Existujú cestovateľské témy, ktoré nájdete v každom sprievodcovi. Ako kúpiť lacnú letenku, kde si vymeniť peniaze, na čo si dať pozor pri prenájme auta, aké potrebujete víza alebo ktoré pamiatky jednoducho „musíte vidieť“.
Potom existujú veci, ktoré sa do nalešteného sveta Instagramu príliš nehodia, hoci ich na cestách rieši úplne každý. Napríklad kam po sraní hodiť toaletný papier. Samozrejme, aj táto téma si na internete našla svojich fanúšikov. Existujú profily venované fotografovaniu záchodov, hodnoteniu verejných toaliet, najhorším či najkrajším WC na svete, bizarným sanitárnym riešeniam alebo miestam, kde je samotné vykonanie potreby cestovateľským zážitkom. Výskum tejto mimoriadne hlbokej časti internetu a sociálnych sietí však ponecháme na čitateľovi. My zostaneme pri praxi.
Začínajúci cestovateľ má totiž jednu zvláštnu vlastnosť. Podvedome očakáva, že celý svet funguje približne ako Slovensko, iba sa tam hovorí iným jazykom, varia exotickejšie jedlá a občas majú palmy. Elektrická zásuvka bude zásuvka, semafor bude znamenať približne to isté a záchod bude jednoducho záchod. Keď sa človek vysere, použije papier, hodí ho do misy, spláchne a všetko, čo sa v kúpeľni odohralo, od tej chvíle administratívne prestáva existovať. Potom príde prvá dovolenka napríklad do Grécka. Sadnete si na záchod, vykonáte biologickú administratívu a až tesne pred posledným úkonom si všimnete nenápadnú tabuľku:
DO NOT THROW TOILET PAPER IN THE TOILET.
Na pár sekúnd sa zastaví čas. Pozriete na papier, na záchod a potom na malý odpadkový kôš vedľa nohy. Nie. Určite nie. Veď tam predsa nemôže ísť TEN papier. Môže. A ide! Vitajte v jednej z najmenej instagramových, ale prekvapivo dôležitých lekcií cestovania.
Nie, ten kôš tam nie je na obal od šampónu
Prvá reakcia býva úplne prirodzená: „To akože mám posratý papier hodiť do koša?“ Áno. Presne na to tam ten malý kôš, ideálne s vekom a sáčkom, stojí. Najčastejšie na tento systém narazíte v Grécku a na jeho ostrovoch, na Cypre, v starších historických centrách južného Talianska a na Sicílii, v častiach Balkánu, Turecka, Egypta, Maroka, severnej Afriky a na množstve ďalších miest, kde kanalizácia nevznikla včera spolu s developerským projektom a podzemnou garážou.
A teraz prichádza prvý paradox: ten kôš je tam veľmi často hlavne kvôli vám. Teda kvôli návštevníkovi, ktorý očakáva toaletný papier. V mnohých krajinách sa pri hygiene tradične používa predovšetkým voda. Bidet, ručná sprška, nádoba s vodou alebo iný miestny variant toho istého princípu. Papier sa používa menej, prípadne iba na osušenie. Domáci preto nemusia každé ráno produkovať chumáče celulózy v množstve, na aké je zvyknutý človek zo strednej Európy. Príde však turista, ktorý bez rolky papiera považuje kúpeľňu za nedokončenú. Tak ju dostane. A spolu s ňou aj kôš. Inými slovami: niekedy sa pohoršujeme nad hygienickým riešením, ktoré tam existuje práve preto, aby sa prispôsobilo našim hygienickým návykom.
Chceme historické centrum. Ale potrubie z tohto desaťročia
Začínajúci cestovateľ veľmi ľahko začne hodnotiť cudziu infraštruktúru podľa toho, ako funguje kúpeľňa v paneláku na Slovensku. Lenže turista sa väčšinou neubytuje v novostavbe na periférii mesta. Chce apartmán päť minút od Akropoly. Kamenný dom v starej dedine na gréckom ostrove. Izbu v Palerme, odkiaľ ráno vyjde rovno medzi kostoly, trhy a barokové fasády. Riad uprostred marakéšskej mediny. Starý dom v centre Istanbulu.
