Kif, zelené zlato z pohoria Rif

Pri bránach Európy v pohoriach na severe Maroka rastie ako z vody konopa (alebo kif, keď je vysušená). Pestujú ju celé rodiny a úrady pred tým zatvárajú oči. Je to cena, ktorá sa platí za prežitie regiónu. Novinári tu nie sú vítaní, no nášho fotografa tu na chvíľu strpeli.

Kam oko dovidí, všade sú stovky zničených cédrov atlantských. Obry, ktoré zvyčajne naťahujú ruky až k nebesám, teraz ležia na zemi. Obrázky umierajúceho lesa si Abdellatif Adebibe, predseda konfederácie asociácií Sanhajov z pohoria Rif, dôležitej koalície berberskych kmeñov, uchováva v telefóne ako dôkazový materiál. Fotografie sú z jesene 2020, no tento marocký aktivista dokumentuje pustošenie cédrového haja v pohorí Tidirhine už dlhé roky. Narodil sa pred šesťdesiatimišiestimi rokmi, keď bol les ešte hustý, no dnes tu po mohutných kmeňoch zostali len zvyšky.

Lesy jeho detstva miznú a pomaly ich nahrádzajú rastliny konopy. Z výšky 2 456 metrov tento djebel (kopec, pozn. preklad.) spolu s ostatnými vrchmi rysuje hrebeň pohoria Rif. Toto horské pásmo sa tiahne od západu, presnejšie od mesta Tanger ležiaceho na atlantickom pobreží, až po rieku Mulúja na východe. Medzi týmito krajnými bodmi sa na 500 kilometroch rozprestierajú panenské pláže, tajomné zátoky, ohromujúce útesy. Prekrásna krajina, kde sa s príchodom leta mieša vôňa borovíc s jemným jódovým dažďom. Aj keď to zákon zakazuje, pestovanie konopy sa tu toleruje kvôli udržaniu istého spoločenského pokoja v zemi známej tým, že ju obývajú rivali. Konopa sa tu nazýva kif, z arabského slova kayf, čiže potešenie, a to vtedy, ked’ sa fajčí ako zmes s tmavým tabakom. Vo svojom rodnom dome položenom na vrchu Tidirhine vo výške 1 800 metrov Abdellatif Adebibe vraví:“Toto je najvyšší vrchol masívu Rif, kraja cédra a kifu.”

Niekedy sa z horiacich lesov šíri štipľavý pach spáleniny a mraky sadzí. V auguste 2019 pri obci Tafersit, vzdialenej sedemdesiat kilometrov od Al Hoceim, hlavného mesta oblasti Rif, skončilo v ohni asi 500 hektárov borovicového hája a 20 000 olivovníkov. Koľko z týchto požiarov majú na svedomí ruky kriminálnikov? To nevie nikto. Ale podozrenie často padá na tých istých ľudí – rozsievačov túžiacich po rozširovaní ornej pôdy.

Ako sa pohorie Rif dostalo do takejto situácie? “Koncom 19. storočia sultán Hasan I. povolil lokálnu konzumáciu tejto rastliny v piatich osadách okolo mestečka Ketama,” hovorí Pierre-Arnaud Chouvy, francúzsky geograf so špecializáciou na geopolitiku drog. “Určite veril, že takto pomôže zmiereniu miestnych kmeñov.” Po tom, čo predurčil osud regiónu, jeho zákon v okolí Ketamy, kde žije asi 15 000 ľudí, stále platí napriek rozhodnutiam zvaným dahir (kráľovské dekréty), ktoré pestovanie konopy v Maroku zakazujú. Táto rastlina sa tu dokonca stala hlavným zdrojom príjmu. Podľa marockého ministerstva vnútra závisí život 760 000 ľudí, teda dvoch percent populácie krajiny, práve od tohto remesla (čísla z roku 2019). “Konopa je jediná rastlina, čo tu dokáže rásť,” hovorí jeden z poľnohospodárov v Ketame, ktorý nechce svoje meno zverejniť. Je pravda, že konopa je jednou z mála rastlín, ktoré sú schopné prispôsobiť sa náročným miestnym podmienkam – nerovný terén, neúrodná a zvetraná pôda, výdatné, no nepravidelné zrážky, slabá závlaha… A tak sa tu konopa udomácnila.

