Legzira: jedna z najkrajších pláži na svete

Akonáhle máme všetko potrebné nakúpené v miestnom Carrefoure, sme pripravení vyraziť na trojdňovú cestu do najjužnejšieho väčšieho mesta separatistickej Západnej Sahary: Dakhla. Je pravda, že sa to dá zvládnuť aj počas jedného dňa, len by sme sa museli striedať a podstatnú časť zvládnuť aj v noci, čo sa veľmi neodporúča. Radšej si viac ako 1 200 kilometrov vzdialený cieľ rozložíme na 3 dni. Totiž aj po ceste je množstvo zaujímavých zástavok.

Akonáhle opustíme hranice mesta Agadir, napájame sa na cestu s označením N1. Jedná sa o najvýznamnejšiu diaľnicu Maroka, ktorá vedie od Tanger (pri Gibraltárskom prielive) popri pobreží Aaž po Guerguerat na hraniciach s Mauretániou. Ak si myslíte, že po tejto diaľnici sa luxusne jazdí, musíme vás vyviezť z omylu. Od štandardných európskych diaľníc, to je na míle vzdialené. Diaľnica vedie cez mestá, či dediny, kde treba dodržiavať rýchlosť na úrovni 50 km/h, v drvivej väčšine sa jedná len o dvojprúdovú cestu a pomocné značenie je veľmi zúfale. Na niektorých úsekoch tejto diaľnice nájdete aj takú zvlásťnosť, ako cyklistický pruh. Áno, cyklistický pruh na diaľnici!

Na druhej strane, je to ideálna cesta, aby sme sa ako tak oboznámil s neoficiálnymi pravidlami cestnej premávky. Napríklad: rýchlosť sa vždy dodržiava ako u nás (+/- 10%), dvojprprúdová cesta sa stáva jednoprúdovou, alebo trojprúdovou, podľa toho, ako sa rozhodne ten vpredu. Kruhové objazdy, aj keď sú viacprúdové, sú vždy zásadne iba jednoprúdové, lebo sa ľahko môže stať, že skončíte v strede, alebo odbočíte na výjazd, na ktorý ste neplánovali. Blinkre o zmene smeru sa používajú iba vo výnimočných prípadoch, sanitkám sa nedáva prednosť a ten najväčší má vždy prednosť. Takto by sme mohli pokračovať ešte dlho.

Marocké obedové menu

Ešte pred mestom Tiznit, ležiacom na hlavnom ťahu odbáčame na vedľajšiu cestu k pobrežiu. Práve tu v blízkosti sa nachádza jedna z najkrajších pláži na svete (nachádza sa na 29. mieste). Jedná sa o pláž na odľahlom mieste, kde nie sú žiadne služby, preto je dobré ak sa pred návštevou pláže zastavíte na obed. Zastavujeme v poslednej väčšej obci, pred plážou, v Mirleft. Hoc je to malé mestečko, je tu všetko potrebné. Množstvo malých pekárni, mäsiarov, ovocia a ďalších obchodov a reštaurácii.

Reštaurácie, či obchody s hotovým jedlom sú veľmi jednoduché. Pár plastových stoličiek, jednoduché stoly a žiadna ponuka. Rozoznávame ich iba podľa toho, že miestny tam jedia. Aj keď vojdeme do vnútra, žiadne menu, len niekde v rohu na tabuli je niečo arabsky napísané. Okamžite na nás vidieť že sme turisti, a už nám ponúkajú tajine. Toto typicky marocké jedlo, veľmi nechceme, lebo za plánovaný čas v Maroku sa ho určite ešte najeme.