Dobrovoľne sa teda nasťahujeme do jednej z najstarších častí mesta a následne nás prekvapí, že vnútornosti budovy nemajú parametre developerského projektu dokončeného minulý štvrtok. Chceme päťstoročný dom, pôvodnú dlažbu, kamenné múry, vyrezávané drevo a výhľad na pamiatku UNESCO. Ale odpadové potrubie, prosím, dimenzované ako na letisku vo Viedni. Takto história nefunguje.
Potrubie, ktoré už videlo všeličo
Samozrejme, nejde o to, že každé historické mesto má pod zemou jednu rúru, ktorú osobne pokladal Cézarov dvorný inštalatér. Problém býva kombináciou veku budovy, úzkych domových rozvodov, množstva kolien, rôznych dostavieb, zlého spádu, starších prípojok a miest, kde odpad ani nekončí vo veľkej modernej kanalizácii, ale v menšom lokálnom systéme, žumpe či septiku.
Ak to celé desaťročia funguje, nikto dobrovoľne nerozkope polovicu historického centra len preto, aby mal turista zo Slovenska väčšiu rúru na štvorvrstvový papier s vôňou aloe vera. Rozkopať starú uličku môže znamenať riešiť dopravu, vodu, elektrinu, vlastníkov domov, statiku, pamiatkarov a v niektorých mestách možno po treťom metri aj archeológa, ktorý vám oznámi, že ste práve našli ďalšieho Rimana a stavebné práce sa na neurčito skončili.
Celé je to ešte absurdnejšie, keď si uvedomíme, že mnohé tieto mestá vznikali dávno predtým, než ľudstvo začalo spotrebúvať toaletný papier v dnešnom množstve. Rimania moderný toaletný papier nepoznali a pri hygiene používali úplne iné metódy. Známym príkladom je tersorium, špongia upevnená na palici, hoci historici dodnes diskutujú o detailoch jej používania.
Predstava rímskeho staviteľa kanalizácie, ktorý počíta budúcu spotrebu papiera, je preto nádherná. Marcus stojí pri výkope, kontroluje spád a kolega sa ho pýta:
– „Nebude tá rúra trochu úzka?“
– „Na čo?“
– „Čo ak sem o dvetisíc rokov príde päťčlenná rodina zo severu Európy a po každom sraní pošle do kanalizácie menší vankúš z celulózy?“
Marcus ho pravdepodobne pošle do prdele a pokračuje v práci. O dvetisíc rokov neskôr stojíte nad košom v Aténach a výsledok jeho rozhodnutia hodnotíte osobne.
Papier je pritom ešte ten lepší prípad
Toaletný papier má aspoň jednu užitočnú vlastnosť: vo vode postupne stráca pevnosť a rozpadáva sa. Oveľa väčší kanalizačný talent prejavuje ľudstvo pri vlhčených obrúskoch, kuchynských utierkach, vložkách, tampónoch, plienkach, vatových tyčinkách, kondómoch a ďalších predmetoch, pri ktorých človek nevie, či ich majiteľ použil toaletu alebo sa cez ňu pokúšal vysťahovať domácnosť.
Najmä vložky a vlhčené obrúsky sú v tomto smere geniálne. Ich výrobca presne opačne potrebuje, aby po kontakte s tekutinou držali pokope. To je pre hygienický výrobok fantastická vlastnosť a pre kanalizačné potrubie približne rovnako fantastická ako uterák. Ak teda nad záchodom visí obrázok preškrtnutého papiera, neznamená to, že vložka už má automaticky povolený vstup. V skutočnosti je dobré držať sa primitívneho pravidla: ak to pred chvíľou nebolo vo vašom tele a nie je to voda ani papier, ktorý miestny systém zvláda, záchod pravdepodobne nie je správny odpadkový kôš.
Záchodový fun fact, ktorý ste nechceli vedieť
Ak vám výraz „geologická vrstva ľudskej hygieny“ pripadal ako metafora, Londýn ho v roku 2017 premenil na stavebný problém. Pod Whitechapelom objavili takzvaný fatberg: viac než 250 metrov dlhú a približne 130-tonovú stvrdnutú masu tukov, olejov, vlhčených obrúskov, plienok a ďalších vecí, ktoré niekto kedysi spláchol s optimistickou predstavou, že keď ich už nevidí, prestali existovať. Vlhčené obrúsky pritom tvorili kostru celej tejto podzemnej beštie.