“Jediný, komu sa tu podarilo konopu zakázať, bol slávny vojensky veliteľ Abdalkarím al-Chattábí, ktorý tu nakrátko v rokoch 1921 – 1926 vytvoril Rifskú republiku,” vysvetľuje Pierre- Arnaud Chouvy. “Berbersky Vercingetorix” považoval pestovanie a konzumáciu konopy za prehrešok proti pravidlám islamu. V roku 1959, tri roky po vyhlásení nezávislosti Maroka, bolo potlačené povstanie vylúčených obyvateľov rifskej oblasti, ktorí sa búrili proti vtedajšej vláde. Za trest bol ich región na najbližšie štyri desaťročia ukrátený o akékoľvek investície. A o spôsob, akým si zarábajú na obživu, sa nikto nezaujímal… V 60. a 70. rokoch minulého storočia to boli “hipisáci”, kto objavil Maroko, krajinu, kde sa v šíkoch popri viazaniciach mäty a petržlenovej vňate predáva konopa. Práve táto skupina naučila dedinčanov z Rifu, ako premeniť toto “zelené zlato” na hašiš, teda konopnú živicu, a to technikou, ktorá sa k nim dostala z Libanonu a Afganistanu. “To, ako vyrobiť najlepší hašiš, nás naučil jeden Angličan,” pokračuje anonymný dedinčan. “Jeho žena bola tehotná a porodila tu u nás. Svojmu dieťatku dali meno Ketama.”

Dovtedy sa listy konopy drvili na prášok a miešali s tabakom, aby sa dali fajčiť cez tradičnú sebsi – dlhú tenkú fajku vyrobenú z pálenej hliny a dreva. No potom prišla éra zrolovaných džointov naplnenych hašišom. Od 80. rokov minulého storočia sa začala exportovať dovtedy lokálne konzumovaná konopa. Nečakane sa z nej stala manna pre tento chudobný región zabudnutý ústrednými orgánmi. V priebehu dvadsiatich rokov sa z územia s výhodným umiestnením hneď pri bráne do Európy stala zásobáreň kifu pre starý kontinent. Podľa Organizácie Spojených národov dnes Maroko patrí medzi hlavných svetových producentov a vývozcov hašiša.

S rapídne stúpajúcim dopytom sa oblasti pestovania konopy začali rozširovať i na úkor lesov. Po medzinárodnom tlaku sa Marocké kráľovstvo rozhodlo zasiahnuť. Od roku 2004 sa niektorí farmári stretli s nepríjemným prekvapenom. Ich polia im komandá kráľovskej polície skosili mačetami, dokonca pomocou traktorov vyorali rastliny zo zeme alebo ich ničili chemikáliami rozprašovanými lietadlami. Ľahko dostupné polia, hlavne tie blízko ciest, boli neľútostne zničené. Vzdialenejším regiónom sa však podarilo uniknúť pred policajnými oddielmi.

Predstava, že mohodetní dedinčania z Rifu si žijú na vysokej nohe, je však mylná. Rozdiel medzi ziskom z tohto obchodu a podielom, ktorý sa dostane farmárom, je obrovský, ako skonštatoval fotograf Hervé Lequeux, autor fotografií z regiónu Ketama použitých v tejto reportáži.

“Pre väčšinu ľudí táto práca zostáva remeslom. Robia aj dvanásť hodín denne a žijú skromne,” hovorí. “Do práce je v závislosti od úloh povolaná celá rodina – ženy i deti, ktoré, keď ich treba, vymeškávajú školu. Somára naloženého zozbieranými rastlinami často privádza spať syn. Títo dedinčania si ceny neurčujú sami a zisk dostávajú iba zo suroviny, ktorú vypestujú, nie z finálneho produktu.” V Ketame sa hašiš predáva za veľkoobchodné ceny, asi sedemdesiat centov za gram. Maloobchodné ceny v Maroku dosahujú dve až tri eurá a v Európe je to oveľa viac.

