Tour de Romania 2016 (5.diel): Objavili sme fungujúce podzemné mesto

Tento lacný hotel musíme využiť naplno a tak dávame aj raňajky v podobe omeliet v rôznych kombináciách (bez ničoho, so šunkou, so syrom,…) s kávou k tomu. Podávajú tu neskutočne veľké porcie, ktoré máme problém zjesť a na osobu si za to vypýtajú po prepočte 1.4,- €!

Nestíhame sa čudovať a radi by sme tu pobudli ešte pár dní ale čakajú nás ďalšie zaujímavosti a hlavne musíme dohnať zmeškaný predchádzajúci deň.

Sighişoara

V Sighişoara už musíme nechať presúvadlo na platenom parkovisku. Smerujeme okamžite k miestnemu orloju a vo vnútri trochu pripomína bratislavskú Michalskú vežu. Na každom poschodí smerujúce na hornú vyhliadku je vždy nejaká expozícia.

História nás ani tak nezaujala, iba na jednom poschodí expozícia lekárskych pomôcok na operovanie, ošetrovanie zubov či,… no to radšej nebudem rozoberať. I v predstavách to je trochu nechutné.

Máme možnosť nahliadnuť cez presklenenú vitrínu na samotný mechanizmus orloja, či vidieť ostatné schované figuríny, ktoré sa v pravidelných intervaloch striedajú.

Samotná vyhliadka je proste len vyhliadkou na centrum mesta. Ale dokázali to aspoň ozvláštniť, že na drevenom zábradlí máš mosadzné doštičky s vygravírovaným nápisom mesta, vzdialenosťou a smerom. Jednoduchý nápad, ako takéto klasické miesto trochu zaujať.

Rodisko grófa Draculy

Obed ideme dať do rodného domu Draculu. Áno, z rodného domu Draculu je reštaurácia. Okrem samotného menu, a výzdoby nie je dom ničím výnimočny. Iba na priečelí domu o tejto informácii je jedná pamätná tabuľa.

Napriek tomu reštaurácia je neustále plná turistov a to i samotné námestie medzi orlojom a rodným domom. Toho využívajú aj rôzny umelci a predajcovia suvenírov. Radšej prcháme preč. Pred nami je totiž atrakcia, do ktorej nevieme čo očakávať.

Smerujeme do oblasti, kde sa ťažila vo veľkom v Transylvánii soľ. Soľ sa tu prirodzene vyskytuje aj na samotnom povrchu. Veľkej popularite sa tu tešia kúpaliska a prírodné vodné plochy. Voda je tu tiež slaná. Kúpalisko nemáme v pláne využiť, chceme navštíviť blízku už nepoužívanú soľnú baňu (Salina Praid).

Salina Praid: podzemné mesto

Rumuni sú národ vynaliezavý a zo všetkého dokážu urobiť atrakciu. Z bývalej bane urobili kompletné podzemné mesto. Za pár leu si zakúpiš lístok a nastúpiš do autobusu. Aj keď vchod do bane Salina Praid je pár metrov od pokladne, zdanie klame.

Len čo sa autobus pohne smerom dovnútra, vezie ťa dole kopcom niekoľko minút. Sám som to nestopoval, ale je to to dostatočne ďaleko a hlboko aby si to prešiel peši. Po vystúpení z autobusu poslušne čakáme pokiaľ odíde autobus pre návštevníkov ktorí sa chcú dostať na slnečné svetlo a otvárajú sa pred nami drevené dvere. Za nimi je dlhé drevené schodište smerom dole na ktorého koniec ani nevidíme.

Keď už na ten koniec dôjdeme, sú tam dvere, za ktorými je ďalšie schodište 🙂 Po takomto klesaní, do hĺbky 120m pod zemou sa nakoniec ocitáme ako v inom svete. Neskutočne obrovské priestory, ktoré si ani vo sne nevieš predstaviť a v ňom postavené všetko možné pre návštevníkov.

Kompletná vybavenosť

Dokonca v Salina Praid máte aj plný mobilný signál operátora či bezplatné WiFi! Čo sa týka atrakcií, nájdeš ich tu neúrekom. Veľké lezecké centrum pre všetky vekové kategórie, skákacie hrady, preliezky, hojdačky,…. I pre dospelých sa tu nájde zábava.

