Sochy Budhu z Bámjánu

Takto opísal svoje dojmy Čech Josef Aul, ktorý ako jeden z prvých Európanov videl na vlastné oči obrovské bámjánske sochy Budhu. Počas prvej svetovej vojny sa ako ruský zajatec dostal až do Turkménska. Po prepustení zo zajatia sa pre blížiacu sa občiansku vojnu v Rusku rozhodol dostať domov cez Afganistan a Indiu.

Bámján je údolie, ktoré sa nachádza v Afganistane na starej obchodnej trase, ktorá spájala čínske trhy so západným svetom. Dnes ju poznáme pod názvom Hodvábna cesta. V dávnych časoch sa tu nachádzalo niekoľko budhistických kláštorov – prosperujúce centrá náboženstva, filozofie a umenia. Budhizmus sa praktizoval v celej oblasti po stáročia až do obdobia islamskej invázie v druhej polovici 7. storočia. Mnísi žili v kláštoroch alebo ako pustovníci v malých jaskyniach vytesaných do pieskovcových útesov, ktoré lemujú Bámjánske údolie. Väčšinu jaskýň vyzdobili nádhernými farebnými freskami.

Sochy v Bámjáne boli stáročia najväčšími stojacími sochami Budhu vo svete. Vznikali postupne v období rozkvetu budhizmu v 3. až 6. storočí. Väčšia z nich, ktorú podľa Josefa Aula domorodé obyvateľstvo volalo Sar-i-Sól, merala 53 metrov. Menšiu volali Šóh-i-móm a mala 35 metrov. Keď sa pýtal na ich pôvod, domorodý sprievodca mu vyrozprával povesť o zabitých obroch a prvých moslimoch. Miestne obyvateľstvo používalo v súvislosti so sochami slovo dev, čo je výraz, ktorým sa označoval zlý duch a nečisté sily. V tom čase už mali sochy zničené tváre až po ústa. Aula zaujali nápadne veľké a dlhé uši. Okolo uší sa zachovali vlniace sa vlasy. Na telách boli početné hlboké jamky. Väčšia socha mala pod kolenami roztrieštené nohy, menšia ich mala zachované, no chýbali jej ruky. Aul vystúpil jaskyňami vytesanými v skale až na vrchol hlavy menšieho Budhu. Výklenok bol podľa jeho opisu vyzdobený farebnými kresbami mužov, žien a vyobrazeniami Budhu. Odtiaľ sa mu naskytol nádherny výhľad na krajinu. Chcel si tiež obzrieť jaskyne v okolí väčšieho Budhu, ale podľa informácií domáceho sprievodcu to nebolo možné. Zrútili sa schody.

Sochy boli od seba vzdialené 850 metrov a ich tváre smerovali k miestu, kde kedysi stálo mesto, kým ho nezničil Džingischán, a kadiaľ prechádzali pútnici a karavány. Hrubé obrysy sôch vytesali priamo do skaly, no detaily tvárí a odevov vymodelovali zo zmesi hliny a slamy. Rúcho vytvorili unikátnym spôsobom. Najprv do skalnatých obrysov sochy vyvŕtali diery, do ktorých vsunuli drevené kolíky. Na drevené kolíky prichytili laná, ktoré prekryli vrstvou hlinenej omietky. Tak vytvorili dojem zvrásneného rúcha. Je možné, že horné časti tvárí zakrývali drevené masky. Predpokladá sa, že väčší Budha mal pôvodne karmínovú farbu, zatiaľ čo menší bol rôznofarebný. Časti sôch vraj boli aj pozlátené. Medzi oboma sochami sa nachádzalo niekoľko výklenkov, kde sedelo niekoľko sôch sediaceho Budhu, ktoré však mali menšie rozmery.