Hervé sa každý deň stretával s Ahmedom (ktorý si nepraje zverejniť svoje priezvisko), farmárom, ktorý pri Azile na úpätí vrchu Tidirhine pestuje výlučne konopu asi na dvadsiatich hektároch. Jeho produktom je hlavne tradičná odroda beldia, ktorá sa tu pestuje už dlhé roky, no malé políčko vyčlenil aj pre critikal, dovezenú odrodu vytvorenú v laboratóriu, bohatú na THC (tetrahydrokanabinol), látku, ktorá sa nachádza v konope a má psychoaktívne účinky. Ahmed od rána do večera fajčí iba živicu z tejto rastliny zdedenej od predkov. A tie záchvaty kašľa, co ho trápia? “Kif ich liedi,” tvrdí skalopevný fajčiar, ktorý nemá problém vyjsť na samý vrch pohoria Rif, ktorý sa nachádza nad jeho polami. Dnes v dedinách veľa mužov fajčí živicu, no len málo z nich si stále vyrába zmes z konopnych listov nasekaných najemno a tabaku, ktorou sa plní sebsi.

V septembri sa v Azile otiepky čerstvo nazbieranej konopy sušia zavesené na oknách a strechách takmer všetkých domov v dedine, verejne a všetkým na očiach. O dva mesiace neskôr sa samičie rastliny, ktoré sa od samčích v období kvitnutia líšia tým, že im narastú vrcholové púčiky v tvare slzičky obsahujúce živicu s kanabinoidmi, umiestnia do sít, kde sa do nich bije palicou. Celou dedinou sa nesie zvuk týchto akoby bubnov, po ktorých sa búcha, aby sa z rastlín uvoľnila živica, ktorá sa neskôr utlačí.

Na niektorych poliach vidíme pracovať iba ženy. So slamenými klobúkmi zdobenými typickými miestnymi brmbolcami, na páse fouta (kus látky) s bielymi a červenými pásikmi a s kosákmi žnú úrodu.

“Videl som dokonca mamu, ktorá niesla na chrbte dieťa, pretože jej ho nemal kto postrážiť,” hovorí Hervé Lequeux. O pätnásť kilometrov ďalej v Issaguene, v kaviarni trefne pomenovanej Rotterdam, páni fajčia cigarety alebo džointy a popíjajú noussnous, zmes kávy a mlieka. O všetkom sa rokuje medzi špirálami stúpajúceho dymu – o cene, množstve, spôsobe platby. Ženy do obchodnej časti procesu nevstupujú, ak vyslovene nemusia – napríklad ak je hlava rodiny vo väzení. “Približne 16 000 odsúdených obyvateľov je na úteku a ukrýva sa v horách, aby nemuseli stráviť desať rokov vo väzení,” upresňuje Khalid Tinasti, riaditeľ Svetovej komisie pre protidrogovú politiku so sídlom v Ženeve.

Kenza Afsahi, sociologička prednášajúca na univerzite v Bordeaux, sa zaujímala o túto deľbu práce a o pozíciu žien pri pestovaní konopy. “Muži v závislosti od aktuálnych potrieb naučia ženy techniky spojené s prípravou pôdy pred sejbou, s preriedením (odstránenie samčích rastlín, aby sa zabránilo opeleniu tých samičích) a so zberom. Viac technicky zamerané štádia pestovania, ako je zavlažovanie či ošetrovanie rastlín, majú na starosti muži,” konštatuje. “Ženám sa často dostáva tá najmenej odborná práca, ktorá zaberá najviac času.” Tieto úlohy musia stíhať plniť popri bežnej práci – varení, rúbani dreva, nosení vody…

