Pri kúpe letenky človek väčšinou rieši dve základné veci: odkiaľ letí a kam sa potrebuje dostať. Medzi tým môže byť prestup napr. v Istanbule, Dubaji, Dauha alebo Singapure, ale to už sú len technické prestávky, ktoré sú občas nevyhnutné. Vystúpite z jedného lietadla, sledujete tabuľku TRANSFER, možno absolvujete ďalšiu bezpečnostnú kontrolu, kúpite si kávu za sumu, za ktorú by ste doma mali obed, a pokračujete k ďalšiemu gate. Batožinu ste vo Viedni odovzdali s tým, že ju chcete najbližšie vidieť až v cieľovej krajine, a letisko medzi tým vnímate približne ako diaľničnú pumpu vo výške desať kilometrov. Fyzicky ste niekde v Turecku alebo Katare, ale do krajiny ste nevstúpili, nikto vám nedal pečiatku a o pár hodín ste preč.
Po niekoľkých takýchto cestách začne človek medzinárodný tranzit považovať za univerzálnu vlastnosť letísk. Veď na to tam predsa visia tie obrovské nápisy TRANSFER. Lenže nič také ako jednotný svetový systém prestupu neexistuje. Niekde rozhoduje štát, inde konkrétne letisko, terminál alebo úplne obyčajný kufor. Nový Zéland má klasický medzinárodný tranzit sústredený na Auckland, v Austrálii sa vám môže celá bezvízová elegancia rozsypať vo chvíli, keď musíte kvôli batožine prejsť imigračnou kontrolou, a Kanada môže od Slováka vyžadovať elektronické povolenie aj pri obyčajnom prelete cez svoje územie. Nemá veľmi zmysel rozoberať všetky kombinácie, pretože existuje jedna krajina, ktorá túto disciplínu dokázala povýšiť na úplne inú úroveň.
USA: krajina, do ktorej sa dostanete, aj keď tam vôbec nejdete
Predstavte si úplne normálnu letenku z Viedne do Mexika s trojhodinovým prestupom v New Yorku. Manhattan nechcete vidieť, žiadny americký hotel nemáte a z celej krajiny vás zaujíma iba šípka smerujúca k ďalšiemu lietadlu. Spojené štáty však nemajú klasický sterilný Transit Without Visa režim, v ktorom by ste ako medzinárodný cestujúci zostali za sklom a Amerika sa tvárila, že neexistujete. Aj pri obyčajnom tranzite preto Slovák potrebuje buď platnú ESTA v rámci Visa Waiver Programu, alebo príslušné vízum. Americké pravidlá pritom s tranzitom výslovne počítajú, takže nejde o nejakú technickú chybu systému. USA veľmi dobre vedia, že tam nechcete zostať. Len vás najskôr potrebujú administratívne prijať do krajiny, aby ste cez ňu mohli čo najrýchlejšie odísť.
Pri jednej normálne kúpenej letenke vás táto podmienka väčšinou neprekvapí päť minút pred odletom. Aerolinka vie, cez ktoré krajiny cestujete, a pri check-ine kontroluje dokumenty potrebné na trasu. Ak chýba ESTA alebo vízum, je v jej vlastnom záujme problém zachytiť ešte predtým, než vás dopraví na americkú hranicu. Pri samostatne poskladaných letenkách dokáže byť situácia podstatne zaujímavejšia, ale ani to nie je ten hlavný problém. Aerolinka totiž vie skontrolovať, či ESTA existuje. Už však nemá dôvod vedieť, kde ste sa pred ôsmimi rokmi túlali s batohom po Blízkom východe a či vám práve táto cesta nárok na ESTA dávno nezobrala.
Na prvý pohľad je to pritom jednoduché. Slovensko je vo Visa Waiver Programme, vybavím si ESTA a idem. Formulár, karta, pár kliknutí, vybavené. Presne dovtedy, kým človek nezačne čítať zoznam krajín, ktorých návšteva dokáže celú túto pohodlnú skratku zrušiť.
Irán, Kuba, Sokotra
Ak ste ako občan krajiny Visa Waiver Programu boli 1. marca 2011 alebo neskôr v Iráne, Iraku, Líbyi, Severnej Kórei, Somálsku, Sudáne, Sýrii alebo Jemene, za bežných okolností už cez VWP cestovať nemôžete a namiesto ESTA potrebujete vízum. Pri Kube platí obdobné obmedzenie pre návštevy od 12. januára 2021. Existujú úzke zákonné výnimky najmä pri niektorých oficiálnych diplomatických či vojenských cestách, ale dovolenka v Iráne alebo fotenie starých amerických áut v Havane sa do nich veľmi úspešne nezmestí.