V jednom kúte týchto priestorov nájdeš múzeum, obchody, bary a kto chce, môže sa zas na inom konci zas pomodliť v kostole. Čo sme si všimli, domáci si sem idú zahrať ping-pong, bedminton, učia sa tu jazdiť na skateboarde, pomedzi to, tu deti prebehávajú na kolobežkách, iní piknikujú pri stoloch, či sledujú filmy na notebookoch. Dokonca aj pracujúci ľudia sú tu. Toto sa nedá len tak jednoducho opísať, to treba zažiť.

Chýba už len ubytovanie

Nevýhodou je, že strácaš pojem o čase kvôli chýbajúcemu slnečnému svitu a teplote, ktorá je stabilných cca 12°C. Teplota sa približne hodinu dá vydržať len tak v letnom oblečení (kraťasy a tielko).

Po určitom čase pozeráme na hodinky, nevieme ani ako a ubehli 3 hodiny. Nachádzame smerovky na exit a znova ostávame prekvapení. Po vyšliapaní sám neviem koľkatích xy schodov objavujeme ďalšie priestory čisto reštauračného charakteru.

Normálne reštaurácie, fast foody a vinárne a to stále sme ešte v bani. Nenechávame sa zlákať a pokračujeme šliapaním ďalej smerom na autobus. Vonku už dostávame znova dávku slnečného svetla a okamžite zhadzujeme teplé zvršky. 17°C rozdiel teploty je dosť.

Ubytovanie tentoraz máme cca 10km od Salina Praid a aj keď sa neponáhľame, pani domáca nám volá na mobil a chce vedieť len pre informáciu kedy približne dorazíme. S rezervou radšej hovoríme o 21:00 a to nám ešte aj ten krátky 10km úsek pripravil prekvapenie.

Ďalšie prekvapenie!

Tesne pred cieľom v susednej dedine vidíme veľký pútač s tým, že akurát dnes sa koná prvý palacinkový festival. Síce sme najedení do prasknutia ešte z večere, zastavujeme i tak. Miesto na palacinku sa vždy nejako nájde a o takomto festivale sme ešte nepočuli. Parkujeme na najbližšom vhodnom priestranstve.

Už z diaľky počujeme nejaký koncert a vydávame sa za zvukom. Na pódiu badáme dvoch “tajtrlíkov” poskakujúcich bez hudobných nástrojov. Imitácia im šla dokonale. Po speve začali niečo vo veľkom kecať, a moja manželka ako jediná ovládajúca maďarčinu (v Rumunsku je druhým najpoužívanejším úradným jazykom maďarčina) vraví, že sú to komici. Ona sa síce jedina smeje s ďalším osadenstvom a my ostatok nerozumejúcich sa rehoceme na smejúcich :).

Palacinky zadarmo

No nie kvôli tomuto sme došli, ale kvôli palacinkám. Zisťujeme, že tento program už skončil a môžme si obzrieť víťazné diela. Našťastie u víťazov si môžeme dať víťazné palacinky a dlho si nemusíme vyberať a máme ich v rukách. Za akú cenu? Akú chceš. Je to na dobrovoľnom príspevku, ktorý vhodíš do pripravenej papierovej krabice. Najmladší si dáva ešte niekoľko palaciniek, akoby dnes vôbec nejedol.

Nech nesklameme domácu, po doplnení našich žalúdkov, sa presunieme už do cieľovej dediny. Tu chvíľu blúdime, pretože žiadna navigácia nám nevedela presne ukázať ktorá adresa nášho ubytovania je tá správna. Nakoniec najsprávnejšie bolo to, čo sme na booking.com považovali za ilustračnú fotografiu.

Pre hostí čokoľvek

Samotní domáci, mladší ako naša posádka nám ukazuje kde máme zaparkovať a ešte za nami zaparkujú svoje auto, pre bezpečnosť, keby náhodou nám ho chceli ukradnúť. V tejto rodine platí naozaj heslo: náš zákaznik náš pán.

Už na nás vidia, že sme unavení z presunov a automaticky nám z vlastných zásob ponúkajú pivo. Nepýtajú nič, ukážu izby, opýtajú či sme spokojní a formality môžme vyriešiť až pri odchode. Po chvíli prichádza zbytok rodiny v čele s 2 ročným Makom (Mako je meno). Manželka zas s nimi družne diskutuje maďarsky a my s radosťou dopíjame prvé pivo, pýtame si ďalšie a medzitým dostávame aj domáce pálené. Takto si sedíme až do neskorého večera a cítime sa ako doma a naozaj vítaní.