Arabsky ani francúzsky nerozprávame a druhá strana nevie ani slovo po anglicky. Ako si objednať? Aby sme sa ako tak dohovorili, vezmú nás do kuchyne, kde nám ukazujú, čo sa tam varí, a každý si vyberá to, čo sa mu najviac pozdáva.Veľkej časti skupiny sa pozdáva cícer v šťave, bielu fazuľu v šťave, ale vyberáme si aj špikové kosti, neidentifikovateľné strukoviny a pre istotu aj dva tajiny. K tomu automaticky dostaneme aj arabský chlieb a fľaše vody. Na prvý pohľad to nevyzerá nijak extra vábne, ale to hneď prehodnotíme, len čo to ochutnáme. Šťavnaté strukoviny v dobre okorenenej a ochutenej omáčke sú TOP. Naozaj stačí k tomu len chlieb. Nechýba žiadne mäso, ani príloha. Toto je bežné marocké jedlo. Kuskus jedia len vo sviatok a mäso tiež. V závere sa nesmie zabudnúť ani na klasický marocký čaj. Celý tento luxusný obed stojí približne 5 € na osobu. V blízkom stánku za pár centov dokupujeme na cestu ovocie.

Pláž Legzira

Aj keď patrí táto pláž medzi najkrajšie na svete, veľa ľudí tu počas roka nenájdete. A ak ju navštívite ako my, mimo sezóny, v januári, je možné, že pláž Legzira budete mať len pre seba. Okrem toho, že sa nachádza mimo turistických trás, tak nie je ani veľmi vyhľadávaná. Nedá sa tu veľmi kúpať. Neustále tu fúka vietor a vlny bežne bývajú vysoké 2 až 3 metre. Navyše pobrežné vody sa nachádzajú v blízkosti studených prúdov a ani uprostred leta tu nemá voda nad 21 °C. Preto sa tu nenachádzajú ani bežné služby, ako na iných plážach, kde by ste sa mohli osprchovať, či požičať lehátka alebo slnečníky. Zopár barov sa tu nachádza, ale tie bývajú otvorené asi v sezóne.

Ak vás toto neodradí, a zájdete si na pláž Legzira, budete odmenení nadpozemskou krásou. Oblúky vytvorené v skalách sú vysoké až 20 metrov. Bohužiaľ jeden z oblúkov sa v roku 2016 zrútil. Predsa je to len pieskovec. Preto sem čo najskôr vyrazte, kým sa nezrúti aj ďalší.

V sezóne, ktorá trvá približne od apríla do októbra, je pláž navštevovaná najmä surfermi. Domácich dovolenkujúcich tu veľmi nenájdete, na to majú iné pláže.

Jazda v noci po marockých cestách

Úchvátení nádhernou plážou, sme si ani poriadne neuvedomili, že už je večer a to nás čaká ešte minimálne 3 hodinový presun na dnešné ubytovanie v El Ouatia, tiež známy ako Tan-Tan Plage. A práve tomu sme sa chceli vyhnúť a plánovali dojsť ešte za svetla.

Už niekde za Guelmin nadobro zapadlo slnko a začína ten pravý adrenalín. Stretávacie svetlá na našich automobiloch ledva svietia a keď zapneme diaľkové, nie je to o nič lepšie. Tie sú nastavené na režim, ako sú u nás stretávacie svetlá. Čo by nebolo vôbec zlé, ale na cesta po ktorej ideme je akurát vo výstavbe, takže nám chýbajú základne orientačné prvky. Okrem odraziek popri ceste a vyznačenej krajnici, chýba aj stredová čiara. Aj keď je tu povolená rýchlosť 100 km/h za hodinu vlečieme sa asi polovičnou rýchlosťou a dúfame, aby sme neskončili niekde mimo cesty. Pomalšou rýchlosťou idú už len preťažené kamióny, za ktorými sa nechceme plaholčiť. Našťastie, asi po 20 minútach nás obehne osobný automobil so šoférom, ktorý to tu asi pozná. Rýchlo sa za neho zavesiť a nech nás vedie. Nekompromisne sa ho držíme. Nejakých 30 kilometrov spolu s ním predbiehame riskantnou jazdou niekoľko automobilov, len aby sme ho nestratili. Vyzerá to tak, že ide našim smerom.

