Maramureš: kraj starých časov

Severná oblasť Rumunska, ktorú oddeľuje od Ukrajiny rieka Tisa, môže niekomu na prvý pohľad pripadať ako ospalý a zabudnutý pohraničný kraj. Lenže Maramurešská župa je neskutočným miestom, kde sa zachovali tradície ako nikde inde v krajine. A akonáhle si dedinčania oblečú pestrofarebné kroje, všetko okolo teba začína pripomínať múzeum so živou expozíciou s točiacim sa a pulzujúcim svetom, na ktorý nikdy nezabudneš.

Zaprášená cesta, horúco a neskutočné putovanie neuveriteľne dlhým údolím. To zdolá i sebeviac zdatného pustovníka. Ale akonáhle ťa predbehne babička so stromom na rameni, pozeráš, odkiaľ sa táto osoba vzala, a premýšľaš, či už neblúzniš. Ihneď som vykročil svižnejšie za preludom, lenže to nebola fantázia, ale skutočne stará babička, ktorá mrštne zhodila strom a na okraji lúky odpočívala. Ani nemala poriadne topánky, len kusy pneumatík priviazané k nohe, na ktorých sa smiešne kolísala ako bezmocná hračka. Pomáhať starším sa predsa má, a tak som sa ponúkol s kmeňom pomôcť. To však bola chyba, strom som nebol schopný ani zdvihnúť, nie to niekam odniesť. Vitálna starenka utrúsila čosi o mladých chudinkách, ktoré už nič nezvládnu, s ľahkosťou si dala kmeň na rameno a vykročila k neďalekému drevenému domčeku. Tam s ňou žil starček, ešte len deväťdesiatročný muž, ktorý už pre stromy nechodil, zato behal celý deň po horách so stádom oviec ako srnka. Ako odmenu za svoju dobrotu som dostal fľašu tuiky, miestnej domácej pálenky, a kus pečeného barana. Kto nezažil, neuverí…

Rozprávka? Nie, realita Maramureš

Pre niekoho takto začína rozprávka, ale tu, v zapadnutom kraji pod pohorím Țibleș (cibleš) v Maramureš, je to stále bežný zážitok ako z iného storočia. Tu pod horami stále ešte jazdia povozy s drevom a v lesoch narazíš na miliere, kde pália drevené uhlie ako za starých časov. Len s rozdielom, že dnes toto palivo smeruje so značkou biokvality na nemecký trh pre grilovanie na záhrade.

Kto cestuje do Rumunska pravidelne, musí mi dať za pravdu, že krajina sa mení doslova pred očami. Len na severe Rumunska, v kraji Maramureš, to vyzerá, ako keby skorší svet tradícii zostal zachovaný bez veľkých výkyvov. Miestny obyvatelia stále žijú v tieni predkov, i keď nová, moderná doba dolieha zo všetkých strán. Možno je to dané obtiažnejšími podmienkami pre život pod horami a taktiež polohou v odľahlom kúte zeme pri ukrajinskej hranici. Žijú tu totiž pospolu komunity rôznych národov – Rumuni, Maďari, Rusíni, Huculi a Ukrajnci. Čo dedina, to i rozdielne vyznanie, preto v každej obci súťaží o priazeň viacero svätostánkov. Jeden kostol pre pravoslávnych, o kus ďalej sú reformátori, vedľa katolíci a neďaleko sa už zachytili i svedkovia Jehovovi. Neuveriteľný mix náboženstva, kultúr, zvykov a pestrofarebných krojov pripomína žijúce múzeum s vitálnou expozíciou pod širokým nebom. Všetko od prvého stretnutia pulzuje naplno životom a fascinuje všetkých prichádzajúcich.

Symbol prestíže

Oblasť Maramureš je nezameniteľná. Majestátne vyrezávané brány pred domami symbolizujú nielen rezbársky um tunajších majstrov, ale predovšetkým bohatstvo rodiny. Čím honosnejšia brána, tím viac dáva na obdiv investované prostriedky majiteľa. Dodnes môžeš obdivovať vyrezávané motívy, vrátane celých príbehov. Často vstupnú bránu zdobí i samotná tvár majiteľa alebo celá história rodiny, akým spôsobom sa preslávila v obci.

