Transylvánia: Drakulova zem

Transylvánia alebo slovensky Sedmohradsko, kraj s chmúrne romantickou povesťou, má dodnes kúzlo pre slobodomyselných návštevníkov. Svoje meno si zaslúži: vidieť tu môžete mnoho hradov s farebnými príbehmi a nechýbajú ani opevnené kostoly. Tento kút sveta má za sebou dramatickú minulosť a nenechá vás v kľude.

Transylvánia, dnešné srdce Rumnuska, nebola vždy miestom, kde by chcel každý žiť. Beh dejín zmenil až uhorský kráľ Ondrej II., ktorý pozval ku kolonizácii oblasti saských remeselníkov z Porýnia, Vestfálska, Durynska a Bavorska, ktrým sa zjednodušene začalo hovoriť sedmohradskí Sasi. Tí uzemie postupne kolonizovali, vybudovali väčšinu kráľovských miest a vytvorili prirodzenú ochranu južnej hranice ríše proti všetkým výpadom od juhu.

Transylvánia i Sedmohradsko

Slovensky sa oblasti hovorilo Sedmohradsko, rumunsky Ardeal, maďarsky Erdély, nemecky Siebenbürgen, ale vždy to bolo jednoducho preložiteľné ako územie „za lesom“. Rôzne názvy, hoci rovnaké miesto, dodnes i ekonomicky. Do Bukurešti je stále ďaleko a svojrázny kraj je vďaka legendám preslávený po celom svete. I tie najmenšie deti po celom svete poznajú tajomnú zem, ktorú preslávil povestný románový upír gróf Drakula. Mnohí Američania dokonca nedokážu zaradiť Rumunsko vôbec, ale Transylvániu umiestnia okamžite. Sadistický valašský vládca (reálna predpodoba románového Drákulu, ktorým sa írsky autor Bram Stoker inšpiroval), ktorý sa preslávil svojou neuveriteľnou brutalitou voči nepriateľom, toho prekvapivo s Transylvániou toľko spoločného nemal.

Pôvod kniežaťa z rodu Drăculești, Vlada Ţepeşe (Napichovača alebo Narážača podľa jeho záľuby napichovať protivníkov na kôl), je jasný: narodil sa v majestátnom meste Sighişoara uprostred Sedmihradska, ale jeho osud je spojený predovšetkým s Valašskom, ktorý od Transylvánie oddeľuje hradba kedysi dávno obtiažne priechodných hôr.

Upíri a vládci

Mnohí turisti, akonáhle zbadajú veľkolepé veže nezabudnuteľného hradu Bran, okamžite majú jasno, kde sa vzal príbeh o legendárnych upíroch. Bohužiaľ pravda je trochu iná. Tento hrad podľa historických prameňov gróf nikdy ani nenavštívil. Nedobytné múry hradu boli určené inému účelu. Mali zaistiť hladký výber daní, a to už od svojho vzniku v stredoveku. Na hradbách hradu sa síce občas preháňajú upíri, ale to býva len pri sviatku mŕtvych Halloween-e. Skôr síce mal personál pamiatky za úlohu strašiť návštevníkov počas prehliadky, preto upíri vyskakovali zo skríň, padali zo stropu alebo iným rafinovaným spôsobom strašili. Lenže to nedopadlo dobre a jeden bohatý Američan pri prehliadke dostal infarkt. Preto sa s tým prestalo a zostalo len u legiend, ktoré oživujú predovšetkým obchodníci so suvenírmi. V každom stánku i obchode sa to hemží podobizňami Vlada Ţepeşe, upírmi a krvelačnými beštiami. Národnému hrdinovi bolo všetko zabudnuté a turistický priemysel má nesmrteľnú legendu, ktorá je v dnešných časoch doslova dar z nebies. Dokonca sa uvažovalo o výstavbe veľkého upírieho zábavné parku tu, v okolí Branu. Až vďaka protestom i samotnej pravoslávnej cirkvi bola myšlienka presunutá do okolia Bukurešti, kde si podnikavci pohrávajú s ideou nového veľkolepého zábavného parku „Drakulaland“. A pokiaľ náhodou túžiš hrad vlastniť, stále je k predaju – len za 66 miliónov amerických dolárov.