Thames Water ju odstraňovala deväť týždňov. Pracovníci ju rozbíjali lopatami a vysokotlakovou vodou a postupne odsávali na povrch. Predstavte si 130 ton kanalizačnej horniny, ktorá vznikla v podstate spoločným úsilím tisícov ľudí, z ktorých si každý povedal približne to isté: veď jeden obrúsok nič nespraví.
Človek by čakal, že po takomto objave existujú iba dve rozumné možnosti: zničiť to alebo predstierať, že sa to nikdy nestalo. Londýn zvolil tretiu. Kúsok fatbergu putoval do múzea. Pred vystavením ho museli vysušiť, pretože bol plný baktérií a uvoľňoval toxické plyny. Vo vitríne sa potom začal potiť, meniť farbu, obrastať plesňou a dokonca sa z neho vyliahli muchy. Dnes je jeho vzorka súčasťou stálej zbierky London Museum. Ľudstvo tak dokázalo dostať použitý vlhčený obrúsok od zadku až do múzea. Horší spôsob, ako sa zapísať do kultúrneho dedičstva, sa hľadá ťažko.
Prvé dva dni je to nechutné. Potom vám je to jedno
Použitý papier v koši znie človeku zo Slovenska nechutne hlavne preto, že naň nie je zvyknutý. V praxi nejde o kýbeľ, v ktorom týždeň pri štyridsiatich stupňoch prebieha biologický experiment. Malý kôš má sáčok, často veko, papier zložíte použitou stranou dovnútra a upratovanie ho pravidelne vyprázdňuje. Prvý deň sa nad tým zamýšľate. Druhý deň ešte automaticky mierite rukou k mise a v poslednej sekunde meníte kurz. Na tretí deň už nohou otvárate kôš a pritom pozeráte do mobilu, pretože ľudský mozog dokáže veľmi rýchlo preradiť aj používanie posratého papiera z kategórie „kultúrny šok“ do kategórie „bežná ranná rutina“. Len prosím neskúšajte klasickú slovenskú vedeckú metódu: „Veď jeden papier nič nespraví.“
Možno nespraví. Možno ste však dvadsiaty hosť, ktorý dnes dospel k rovnakému záveru. Papier sa niekde zachytí, naň ďalší, pridá sa niečo, čo do kanalizácie nemalo ísť vôbec, a postupne vznikne geologická vrstva ľudskej hygieny. Ak potom voda po spláchnutí začne namiesto miznutia stúpať, ďalších päť pokusov situáciu nezlepší. Záchod nie je Windows 95 a nepotrebuje niekoľkokrát reštartovať.
Na turecký záchod nemusíte cestovať až do Indie
Ďalší kultúrny šok môže prísť omnoho skôr, než čakáte. Turecký záchod, squat WC alebo jednoducho porcelánová diera v podlahe si väčšina ľudí spája s Indiou, arabským svetom alebo juhovýchodnou Áziou, ale pokojne naň môžete naraziť už na Balkáne, napríklad v Srbsku alebo Bosne a Hercegovine. Najmä na starších verejných WC, benzínkach, autobusových staniciach či v jednoduchších reštauráciách.
Na prvý pohľad to vyzerá, že niekto pri stavbe kúpeľne zabudol namontovať záchod a nechal v podlahe iba porcelánovú dieru. Technicky je to však normálne sanitárne zariadenie zapustené do podlahy, s odtokom, miestom na chodidlá a podľa konkrétnej verzie aj so splachovaním. Tie jednoduchšie žiadne tlačidlo ani nádržku nepotrebujú. Spláchnete ich ručne vodou z kýblika.
Čupíte.
Prvý pokus preto pripomína praktickú skúšku z predmetu, ktorý vás nikto nikdy neučil. Kam dať nohy, ako ďaleko od otvoru, čo s nohavicami a hlavne ako sa dostať dostatočne nízko bez toho, aby ste sa prevrátili dozadu alebo poslali mobil z vrecka na cestu, po ktorej ho už určite nechcete zachraňovať.
