Skip to content
Alžírsko

Alžírsko

Tri miesta ktoré stoja za povšimnutie

Alžírsko (arab. الجزائر al-Džazá’ir; plný názov Alžírska demokratická a ľudová republika, arab. الجمهورية الجزائرية الديمقراطية الشعبية al-Džumhúríja al-Džazá’iríja ad-Dímuqrátíja aš-Ša’bíja) je štát, ktorý leží na severe Afriky a má 998 km dlhé pobrežie Stredozemného mora. Na severovýchode hraničí s Tuniskom (965 km), na východe s Líbyou (982 km), na juhu s Nigerom (956 km), na juhozápade s Mali (1376 km), na juhozápade s Mauritániou (463 km) a na západe so Západnou Saharou (42 km) a s Marokom (1559 km). Alžírsko sa stalo 9. júla 2011 najväčšou krajinou v Afrike, po tom, čo sa Sudán rozdelil na Sudán a Južný Sudán.

V 6. storočí pred Kr. bolo pobrežie Alžírska v rukách Kartágincov. Vo vnútrozemí vtedy žili kmene, ktoré sem prišli z východu. Roku 201 pred Kr. založil Masinissa svoju Numidskú ríšu, ktorá sa rozprestierala až k egyptským hraniciam. Roku 46 pred Kr. obsadili krajinu Rimania a založili tu Numídiu a Mauritániu. Alžírsko sa stalo pre Rím – podobne ako Egypt – zásobárňou obilia.

Po páde rímskeho impéria prišli roku 430 n. l. cez Španielsko do severnej Afriky Vandali a založili tu svoju ríšu. Ich posledného kráľa Gelimera porazili roku 533 byzantské vojská a Alžírsko pripadlo Byzancii. Roku 647 sa začala expanzia Arabov, ktorí do roku 682 obsadili celé Alžírsko. Berberské kmene, ktoré sa stiahli do hôr, boli islamizované. Po rozpade berberských dynastií Almorávidov a Almohádovcov sa prístavné mestá Oran, Alžír, Udžda a Ténés stali samostatnými republikami.

Od 16. do 19. storočia ohrozovali berberskí piráti zo svojich základní v Alžírsku celé Stredozemie. V boji proti nim obsadil kráľ Ferdinand II. Aragonský (1479 – 1516) mestá Alžír a Oran. Berberskí grófi, ktorí hľadali ochranu pred Španielmi, sa uchýlili pod vládu Osmanskej ríše. Alžírsko získalo roku 1710 autonómiu pod protektorátom Carihradu.