Kam za skutočným Drakulom
Kto chce vidieť skutočné útočisko kniežaťa Vlada Ţepeşe, musí sa vydať po Transfagaršskej diaľnici, ktorá odvážne pretína v mnohých serpentínach pohorie Fagaraš. je potrebné vystúpať až neďaleko horského ľadovcového jazera Balea v nadmorskej výške 2000 metrov, kde sa cesta norí do tunela pod neďalekými vrcholmi a klesá k priehrade Vidaru. Tam sa nad záhybmi rieky Argeş na zalesnenom kopci ukrývajú zostatky hradu Poenari. Tu preikázateľne žil skutočný knieža Vlad Tepeş. Vystúpať k múrom orlieho hniezda môže byť pre niekoho utrpenie, ale kto sa nenechá odratiť 1480 schodmi, uvidí zbytky kedysi mocného sídla opradeného povesťami. Na prvý pohľad každého prekvapia pomerne malé zbytky hradu, ale veľká časť stavby sa v minulosti zrútila, preto prečkali len hradby a zbytky niekoľkých veží. Legenda hovorí o smrti jednej z žien kniežaťa, ktorá sa vraj vrhla z okien hradu a spáchala sebevraždu miesto toho, aby venovala život krutovládcovi. A taktiež dôležité upozornenie pre milovníkov Transfagarašskej cesty: Jazda je možná len v letnej sezóne, niekedy už koncom septembra býva kvôli snehu vozovka nezjazdná.

Inšpirácia k sláve

V celom Sedmohradsku je neuveriteľné množstvo ďalších hradov, pevností a opevnených kláštorov pripomínajúcich obtiažne doby nekľudu. Napriek tomu sa jedna z citadiel vďaka svojmu príbehu vymyká. A to hrad Hunedoara, ktorého špicaté veže hrdo hľadia k oblohe. Záhodologovia na prvý pohľad uvidia ďalšiu nesmrteľnú legendu, ktorý vyzerá príliš nereálne pre náš svet. Nie je sa čomu diviť: hlboká vodná priekopa, dlhý most a strechy posiate hrotmi pripomínajú skôr rozprávkovú stavbu z detských filmov. Lenže hrad Corvin, ako sa inak hradu mesta Hunedoara hovorí, je skutočným sídlom slávneho kniežaťa Hunyadiho, ktorému sa pre víťazstvo nad Turkami pri Belehrade hovorilo taktiež „biely knieža“. Tento muž mal prsty i v konci vlády Vlada Ţepeşe. Jeho syn, Matyáš Korvín, sa stal najvýznamnejším maďarským kráľom. Preto sa nie je čomu diviť, že tento neuveriteľný hrad inšpiroval i ďalšieho velikána, Julesa Verna, k napísaniu nemenej známeho románu Tajomný hrad v Karpatoch. V dobách socializmu avšak v okolí pamiatky vyrástli nevzhľadné oceliarne, ktoré chrlili veľké množstvo splodín k lepším zajtrajškom, takže hrad skôr pripomínal iný román presláveného spisovateľa, a to Oceľové mesto. Našťastie toto obdobie priemyselnej revolúcie je preč, oceliarne skrachovali a terajšia situácia je taká, že z veľkolepých hutných veží a zadymených objektov zostalo už len niekoľko historických budov. V celom okolí prebieha rozsiahla likvidácia minulej záťaže a kraj sa opäť má nadýchnuť smerom k čistej prírode.

Brašovskí chlapci

Keď pozorujete červené strechy mesta Brašov (Braşov), nad ktorými sa týči mohutná veža Čierneho kostola, vnímate fantastickú lokalitu mesta ukrytého pod svahmi hôr. Na vyhliadkový vrchol Tampa vás vyvezie lanovka a vy odtiaľ máte celé historické centrum ako na dlani: červené strechy historických domov pripomínajú miniatúrne detské hračky. Z Tampy tiež každú noc žiari hrde meno mesta Brašov, asi ako voľná inšpirácia rovnako slávnym nápisom Hollywood.