Aj preto na verejných tureckých záchodoch často nájdete detail, ktorého význam vám dôjde až pri praktickom použití: vešiak. Nie je tam preto, aby sa vaša bunda cítila komfortnejšie. Nohavice a spodky si pri čupení nechcete nechať rozložené pri členkoch presne v priestore, kam môže smerovať voda, moč alebo niečo podstatne horšie. Vešiak tam teda v konečnom dôsledku slúži na jednu veľmi praktickú vec: aby ste si nohavice doslova neobsrali.
Z pohľadu hygieny začína porcelánová diera v podlahe vyzerať až podozrivo rozumne
Keď odmyslíme pohodlie klasickej misy, pri verejnom WC má squat záchod jednu veľmi zjavnú výhodu: prakticky sa nemusíte dotýkať ničoho, na čom pred vami sedeli desiatky cudzích ľudí. Na frekventovaných verejných záchodoch sa navyše občas dostanete do fázy, keď ste ešte ani neotvorili kabínku, ale smrad už prestal byť iba pachom a zmenil sa na vizuálnu informáciu. Mozog z dostupných chemických údajov stihne vyrenderovať približný interiér a vy ešte pred vstupom viete, čo asi čaká za dverami. V tej chvíli nechcete európsku misu, na ktorú si máte sadnúť. Chcete porcelánovú dieru v podlahe, nad ktorou sa ničoho nemusíte dotknúť.
Čistý európsky záchod je pohodlnejší. Keď však verejná toaleta začína pripomínať biologickú zbraň hromadného ničenia, porcelánová diera vyhráva kontumačne. Žiadna doska. Žiadna jej spodná strana, pánty a ďalšie miesta, ktoré dostávajú zásah zo všetkých mysliteľných smerov.
Ešte väčší rozdiel vidno pri údržbe. Na klasickom záchode máte misu, dosku, spodnú stranu dosky, pánty, spoj misy s podlahou, zadnú časť a niekoľko nádherných zákutí, ktoré zjavne navrhoval človek, ktorý nikdy nedostal do ruky handru a čistiaci prostriedok. Pri tureckom záchode máte v zásade hladký porcelán zapustený v dlažbe. Opláchnete toaletu, opláchnete okolie a všetka voda smeruje tam, kam má.
Ak je navyše celá miestnosť navrhnutá ako umývateľný priestor s dlažbou a vodou, údržba je mechanicky až primitívne jednoduchá. Minimum spojov, minimum záhybov, minimum miest, kde sa drží bordel. Zoberiete hadicu, opláchnete porcelán aj podlahu a hotovo. To samozrejme neznamená, že každý turecký záchod na autobusovej stanici je automaticky hygienická svätyňa. Ak ho dva týždne nikto neumyl, nepomôže mu ani najgeniálnejšia konštrukcia na svete. Ale z pohľadu samotného čistenia je tá „primitívna porcelánová diera v podlahe“ podozrivo praktická.
Kľučka alebo madlo ako stabilizačný systém
Pri verejných squat WC v reštauráciách, na benzínkach alebo niekde po ceste narazíte aj na ďalšiu praktickú drobnosť: bod, ktorého sa pri čupení môžete chytiť. Niekde je to samostatné madlo na stene, presne v dosahu človeka nad porcelánovým otvorom. Inde túto úlohu prevezme kľučka na dverách. Ak je záchod normálne uzamykateľný alebo sú dvere príliš ďaleko, dáva samostatné madlo ešte väčší zmysel. Nie je tam na ozdobu. Pri prvých pokusoch veľmi rýchlo zistíte, prečo ho tam niekto namontoval.
Kabínka býva malá a dvere sa často otvárajú smerom von, takže vám pri čupení nezaberajú polovicu už aj tak minimálneho priestoru. Ak sú dostatočne blízko a zámok je skôr teoretický pojem, človek veľmi rýchlo objaví ďalšie použitie kľučky. Chytíte sa jej, získate stabilný bod a zároveň ju prirodzene ťaháte smerom k sebe, teda presne proti smeru, ktorým by sa ju niekto zvonka snažil otvoriť.