Keď koncom leta nastane obdobie žatvy, prichádza sem pracovná sila z viacerých marockých regiónov, no drvivá väčšina pestovateľov žije z ruky do úst a nemá prostriedky na to, aby mohla zamestnať sezónnych pracovníkov, ktorým veľkí farmári platia sto dirhamov (desať eur) za dvanást hodín (jeden pracovný deň). V okolí Azily sú takíto veľkí pestovatelia dvaja alebo traja. Bývajú v najkrajších domoch. “Profesionálnym spôsobom obrábajú zhruba sto hektárov polí,” konštatuje Hervé Lequeux. “Uprostred poľa si postavili obrovskú nádrž, ktorú zásobujú čerpadlá. Vidno, že peňazí majú dosť, lebo si mohli dat’ vyrovnať terén a vytvoriť terasovité pozemky na pestovanie rastlín.” Toto intenzívne poľnohospodárstvo má veľký vplyv na vodné zdroje. Na vrchole hôr povytínali stromy, aby tam mohli dať kontajnery, z ktorých vedú hadice zavlažujúce polia. Konopa sa tu pestuje od jari do jesene. V septembri sú zásoby minuté a vodné toky vysušené.

Hlavné cesty, po ktorých smeruje marocký hašiš k svojim spotrebiteľom

Abdelatif Adebibe, riaditeľ konfederácie asociácií Sanhajov z pohoria Rif, tvrdí, že ak sa nič nezmení, “vojne o vodu” sa nebude dať zabrániť. Tento horlivý ochranca prírody to dáva za vinu dovozcom a pestovateľom hybridných semien ako critikal, ktoré sú výsledkom krížení cielených na zvýšenie THC. Tieto semená sa dostali na trh asi pred dvadsiatimi rokmi a ich spotreba vody je veľmi vysoká.

Obchod s touto ultrasilnou odrodou konopy ďaleko presahuje hranice Maroka. Podľa slov aktivistu: “Tí, ktorí majú na starosti kontrolu tohto sektora, sem prichádzajú z inch regiónov krajiny alebo zo zahraničia a financujú tunajších obyvateľov; ukrývajú sa, no ťažia zo zisku.” Jeho slová potvrdzuje Khalid Tinasti, riaditel’ Svetovej komisie pre protidrogovú politiku: “Trh v oblasti Rif sa za posledné desaťročie úplne zmenil. Produkcia konopy už nie je v rukách malých pestovateľov. Do Maroka sa priamo investuje nezákonný medzinárodný kapitál, vďaka čomu majú daní investori v rukách cely výrobný reťazec až po export do Európy.”

Táto monokultúra mení tvár rifského regiónu a vzhľadom na silu psychotropnej látky predstavuje problém v oblasti verejného zdravia, i keď zdravotné dôsledky pravidelného užívania kifu miestnymi obyvateľmi zatiaľ neboli predmetom osobitých štúdii. Pestovanie konopy ohrozuje tiež lokálnu flóru a faunu. V nebezpečenstve je hlavne makak magot, známy aj ako barbarsky makak. Tejto opičke, typickej pre cédrové lesy, hrozí v dôsledku narušenia biotopu vyhynutie. “Podnikatelia s konopou si vyberajú vysoko položené miesta, pretože vedia, že rastliny tu dosiahnu vyššiu kvalitu,” vysvetľuje aktivista Abdellatif Adebibe. “Rúbu cédrové lesy, aby na ich mieste mohli vysadiť hybridné semená, ktoré okrem hnojiva a pesticídov potrebujú veľa vody. Sme nútení neustále načierať’ hlbšie a hlbšie do našich vodných zdrojov. Obyvateľom dedín, poliam a dobytku nezostáva nič. Blížime sa ku katastrofe.”