Mesto nebolo v minulosti pre každého. Sedmohradsko totiž obývalí predovšetkým sedmohradskí Sasi a taktiež maďarskí Székelyovia. Títo kolonisti mesto založili a medzi svoje výsady spojili i pobyt v meste. Samotní Rumuni boli považovaní za podradých nevoľníkov a za hradby slávneho mesta nesmeli. Dokonca v niektorých mestách sa museli pohybovať len vo svojich ghettách, napríklad v Brašove to bola chudobná štvrť Schei. Nie je divu, že dnešní, prevažne rumunskí obyvatelia s chuťou premenovali všetko, čo bolo možné, a užívajú si veľkolepej jazdy chlapcov nazývanej Junii Brașoveni. Tento sviatok má síce korene v pohanskej dobe, ale v dnešnom čase je symbolicky spájaný predovšetkým s jediným dňom v roku, kedy mohli Rumuni vojsť vzpriamene na koni za hradby slávneho mesta. Preto i dnes mladí muži v krojoch opásaní rumunskou trikolórou prechádzajú za búrlivých ovácií obyvateľov mestom. Tento deň vždy pripadá na prvý víkend po pravoslávnej Veľkej Noci. A užívajú si to naozaj naplno. Procesia končí veľkolepou oslavou v horách nad mestom, kde sa grilujú klobásky mititei i celé prasiatka. Muži tancujú v kruhoch rovnako ako ich rodiny a priatelia. Tancuje sa a pije až do svitania.

Tiesňavy a pastierske psy

Mohutné štíty a rozsiahle hrebene hôr, divoké tiesňavy, zelené lúky so stádom oviec, to všetko je z mnohých ďalších miestnych pokladov, ktoré môžu hravo súťažiť s Alpami. Ostatne nie nadarmo sa horstvám hovorí Transylvánske Alpy. Veľkou výhodou je, že môžete táboriť bez obmedzenia v samom lone prírody. I tunajší obyvatelia to radi robia vyrážajú v celých rodinách kempovať k potokom. Zlé jazyky hovoria, že Rumuni chodia do hôr len tam, kam jazdí lanovka. Na prvý pohľad si to môžete potvrdiť v pohorí Bucegi, kde na hrebeňoch doslova zakopávate o húfy turistov vďaka množstvu lanoviek, ktorá vás vyvezú na samotné vrcholy hôr. Naopak v mohutnom Fagaraše alebo špicatom pohorí Piatra Craiului stretnete len odvážnych turistov, ktorí šplhajú po skalnatých vrcholkoch.

Hory sú srdcom Transylvánie a je jedno, do ktorého pohoria zavítate. Odmenou vám bude fascinujúca divoká príroda, časté blúdenie a taktiež stretnutia s medveďmi. Možno o ne toľko nestojíte, napriek tomu musím povedať, že horším zážitkom je stretnutie s pastierskymi psami. Keď na vás vybehne polodivoká svorka psov, je to ďaleko horšie než čokoľvek iného. Psy chránia stáda a majú v krvi boj, často dokážu zdolať i medveďa. Keď vám hrozivé stvorenie z hororu vrčí za nohami, jedinou záchranou je nereagovať príliš rýchlo a nenechať sa vykoľajiť. Fungujúcim a osvedčeným spôsobom je zdvihnúť kameň zo zeme. To často funguje ako rýchly príkaz k vzdialeniu psa. A pokiaľ zasiahne bača, doporučujem mať vrecko plné cigariet. To je nepísané pravidlo k zoznaméniu. Tu, v horách, fajčia tabak deti hádam už od narodenia.

Kráľovský palác
Aby nebolo rozprávok málo, ďalšie impozantné sídlo bolo vybudované nad mestom Sinala priamo pod štítmi hôr, ktoré najmä v zime dodávajú miestu kúzelnú atmosféru. Kráľovský palác Peleș, postavený v neorenesančnom štýle, sa honosí sto šesťdesiatimi izbami. Patrí k najnavštevovanejším sídlam, mnohí ho prirovnávajú ku kúzelnému nemeckému zámku Neuschwanstein. A stavbe patrí i ďalšie prvenstvo – prvý plne elektrický rozvod v krajine. Keď sa prebojujete cez davy turistov do interiéru, prekvapí vás sklenený strop, kedy po otvorení bolo možné obdivovať dennú i nočnú oblohu. A čo by to bolo za zámok bez tajného východu. Ten je stále ukrytý v knižnici. Podmienkou úniku je poznať štyri knihy ukrývajúce mechanizmus východu.