• 

• 

Prechádzka dedinou je vždy zážitok, ale najviac všetkých priťahujú typické, štíhle drevené veže kostolov, ktoré sa týčia vo svojej kráse k samotnému nebu. Drevo tu začali využívať k stavbe kostolov už od konca 17. storočia, kedy vznikali prvé svätostánky. Bol to dostupný stavebný materiál a taktiež jediná povolená možnosť v Uhrách. Pravoslávne kostoly v tej dobe bolo zakázané stavať z kameňa, preto miestny obyvatelia našli spôsob, ako nariadenie obísť. Kostoly z guľatiny môžu niekomu pripadať strohé a tmavé, ale vždy uchvátia výjavmi z biblie, ktorými sú interiéry doslova posiate.

Drevená krása

Dodnes spomínam na malú obec Desești (desešť), kde som cez Veľkonočné sviatky krúžil okolo dreveného kostola s nádejou nazrieť dovnútra. Osud mi ale pripravil nečakanú chvíľu. Zo všetkých kútov sa začali zhromažďovať ženy v krojoch s košíkmi ozdobených vyšívanými prehozmi. Tu sa totiž stále udržujú tradície a po Veľkej noci je nutné požehnať jedlu a taktiež celej rodine pre šťastné chvíle. Kostol sa otvoril a jedna zo žien ma zaviedla dovnútra prehliadnuť prekrásny interiér. Keď zbadala fotoaparát na mojom ramene, začala ma hneď prehovárať spolu s celou dedinou, nech sa nebojím a fotografujem: “Kvôli tomu si predsa prišiel až z takej diaľky. Ukáž svetu, že u nás v Desești máme ten najkrajší kostolík.”

Je ale ťažké rozhodnúť, ktorý kostolík je najkrajší, či ten v Barsane, Budești (budešť), Șurdești (šurdešť), Plopiși (plopiši), Izei, Roguzi, alebo inde. Neostáva nič len navštíviť všetky, a to nielen tie najstaršie, ktoré sú zapísané na zozname UNESCO. Obdivovať krehkú krásu práce predkov, ale i súčasných tesárov sa dá v kraji všade. Dodnes tu stojí okolo stovky kostolov a nové rastú ako huby po daždi.

Cesty za prácou

Ale i tu, v odľahlom kraji Maramureš, sa veci menia. Ako o život tu vznikajú nové penzióny, otvárajú sa reštaurácie a autobus jazdí i niekoľkokrát denne, oproti minulosti, kedy verejná doprava neexistovala a cestovalo sa prevažne autostopom alebo po svojich. Mnoho mladých mužov v 90. rokoch opustilo svoj rodný kraj a vydali sa do Francúzska, Talianska alebo Španielska za zárobkom, ktorý v tomto chudobnom kraji nebol možný.

Teraz, po rokoch, sa vracajú so zarobenými peniazmi, aby zmenili svoj domov. Poznáš ich bez váhania podľa najmodernejšieho Audi. Oni totiž musia všetkým ukázať, ako zbohatli. Ale už nestavajú brány, len otvoria všetky okná áut, naložia mládež, pustia hudbu na plné gule a križujú dedinu, pokiaľ si ich všetci nevšimnú.

Aura cudzinca

Návšteva cudzinca v zapadnutých dedinkách oblasti Maramureš má i v súčasnosti punc výnimočnosti. Pokiaľ ťa odhalia, musíš sa pripraviť na miestnu pohostinnosť a umenie piť. Čaká ťa totiž celá rada návštev, kedy ochutnáš tu najlepšiu domácu stravu a taktiež typickú pálenku. Spomínam si na malý obchod, pred ktorým je vždy niekoľko lavičiek a muži tu pijú fľaškové pivo. Tam sa o mňa strhla bitka, ku komu pôjdem na večeru. Pokorne som čakal, kto si v pästnom súboji vybojuje privilégium návštevy mojej maličkosti. Priopitý muži nakoniec súboj ukončili s rozhodnutím, že navštívim všetkých a rovnakým dielom. Takú návštevu si už potom ani nepamätáš, hlava bolí, a keď sa prebudíš, ani netušíš, ako si sa ocitol pod perinami v spálni s prekrásnymi kobercami.