Po čase asi nabral podozrenie, že sa ho neustále držíme a pokúša sa nám utiecť porušením predpisov. V noci frčíme po neoznačených cestách, niečo cez 130 km/h, aj keď na tomto úseku je najvyššia povolená rýchlosť 110 km/h. Nevzdávame to. Poctivo sa ho držíme až do Tan-Tan, kde sa nám stráca v uliciach mesta. Tých posledných 25 kilometrov už do vedľajšej obce zvládame bez problémov. Nebyť jeho, na ubytovanie dôjdeme až niekedy okolo polnoci.

Ubytovanie v El Ouatia

Na trase smerom do Západnej Sahary nie je veľmi veľa možností ubytovania. Možno aj je, ale nie, keď potrebujete plánovať cestu a radšej si všetko vopred rezervovať. Ubytovanie pre 2 – 3 osoby nie je problém zohnať aj priamo na mieste, ale nás je až deväť. A to už trochu problémom je. V El Ouatia bolo len jedno ubytovanie s dostatočnou kapacitou (ďalšie bolo 200 kilometrov ďalej). Navyše nie je sezóna. Buď naozaj neexistuje viac možnosti, alebo čakajú kým sezóna začne. V Hotel Canarias Sahara sme jediní hostia, čo nám maximálne vyhovuje. Celé zariadenie je nám k dispozícii, len škoda, že je to naozaj len ubytovanie. Večeru si musíme nájsť sami.

Veľmi veľa možností ani nie je. Predsa len, je to obec so 6 000 obyvateľmi. Ulakomíme sa na miestnu verziu pizze a panini s chobotnicou v TanTan Food.

Stretnutie s nepríjemnou realitou

Tu dokonca stetávame aj ženu z národa Sahrawi, čo je pôvodné obyvateľstvo Západnej Sahary a je násilne vytlačované a diskriminované zo strany Maroka. Je to už dlhotrvajúci spor, a veľa materiálov z každej strany je na internete. Táto žena sa nám pokúša vo francúzštine vysvetliť aké je Maroko zlé, a ako ju mučili, čo už je na prvý pohľad evidentné. Všimnite si na fotke jej obe ruky. Veľa si s ňou bohužiaľ nepohovoríme, ale niečo málo jej prispejeme na dnešný večer. Ráno sa len zbalíme s cieľom získať nejaké typické marocké raňajky.

Matisha

Majiteľ hotela nám radí kam si v El Ouatia zájsť na raňajky a hláskuje nám i jedlo: MA-TI-SHA. Počujeme prvý krát. Vôbec netušíme o čo ide, ale radi to vyskúšame. Asi 500 metrov od ubytovania sa nachádza centrálna ulica, kde sa podáva toto jedlo. Čím viac ideme na juh, tým viac sa nevieme vôbec anglicky dohovoriť. Len francúzština a arabčina. Na prstoch ruky ukazujeme počet porcií a opakujeme slovo Matisha. Nejako si dokážeme vypýtať aj čaj. Približne za 15 minút nám na stole pristáva 7 porcií jedál, aj keď nás je deväť. Dokonca sme ukazovali aj správny počet prstov. S týmto divnými nepochopenými počtami sa budeme potýkať celé tri týždne a do dnešných dní sme nepochopili, čo je ťažké na tom pochopiť, keď ukazujeme číslovky na prstoch ruky.

Tento zázrak, Matisha, je vlastne Šakšuka. Síce je populárna v Izraeli, či Libanone, pochádza práve zo severnej Afriky. Len tu je viac aromatická, korenená a obsahuje aj extra pikantný baraní roh. Žiaden príbor sa k tomu nedáva a je sa to čisto chlebom, ktorý sa k tomu podáva. Nič viac nám nebolo treba. Toto jedlo sa stáva z TOP jedlom na celý pobyt. A to aj cenou. Za luxusnú šakšuku z 2 vajec spolu s čajom, stoja raňajky 1,20 € na osobu. Patrične najedení vyrážame do ďalšieho cieľa, ktorý sa už nachádza na území Západnej Sahary.