Narodenie celebrity

Akonáhle na vás vykuknú majestátne veže a hradby mesta Sighișoara, je pred vami legendárne stredoveké mesto, ktoré sa dá prirovnať k Českému Krumlovu. Autentická história doslova dýcha v každej uličke dláždenej kameňmi rovnako ako úcta alebo strach k najväčšej rumunskej celebrite. Tu, v kamenných múroch mesta, sa zrodila legenda. V roku 1431 tu počal svoj život obávaný Vlad Ţepeş. Malá nenápadná mramorová ceduľa na stenách domu sucho oznamuje meno slávneho rodáka. Dnes tu nájdete bar a reštauráciu. Niekedy zatracovaný knieža Valašska, neskôr spájaný v bujnej fantázii cudzincov s upírmi, sa pomaly prepracoval až na národného hrdinu, ktorý zadržal turecký vpád. V súčasnosti snáď vo všetkých mestách uvidíte jeho sochu a stredoveký brutálny vodca je vyzdvihovaný ako vzor stredovekého vládcu. Na upíra v meste môžete občas naraziť i za múrmi mesta Sighișoara. Pre podporu turistiky bývajú v sezóne najatí herci, ktorí majú za úlohu v centre mesta poriadne vystrašiť turistov.

Opevnené kostoly

Ohromné územie v poľnohospodárskom kraji medzi mestami Sibiu a Brašov je posiate malebnými dedinkami. Čoho si každý ihneď všimne na prvý pohľad sú mohutné kostoly opevnené hradbami pre prípad neistých časov. Skoro v každej dedine majú jeden z týchto opevnených unikátov. Moldavci okolo svoji kláštorov taktiež stavali vysoké múry rovnako ako Székelyovci na severe. Ale len Sasi doviedli stavby k dokonalosti. Ich opevnené stavby boli útočiskom v dobách vpádov Tatárov a potom odolali ešte Turkom. Ohromí vás dômyselný systém chodieb, veží, ale i spleť komôr ukrývajúce trvanlivé potraviny pre prežitie. Prežiť všetky vpády nepriateľov neboli nikdy jednoduché, a preto obyvatelia dedín dodržovali tradíciu: vždy keď upiekli dva bochníky chleba, tretí putoval ako rezerva pre prípad nutného využitia. Chlapi mi v jednej hospode rozprávali, že pri rekonštrukcii jedného z kostolov sa prebúrali do špajze, kde stále boli pre takýto prípad ukryté pytle s múkou a tuk.

Saskí osadníci prežili síce niekoľko storočí ako šľachta, ale druha svetová vojna a socializmus ukončili ich nadvládu. Časť mužov vstúpila do Hitlerovej armády rovnako ako Rumunsko počas druhej svetovej vojny. Keď ale pred porážkou nemeckého spojenca urobila krajina veľký obrat, vojnoví víťazi poslali veľkú časť mužov do pracovných táborov v Sovietskom zväze. Dielo dokončil i diktátor Nicolae Ceaușescu, ktorý za tvrdú menu predával Nemecku sedmohradských Sasov len za sto mariek za hlavu. A tí, čo z nemecky hovoriacich obyvateľov zostali, utiekli hneď po revolúcii v roku 1990. Väčšina z nich sa už nikdy nevrátila. Mnoho poľnohospodárskych stavieb osirelo a nepomohol ani príliv kočovných Rómov, ktorí v mnohých obciach pomaly ešte obývajú to, čo zostalo z dávnej slávy. Niekedy je smutné vidieť umierajúce obce, kde kedysi kvitol život a dnes pomaly mizne z máp.

Napriek tomu i dnes na každého, kto putuje krajom, dýcha z každého kúta história. Asi najznámejšou obcou je neveľký Biertan zhruba 30 km od mesta Mediaș. Tu sa uprostred poľnohospodárskej dediny zdvíhajú obranné bašty a veže kostola z roku 1516. Ako sídelné miesto si vybrali obec i luteránski biskupi. Zaujímavosťou je i miestnosť, kam boli zavierané páry, ktoré sa chceli nechať rozviesť. Vraj to bolo účinné riešenie a tento problém tu zmizol.

Neviem, ako je tomu dnes, ale prebudiť sa do skorých ranných oparov, kedy sa všade váľa hmlová perina, je rovnako uhrančivé ako pozorovať hrdo týčiace veže kostola, ktoré pripomínajú rozprávkový príbeh v akejkoľvek dobe.

Zdroj: Lidé a Země 05/2021