Irán je ešte relatívne ľahko pochopiteľný príklad. Ak tam človek cestoval, pravdepodobne si uvedomuje, že bol v Iráne. Kuba tiež nebýva krajina, ktorú si niekto po návrate pomýli s Chorvátskom. Oveľa krajšiu pascu predstavuje Jemen. Pri slove Jemen si dnes bežný turista asi nepredstaví miesto, kam by si spontánne kúpil víkendový Wizz Air za dvadsať eur. Americký State Department aktuálne odporúča necestovať do žiadnej časti Jemenu pre ozbrojený konflikt, terorizmus, únosy a ďalšie vážne riziká. Lenže Jemen má jednu časť, ktorú cestovateľské agentúry radi predávajú pod úplne iným menom: Sokotra. Ostrov dračích stromov, bizarných rastlín a krajiny, ktorá na fotografiách vyzerá skôr ako nepodarená terraformácia cudzej planéty než ako štát z titulkov večerných správ. Americký State Department pritom pri svojom varovaní výslovne píše „Socotra or any part of Yemen“. Sokotra je Jemen a návšteva Sokotry je pre pravidlá Visa Waiver Programu prítomnosťou v Jemene.
A presne tu sa ukazuje najkrajšia časť celej pasce. Človek si totiž v hlave nemusí archivovať cestu ako „dovolenka v Jemene“. Kúpil si Sokotru. Letel za dračími stromami, spal niekde pri pláži, fotografoval endemické rastliny a domov si priniesol pocit, že navštívil jeden z najčudnejších ostrovov sveta. O päť rokov neskôr chce letieť do Kostariky, nájde perfektné spojenie cez Miami a pri ESTA zistí, že jeho dávna exotická dovolenka bola z pohľadu amerického imigračného práva predsa len Jemen. Netreba sa pritom ani hádať, či je to fér. Stačí si užiť administratívnu eleganciu situácie, v ktorej o trojhodinovom prestupe na Floride rozhodne strom, ktorý ste kedysi fotografovali na ostrove v Arabskom mori.
Rovnaký efekt môže mať stará cesta do Iránu. Pred rokmi ste si pozreli Teherán, Isfahán, Yazd a Persepolis, cesta skončila a odvtedy prišlo dvadsať ďalších krajín. Teraz chcete do Mexika. Irán s Mexikom nemá nič spoločné, z Iránu neletíte, do Ameriky vlastne tiež nejdete, ale malý kód MIA uprostred itinerára vytiahne túto starú dovolenku z archívu a ESTA končí. Samotná návšteva Iránu pritom automaticky neznamená, že vám Spojené štáty klasické vízum nevydajú. Znamená však, že ho musíte začať normálne vybavovať, zaplatiť žiadosť, podľa okolností absolvovať pohovor a čakať na rozhodnutie, ktoré vám nikto dopredu negarantuje. Ak ste medzičasom kúpili výhodnú nevratnú letenku, môže sa veľmi ľahko stať, že máte vybavenú krajinu, do ktorej skutočne cestujete, a celá dovolenka skončí na povolení do krajiny, v ktorej ste chceli stráviť menej času než na priemernom nákupnom výlete.
Keď vás americké víza prinútia písať vlastné pamäti
Keď ESTA odpadne a človek sa dostane k normálnej žiadosti DS-160, začína ďalšia zaujímavá disciplína. Americké ministerstvo zahraničných vecí medzi vecami, ktoré si môžete potrebovať pripraviť, uvádza medzinárodnú cestovateľskú históriu za posledných päť rokov. Samotný formulár pracuje so zoznamom navštívených „countries/regions“, takže už nejde o jednoduchú otázku, kam ste boli naposledy na dovolenke. Vlastné pamäti si ľudia zvyčajne začínajú písať až vtedy, keď majú pocit, že už toho dosť prežili a ich život by vydal na knihu. Americká administratíva vám tento literárny projekt dokáže výrazne urýchliť. Pôvodne ste chceli iba prestúpiť na ďalšie lietadlo, no teraz máte pred sebou päťročnú autobiografiu, ktorú ste nikdy nemali v úmysle napísať.