Dostávate tak jednoduchý mechanický systém OBSADENÉ. Vy sa stabilizujete nad otvorom a človek zvonka súčasne zisťuje, že dvere majú momentálne veľmi pevný názor na jeho vstup. Je to podstatne elegantnejšie než zistiť uprostred srania, že zámok nefunguje, a sledovať, ako sa vám pred očami pomaly otvára výhľad do plnej reštaurácie.
Porcelánová diera v podlahe má ešte jednu vlastnosť, ktorú vám výrobca sanitárnej techniky do katalógu nenapíše: veľmi slušnú priepustnosť verejného WC. Na klasickej mise si človek sadne, vytiahne mobil, otvorí TikTok a o dvadsať minút už ani nevie, či ešte serie, alebo len býva na záchode. Na squate algoritmus po pár minútach prehráva boj so stehennými svalmi. Vysereš sa, opláchneš, postavíš a ideš. Kabínka tak podstatne menej pripomína krátkodobý prenájom pre človeka, ktorý už dávno dosral, ale potrebuje ešte dopozerávať videá.
Kýblik ako splachovač, bidet aj senzor obsadenosti
Pri jednoduchších tureckých záchodoch nemusí existovať žiadna nádržka, tlačidlo ani páčka. Kýblik s vodou je súčasť celej sanitárnej logiky. Naberiete vodu, použijete ju na umytie a zvyškom po sebe spláchnete porcelánovú dieru. To, na čo doma potrebujeme splachovací mechanizmus a bidet, tu zvládne kus plastu s rúčkou.
V Maroku som narazil na verejné WC, kde boli malé kýbliky zavesené na stene oproti kabínkam. A boli červené. Na prvý pohľad vyzerali trochu ako požiarna výbava, lenže každý si jeden zobral so sebou dnu. Tým vznikol ešte jeden dokonale jednoduchý systém. Ak na stene visel kýblik, bola niektorá kabínka voľná. Ak nevisel ani jeden, nepotrebovali ste displej OCCUPIED, červené LEDky ani aplikáciu. Všetko bolo obsadené. Kýblik bol naraz bidet, splachovač aj ukazovateľ obsadenosti.
A aby nevznikli pochybnosti, čo je a čo nie je hasiace zariadenie, neďaleko bol ešte poriadny veľký červený hasiaci kýbel s pieskom a bielym nápisom FIRE.
Možno nie je divný ich kôš, ale náš suchý papier
A tu sa celý pôvodný problém s košom začne pomaly obracať proti nám. My sa na použitý papier v koši pozeráme ako na hygienický stredovek. Veľká časť sveta sa pritom môže podobne pozerať na človeka, ktorý sa vysere, vezme suchý papier, niekoľkokrát si ním utrie zadok a následne skonštatuje, že je čistý.
Talian príde do kúpeľne a hľadá bidet. V arabskom svete veľmi často nájdete vedľa toalety ručnú bidetovú spršku. V Indii, juhovýchodnej Ázii a ďalších oblastiach zas rôzne nádoby, spršky alebo jednoduchý prívod vody. Slovák vidí hadicu pri WC a prvých pár sekúnd rozmýšľa, či slúži na čistenie záchoda, umývanie podlahy alebo hasenie následkov príliš ostrého karí.
Potom ju raz použije na správny účel a celá debata o papieri sa začne meniť. Najmä v horúčave. Celý deň chodíte pri štyridsiatich stupňoch, potíte sa, sedíte v aute či autobuse a pokožka je permanentne vlhká. Následne sa vyseriete a začnete po spotenom a podráždenom zadku niekoľkokrát prechádzať suchým papierom.
Opláchnutie vodou v tej chvíli prestáva vyzerať ako exotická tradícia a začne pôsobiť ako celkom logický hygienický postup. Opláchnete sa, papier prípadne použijete len minimálne na osušenie a zrazu ste vyriešili aj polovicu problému s košom, ktorého ste sa na začiatku článku tak desili. Pretože ten kôš tam často naozaj nie je kvôli miestnemu človeku. Je tam kvôli vám a vašej rolke.
