Päť dní v marockej púšti

Väčšina ľudí si predstavuje púšte ako nekonečné moria piesku, nad ktorými páli slnko. Najväčšie púštne oblasti sú však ílovité, štrkové, kamenisté alebo dokonca ľadové, ako napríklad vnútrozemie Antarktídy. Pozdĺž plytkých riečísk, ktoré sa vodou zapĺňajú len občas – vádí –, sa nachádzajú štrkové zvetraniny. V extrémne suchých sopečných krajinách sa rozprestierajú lávové polia chudobné na rastlinstvo a svahy pokryté sopečným popolom. V bezodtokových zníženinách, typických pre suché oblasti, sa vo vysychajúcej vode zvyšuje obsah solí a vznikajú slané jazerá a slaniská. Oblasti s nádhernými a fotogenickými putujúcimi pieskovými presypmi, teda dunami či ergmi, tvoria len malú časť púští.

M’Hamid – posledná obec pred púšťou

Cestou do púšte vyzdvihujeme Khalífu, nomádskeho náčelníka, ktorý povedie našu karavánu. S Khalífom na palube ideme okolo hájov datľových paliem do Zagory, cieľom našej cesty je však M’Hamid, kde sa končí cesta. Na pohľad je to sympatickejšie miesto než Ouarzazate, pretože pôsobí oveľa živšie. Spomínam si na Ladove obrázky a rozprávania o živote na dedine. Keby na jeho kresbách zmenili oblečenie a stavby, vznikla by podobne ľudová atmosféra ako tu.

Hneď po vystúpení v M’Hamide na nás pri obchodíku na návsi čaká Ibrahim, ktorý prevádzkuje stánok s oblečením a najmä so šatkami. Bez nich sa totiž človek v púšti zaobíde len veľmi ťažko. Po nákupe už vyrážame do Khalífovho kempu. Z dediny vedie prašná, ale nesmierne malebná cesta. Zo všetkých strán ju lemujú datľové palmy. Sú ich tu celé háje. Kedysi bola táto časť púšte úrodnou savanou a ešte pred osemdesiatimi rokmi sa tu podľa Khalífových slov bežne hospodárilo. Do jeho tábora prichádzame až za súmraku. Nie je veľký: niekoľko malých hlinených domčekov, jeden väčší centrálny, niekoľko menších na ubytovanie a bokom aj toaleta a „kúpeľňa“. V umyvárni tečie voda ohriata slnkom, po sprche však niet ani stopy, takže sa musíme oblievať z vedra.

Noc je romantická. Hoci máme k dispozícii spálne v hlinených domčekoch, berieme si prikrývky a spacáky a azda všetci si ideme ustlať niekam na dunu. Zamatovo čierna obloha je plná žiarivých hviezd. Toľko hviezd človek uvidí iba vo veľhorách, tam sa však zvyčajne veľmi rýchlo schová pred mrazom do stanu. Tu v púšti si jednoducho ľahne na chrbát do pomaly chladnúceho piesku a pohodlne sleduje vesmírne predstavenie. Dá sa nájsť niekoľko desiatok súhvezdí a je ľahké preniesť sa do čias, keď dostali svoje mená – Kasiopeja, Pegas, Cefeus, Herakles… Je to už viac než tritisíc rokov, čo žili títo bájni grécki hrdinovia.

Nakladáme na ťavy

Ráno sa vstáva pred východom slnka. Vzduch je veľmi chladný a obloha plná hviezd iba začína blednúť. Treba sa rýchlo naraňajkovať a naložiť veci na ťavy. Kto je večný romantik, nemá veľa práce – iba zroluje spacák a koberec, na ktorom ležal pod hviezdnou klenbou. Na jedenie sú chlebové placky pripravované v rozpálenom piesku, olivy a syr, na pitie kanvica čaju. Prekliato malá kanvica čaju. Najviac práce si vyžaduje dôkladné upevnenie nákladu na ťavy, pretože počas ich jednotvárnej kolísavej chôdze môže bremeno skĺznuť alebo sa uvoľniť. Nie sme obchodná karavána, a tak ťavy nesú iba našu výstroj, zásoby vody a potravín a trochu dreva, aby sme si každý večer a v noci mohli dopriať čaro ohníka.

Každý z nás vedie jednu ťavu na povraze a celý deň kráčame úmorným pieskom, s výnimkou dlhej poludňajšej siesty. Khalífa ma láka: „Poď, niekto tu na teba čaká. Už niekoľko stoviek miliónov rokov!“ A má pravdu. Cestou prichádzame na miesto, kde púšť odkryla kameň plný skamenených ortocerasov z akéhosi prehistorického mora. Myslím, že v našich končinách by bol podobný objav neuveriteľnou senzáciou. Tu sa z neho môže tešiť iba Khalífa a my. O niekoľko týždňov či mesiacov možno bude po všetkom. Kameň aj s návštevníkmi zo stredného ordoviku môže pohyb piesku kedykoľvek znovu pochovať. Potom pokračujeme okolo hrobu marabuta, teda znalca Koránu a pravdepodobne aj učiteľa a miestneho duchovného vodcu. Miesta posledného odpočinku týchto svätých mužov majú v Maroku charakteristickú podobu nízkej hranatej hrobky, zvyčajne s kupolou, a často slúžia aj ako posvätné pútnické miesto.

Napokon zastavujeme. Pred spaním sedíme s Robim a Khalífom na presype nad naším táborom a obzeráme si nasledujúci cieľ. Je ním Levia duna, pomerne vysoký a dominantný púštny útvar. Existuje niekoľko teórií, prečo dostala svoje meno. Podľa jednej z nich preto, že dokáže zarevať ako lev. Naozaj. Za určitých poveternostných podmienok sa piesok zvláštnym spôsobom zhutní, a keď naň niekto stúpi a uvoľní napätie, vydá desivý zvuk – niečo medzi revom šelmy a štartom prúdového lietadla. Tento jav je však údajne veľmi vzácny. Khalífa ho nepočítal, no Robi ho vraj zažil len raz v živote.

Levia duna

Čaká nás ďalšie ráno pod blednúcimi hviezdami a ďalší pochod púšťou. Zastavujeme pri stáročia vyplienenom a polorozpadnutom ksare. Rada by som vedela, čo sa tu pred dávnymi rokmi odohralo. Okrem úlomkov, črepov a ďalších artefaktov, ktoré by určite nadchli každého bádateľa, nás Khalífa upozorňuje na niečo oveľa desivejšie: drobná biela drvina povaľujúca sa medzi kameňmi nie je nijaký zvláštny druh minerálu, ale úlomky ľudských kostí. Zo zeme trčí niekoľko ľudských kostier. Púštna erózia ich pozdĺžne rozpolila vrátane lebiek.