Neľahká cesta
Hoci Maramureš zo Slovenskej republiky nie je ďalej ako 600 km (z Košíc cca 300km), časová náročnosť cesty do tejto odľahlej oblasti sa od čias rakúskeho mocnárstva príliš nezmenila. Žiadne lietadlo sem nelieta, priame spojenie neexistuje a akákoľvek možnosť dopravy zaberie minimálne celý deň. Obvykle sa sem jazdí cez Budapešť, kde presadneš na spoj do mesta Cluj-Napoca a po dlhšom čakaní ťa pomalý rýchlik za ďalších osem hodín dovezie až do srdca vysneného kraja. Druhá možnosť je dopraviť sa letecky do Bukurešti a využiť nočný rýchlik, ktorý ťa vyklopí v cieli po úžasných pätnástich hodinách plazenia. A treťou možnosťou je užiť si trasu z dávnejších dôb cez bývalú Zakarpatskú Ukrajinu do mesta Solotvino a tu prekorčiť hranicu peši do Sighetu Marmației. Táto varianta je na prvý pohľad lákavejšia, ale časté prestupy a hraničná kontrola na slovensko-ukrajinskej hranici môžu cestovateľov prekvapiť i len obyčajným čakaním v autobuse na prehliadku pasov, ktorá môže trvať celý poldeň.

Pamätám si jednu takú pohostinnú rodinu, ktorá mi darovala nielen dom, ale taktiež slečnu, ktorá nemohla nájsť ženícha. Jej otec za nič na svete nechcel počuť, že taký sobáš s pohárom pálenky sa mi veľmi nepozdáva. A postupne začal pridávať ďalšie veno, aby splnil prianie svojej dcéry uzavrieť sobáš s valutovým cudzincom. Tu pomohol len rýchly útek, akonáhle otca unavil alkohol.

Posledná karpatská úzkokoľajka

Húkanie parnej lokomotívy a husté oblaky z parného kotla sú vždy predzvesťou veľkého zážitku. Tu, v údolí Vaser, sa zachovala jedna z pôvodných úzko-koľajových lesných železníc, ktorá mala za úlohu zvážanie dreva i z tých najzapadnutejších hlbokých pohraničných lesov. Ešte pred niekoľkými rokmi parné lokomotívy odvážali drevorubačov hlavne v pondelok do vnútra lesov spolu s občasnými pasažiermi. Plne naložené vlaky späť dychčali so žiadanou guľatinou až do mesta Vișeu de Sus (višeu), kde sa drevo ďalej spracovávalo alebo odvážalo už po klasickej železnici. Táto rarita, fungujúca viacmenej nepretržite od roku 1932, prečkala do dnešných dňov bez veľkých zmien. Vlakom trvá prejsť celú dĺžku trati 60km do stanice Coman (koman) dlhých päť hodín.

Ideálna doba na návštevu
Oblasť je ideálna pre každého v každom ročnom období. Celá rada cyklociest i nových turistických cieľov ponúka skvelé túry medzi dedinami so špicatými kostolmi. Ale asi najkrajším obdobím je okamžik, kedy sa odohráva niektorá z miestnych slávnosti. To potom dediny začnú hýriť pestrofarebnými krojmi a divokým veselím. Ideálna je Veľká noc. Len pozor, veľká časť kostolov patrí k pravoslávnym a tam sa slávia často v inom termíne. Veľkou udalosťou je oslava prvej orby alebo taktiež každoročná pastierska slávnosť Simbra Oilor v sedle huta. Ta je dôležitým medzníkom predovšetkým pre pastierov. Podľa množstva nadojeného mlieka sa rozhoduje o výške ich výplaty počas nasledujúcej sezóny pastvy až do jesene.

Trať bola postavená v rakúsko-uhorskom rozchode 760mm z dôvodu prudkých zákrut, ktorými by nebolo možné viesť klasický rozchod. Železnica vedie hlbokými lesmi, kde jedinými obyvateľmi sú vlci a medvede. A v dnešnej dobe taktiež pohraničníci, ktorí kontrolujú každého cudzinca na hraniciach Európskej únie.

Od roku 2000 s pomocou nadácie Hilfe für die Wassertalbahn vytvorili veľkolepú turistickú atrakciu v Maramureš, ktorú všetci poznajú pod slovom Mocăniță (mokenyca), čo je všeobecný výraz pre úzkokoľajku. Slovo Mocăniță pravdepodobne pochádza z rumunského slova “mocan”, čo znamená pastier alebo obecne horali či osoba žijúca v horách. Parné stroje stále supia údolím rieky Vaser, len s tím rozdielom, že sú obsypané turistami z celého sveta. Romantická krajina, parný stroj, fotografické prestávky a grilované lahôdky v cieľovej turistickej stanici Păltiniș (peltynyš) sú lákadlom pre každého. Lesní pracovníci, hubári, a pastierov dnes do vzdialených miest rozvážajú dieslové stroje a taktiež rôzne staré dodávky upravené na jazdu po koľajniciach rovnako ako krabicové dreziny.

Zdroj: Lidé a Země 05/2021