Keď je kúpeľňa naozaj určená na vodu
Ďalšia vec, na ktorú si Stredoeurópan chvíľu zvyká, je samotná filozofia kúpeľne. U nás má voda presne stanovené hranice. Patrí do umývadla, vane, sprchového kúta a záchoda. Ak sa objaví na podlahe, niečo sa pokazilo a okamžite hľadáme handru. V mnohých krajinách je kúpeľňa jednoducho mokrá miestnosť. Dlažba, obklady, správny spád a odtok. Sprchujete sa a voda tečie po podlahe. Potrebujete upratať? Vezmete hadicu alebo sprchu a opláchnete podlahu aj sanitárne zariadenie.
Netreba riešiť škáru pod sprchovým kútom, silikón okolo vaničky ani sklenené dvere, na ktorých sa počas troch rokov buduje geologická vrstva vodného kameňa. Pri squat WC môže celé riešenie zájsť ešte ďalej. Porcelánová misa je zapustená v úrovni podlahy a v niektorých malých kúpeľniach ani nenájdete ďalší samostatný odtok. Sprcha je jednoducho v tej istej miestnosti, podlaha má spád a voda odteká cez squat toaletu. Na prvý pohľad to vyzerá ako dôsledok toho, že pri stavbe došli peniaze.
Pri druhom pohľade zistíte, že niekto vyriešil celú kúpeľňu jedným otvorom. Toaletu, odtok vody pri hygiene, sprchovanie aj následné umývanie podlahy. Žiadna vanička, sklenené dvere ani druhý sifón o meter vedľa.
– Moč? Tam.
– Hovno? Tam.
– Voda po umytí zadku? Tam.
– Sprcha? Tam.
– Umývanie podlahy? Presne tým istým smerom.
A potom vám jedného dňa počas sprchovania príroda oznámi, že potrebuje vybaviť ešte jednu vec.
Vysrať sa počas sprchovania
Močil v sprche pravdepodobne takmer každý. Je to jedna z tých vecí, ktoré ľudstvo kolektívne robí a individuálne o nich príliš nerozpráva a každý to popiera. Ale vysrať sa počas sprchovania už znie ako činnosť, po ktorej by mal človek skôr vyhľadať odbornú pomoc. Pri klasickom slovenskom sprchovom kúte určite. Netreba následne pätou tlačiť hovno cez chrómovanú mriežku sifónu a skúmať, či ho výrobca testoval aj na tento spôsob použitia.
Lenže tu máte vedľa nôh normálny squat záchod. Sprchujete sa, príroda zavolá, čupnete si nad miesto určené presne na tento účel, vybavíte potrebné, opláchnete sa vodou a pokračujete v sprchovaní. O pár sekúnd ste vy aj kúpeľňa čistí a človeku začne vŕtať hlavou, prečo to vlastne pôsobilo tak absurdne.
Ak chcete túto disciplínu povýšiť na plnohodnotný cestovateľský zážitok, ubytujte sa niekedy v Tarfayi na juhu Maroka. My sme tam kedysi skončili v hoteli El Ghazi, čo je podnik, pri ktorom sme už pri príchode chvíľu rozmýšľali, či ešte normálne funguje, alebo tu iba zostala kulisa po nakrúcaní postapokalyptického filmu. Izby boli absolútne svojské, niektoré bez okna, inde sme zo zimného spánku prebudili šváby a niekde človek chvíľu skúmal, ako vlastne celé ubytovanie funguje.
Jedna z izieb mala presne túto minimalistickú mokrú miestnosť, trochu vyvýšenú nad zvyškom izby. Squat toaleta bola zapustená v podlahe, sprcha nad ňou a celý priestor fungoval ako jedna spoločná kúpeľňa. A keď ste si nezavreli dvere, z izby ste mali výhľad priamo na Atlantický oceán. Takže sa jedného dňa sprchujete, príroda zavolá, čupnete si nad porcelánový otvor a cez otvorené dvere sledujete Atlantik.
Na vás tečie teplá voda, pod vami mizne hovno a pred vami sa až po horizont rozprestiera oceán. Je to absolútne absurdné. Ale v tej chvíli zistíte, že je to možno jeden z najlepších záchodových zážitkov vášho života.
A hlavne jeden z tých, o ktorých budete raz určite rozprávať aj svojim vnúčatám, pretože toto sa nedá vymyslieť. To sa musí zažiť.