Dnes je najpopulárnejšou odrodou konopy khardala, hybrid s nejasným pôvodom. “Khardala nahradila odrodu pakistana, ktorá mala nízky výnos, no aj khardalu nahradia iné odrody, ako je gaouriya alebo critikal, lebo majú vyšší výnos a obsah THC,” predpokladá výskumníčka Kenza Afsahi. Geograf Pierre- Arnaud Chouvy tvrdi, že starý kif nebol taky problematický ako tieto nové semená. “Dá sa pestovať i v rámci bezzávlahového hospodárstva, i keď voda mu iste prospieva. Ale hektár odrody beldia určite spotrebuje menej vody ako hektár critikalu,” poznamenáva. Geograf dvíha varovný prst: “Teraz je už ohrozená aj sociálno-politická stabilita takého krehkého a búriaceho sa regiónu.”

Nové odrody, ktoré zo začiatku vyzerali ako dar z nebies, pretože na rovnakej ploche vyprodukovali tri- až päťkrát viac ako beldia, dnes ukazujú, že potrebujú špeciálne zaobchádzanie. “Pestovatelia zistili, že tieto semená nie sú prispôsobené podmienkam v pohorí Rif. Úrodu treba zbierať až na konci leta, keď sú už teploty na správne sušenie nízke a listy začnú hniť,” hovorí Abdellatif Adebibe. Podľa neho beldiu nikto nezosadí z trónu. “Väčšina pestovateľov sa k nej vracia, lebo zistili, že dovezené semená nestoja za nič. Európsky trh je nimi presýtený.” vysvetľuje.

Rozdiel v cenách veľa vysvetľuje, to je pravda. Náš fotograf zistil, že cena beldie po spracovaní je päťnásobne vyššia. Kilo hašiša z tejto rastliny stoji v okolí Ketamy 1 000 eur, zatiaľ čo hasíš vyrobený z critikalu vyjde na 250 eur. Vzďaľujúc sa od miesta výroby ceny stúpajú. Je výhodou miestneho kifu lokalita, kde sa vyrába? To, že spotrebitelia dávajú prednosť beldii, sa dá vysvetliť pobláznením z “prírodného”. Beldi (doslova , “čo pochádza z vnútrozemia”) je v Maroku ekvivalent nálepky bio.Nájdeme tu beldi kura či vajcia… Ľudia vravia, že z veľmi silných hybridov konopy sa vraj zbláznite. Niektorí navrhujú legalizáciu predaja a konzumácie beldie, ale nie ostatných odrôd, tie majú zostať zakázané. “Pomohlo by to znova nadobudnúť kontrolu nad poľnohospodárskou politikou rifského regiónu,” tvrdí Khalid Tinasti. Téma legalizácie konopy bola v Maroku dlho tabu, podporovali ju miestni aktivisti a dnes sa dostáva ďalej. V marci 2021 Maroko otvorilo parlamentnú diskusiu na tému povolenia medicínskeho využitia kanabisu, no stále s platným zákazom užívania mimo liečebných účelov. Cieľom je “zmeniť nelegálne pestovanie ničiace prírodu na legálne podnikanie prinášajúce hodnoty a prácu”. Chcú vytvoriť regulačnú agentúru, ktorá bude mať na starosti kontrolu výrobného procesu, dovozu semien aj predaja.

Zvrchu zasnežených hôr sa Abdellatif Adebibe, ktorý už roky bojuje za legalizáciu pestovania konopy v historickej oblasti, díva na to, ako jeho práca začína prinášať plody. Pri raňajkách, namáčajúc si chlieb do toho, čo sa nazýva alouana, vynikajúci olej získavaný z olív pečených v hlinenej peci, vymýšľa projekty, ktoré by zahŕňali celú miestnu populáciu, ale tak, aby sa na vrchu Tidirhine zachovali nádherné cédre atlantské, nech majú žlny čiernofúze, ktorých ťukanie zobákom tu všade počuť, stále kam chodiť hniezdiť. Do raja, kde nie je nič umelé.

Zdroj: GEO 04/2022; Text: Leyla Quazzani; Foto: Hervé Lequeux