Cesta na koniec sveta

Nuwara Eliya, centrum pestovania kvalitného cejlónskeho čaju, sa nachádza v nadmorskej výške 1800 m, takže nie je prekvapujúce, že cesta k nemu je nielen malebná, ale aj plná serpentín. Pred niekoľkými rokmi tu Číňania vybudovali novú cestu. Lemujú ju desiatky idylicky vyzerajúcich čajových plantáží. Národný park Hortonské pláne je vzdialený sotva 30 km, ale cesta hore trvá prekvapivo dlho aj v slušnom džípe.

Po ceste sú zákruty, stúpania a hlavne koľajnice. Cestou niekoľkokrát križujeme trať z Kandy do Badully, po ktorej prechádza vlak. Jazdí pomaly a náš sprievodca Nishan sa smeje, že na tejto trati sa meškanie počíta na pol dni. Zakaždým sa opakuje ten istý rituál: stojíme a čakáme na príchod „nášho“ vlaku. Potom čakáme na príchod operátora, ktorý pomaly, veľmi pomaly zdvíha jednu závoru za druhou. Sme pripravení vyraziť. O kúsok ďalej sa opakuje to isté. Nakoniec vychádzame po neuveriteľne kľukatej ceste, lemovanej obrovskými a v žiari svitania mimoriadne prehistoricky vyzerajúcimi stromovými papradiami, až hore na planinu.

Národný park Hortonské pláne nesie svoje koloniálne meno po jednom z britských guvernérov Cejlonu, ktorý sa sinhálsky nazýva Maha Eliya. Tvorí ho zvlnená náhorná plošina s nadmorskou výškou viac ako 2 000 m, pokrytá stepou a miestami aj lesom. Na okrajoch sa nachádza druhé a tretie najvyššie pohorie Srí Lanky, Kirigalpotta (2395 m) a Totapola (niekedy nazývaná aj Totapala alebo Thotupola, 2359 m). Podnebie je vzhľadom na vysokú nadmorskú výšku pomerne chladné a vlhké. Keďže v popoludňajších hodinách park často zahalí hustá hmla, zvyčajne sa sem chodí veľmi skoro ráno. Platí sa tu vstupné, a to nie malé, 22 dolárov. Získať vstupenku nie je jednoduché, naozaj si prídete na svoje – vyberač najprv vyplní žlté papiere s prepisom, potom dlho niečo sčíta na kalkulačke (pravdepodobne počíta rozdiel medzi niekoľkými rupiami, ktoré miestni platia za vstup, a sumou, ktorú žiada zaplatiť od turistov), potom vyplní ďalší oranžový papier, na ktorom pre istotu všetko preškrtne. Neskôr sa dozvedám, že je to zoznam toho príkazov a zákazov.

Nakoniec sme vpustení. Na rozdiel od iných parkov, kde sa dá pohybovať len v aute, sa po Hortonských pláňach môžeme prejsť so sprievodcom. Posledné slony odtiaľto zmizli v prvej polovici 20. storočia. V parku žijú leopardy a medvede, ale nie je ľahké ich spozorovať, nieto aby na niekoho útočili.

Na pláňach sa pasú obrovské indické jelene sambary, jeden z najväčších druhov jeleňov na svete. V južnej a juhovýchodnej Ázii nie sú ničím vzácnym, pričom srílanské sú najväčšie z piatich odlišných poddruhov. Samce môžu vážiť až 350 kg a majú obrovské parohy dlhé až jeden meter. Sú najbežnejším veľkým cicavcom na Hortonských pláňach. A keďže sú to nočné zvieratá, najlepší čas na ich pozorovanie je skoro ráno alebo večer. Jeden sambar stojí malebne hneď pri vchode a vôbec sa nebojí – čoskoro však zistíme, že je krotký a patria k nemu aj dve lane, ktoré sú tak „ ošľahané“, že nás sledujú až k miestnemu bufetu, kde si môžete dať naozaj nechutnú kávu.

Planiny sú pokryté vysokou ostrou trávou a miestami lesom s rododendronmi, ktorých je tu veľa druhov. Typickým porastom sú husté kroviny, z ktorých občas vyčnieva strom, najčastejšie kalaba (Calophyllum) s bielymi kvetmi. Rastie tu mnoho druhov machov a lišajníkov, ktoré dodávajú vegetácii takmer rozprávkový charakter.

Jedným zo zaujímavých miest v parku je Malý koniec sveta – obrovská skala na okraji veľmi hlbokého údolia, na ktorého dne leží malá dedinka. Cestou na Little World’s End sa človek doslova brodí kremeňom – skaly sú tu rozpukané, so žilami vyplnenými kremeňom, ktoré sa postupne uvoľňujú. Tektonické pohyby, ktoré tu kedysi prebiehali, museli byť veľmi silné.

Asi 4 km od vstupu do parku leží najznámejšia miestna pamiatka – Koniec sveta. Je to miesto, kde sa náhorná plošina strmo zvažuje do údolia a vytvára takmer kolmý útes vysoký 880 m. Výhľad často kazí hustá hmla, najmä v období dažďov od apríla do októbra. Cez planinu sa dá dostať k Bakerovmu vodopádu na Belehul Oya. Sú naozaj očarujúce, s krásnou priezračnou vodou. Rodiny miestnych turistov sa pred nimi radi fotografujú.

Hortonské planiny sa určite nedajú porovnávať s africkými národnými parkami, ale po niekoľkých dňoch strávených v srílanských mestách, kde je človek obklopený hlukom a výfukovými plynmi z áut a okapotovaných motoriek tuktuk, je to príjemná zmena – ticho, pokoj a krásna príroda. Cesta turistickou časťou parku je dlhá asi 9 km a prechádzka trvá asi tri hodiny.

Zdroj: Země Světa, november 2012