Predstavme si, že to začnem poctivo vypĺňať ja. Tento rok India. Cestou Spojené arabské emiráty. Maroko, pričom cesta viedla aj cez Západnú Saharu, ktorú americké systémy vedia viesť ako samostatnú územnú položku. O chvíľu ma čaká Malajzia. Maďarsko. Rakúsko. Berlín kvôli výstave IFA. Madrid preto, lebo letenka stála 15 eur a pri takej cene sa už nevyberá destinácia podľa životných snov, ale podľa toho, čo je lacnejšie než vlak do Košíc. Potom nejaká Mallorca, pretože sa človek rozhodol ísť na víkend okúpať, keď spiatočka stála približne toľko ako dve pizze. A sme stále možno len pri jednom roku. Western Sahara pritom v amerických oficiálnych zoznamoch naozaj existuje oddelene od Maroka, takže z bežného výletu autom po juhu krajiny sa po rokoch pokojne stane otázka, či ste vlastne navštívili jednu položku alebo dve.
Rakúsko je ešte väčšia zábava. Z Devínskej Novej Vsi sa cez most dostanem do Rakúska tak prirodzene, že to človek mentálne ani neeviduje ako zahraničnú cestu. Ide sa okúpať, nakúpiť, na bicykel alebo len niekam, čo je na rakúskej strane jednoducho bližšie než na druhom konci Bratislavy. Nikto sa po návrate domov neposadí za počítač a nezačne spisovať svoje pamäti s kapitolou „Dnes som o 14:37 absolvoval medzinárodnú cestu do Rakúskej republiky za účelom kúpania“. V rámci Schengenu navyše často nie je pečiatka, pas zostane doma, občiansky vo vrecku a po samotnej hranici ostane približne tabuľa s názvom štátu, ktorú človek minul osemdesiatkou. O päť rokov neskôr sa však aj takáto bezvýznamná epizóda môže stať súčasťou geografického životopisu, ktorý od vás chce americký formulár.
Pri dvadsiatich letenkách za rok sa preto po pár rokoch môže zo zdanlivo primitívnej otázky stať regulárny archeologický výskum vlastného života. India sa pamätá. Maroko tiež. Madrid za pätnásť eur už možno treba dohľadať v starých e-mailoch s potvrdením letenky. Mallorca sa nájde podľa fotografií mora v niektorej z cloudových záloh. Rakúsko podľa pohybu na bankovom účte a podozrivej platby za zmrzlinu v Hainburgu. Maďarsko možno prezradí diaľničná známka. Berlín IFA zachráni kalendár. Pri starších cestách už možno prídu na rad zaprášené externé disky, zabudnuté zálohy telefónov a fotografie, pri ktorých sa človek snaží podľa architektúry, jedálneho lístka alebo miestnej značky piva určiť, na ktorom konci Európy vlastne stál. A ak ste sa motali po Balkáne, pribudne Kosovo, ktoré americký State Department vedie vo svojom vízovom systéme samostatne, takže sa človek môže po rokoch snažiť spomenúť, či tá cesta zo Srbska do Severného Macedónska viedla vtedy cez Kosovo alebo nie.
V tomto bode už ani nejde o to, že by človek niečo úmyselne tajil. Pri slobodnom pohybe po Európe jednoducho nemáme prirodzený dôvod viesť si evidenciu vlastných hraníc. Predstava, že si po piatich rokoch presne vybavím všetky štáty, cez ktoré som prešiel autom, všetky spontánne víkendy kúpené podľa najlacnejšej letenky a všetky dvojhodinové zastávky niekde cestou, je sama osebe celkom optimistická. Americký formulár sa pritom nepýta, či ste niekde boli na významnej expedícii. Pýta sa na cestovateľskú históriu. Výlet na IFA a kúpanie za mostom tak zrazu patria do rovnakej kategórie ako India alebo Maroko. A zatiaľ čo normálny autor memoárov si môže nepodstatné epizódy svojho života pokojne odpustiť, vy sa pri americkej žiadosti snažíte byť čo najpresnejší, pretože tentoraz sa vaše literárne dielo nebude hodnotiť podľa predajnosti, ale podľa pravdivosti.
Samozrejme, pri Iráne môže prísť ešte jeden veľmi zlý nápad: ak mi práve táto cesta spôsobila celý problém, tak ju radšej neuvediem. Nový pas je čistý, starý možno už nemám a kto bude riešiť dovolenku spred ôsmich rokov. Americké imigračné právo však pri vízach pozná úmyselné skreslenie materiálnej skutočnosti alebo fraud a následky môžu byť podstatne vážnejšie než samotná návšteva Iránu. Department of State výslovne uvádza, že úmyselné materiálne klamstvo pri získavaní víza môže viesť k trvalej vízovej neprípustnosti, pokiaľ nie je v konkrétnom prípade dostupná príslušná výnimka. Dve dovolenky v Iráne teda nemusia automaticky znamenať zamietnuté vízum. Pokus tváriť sa, že sa nikdy nestali, môže byť oveľa horší cestovateľský hack.
A to je asi moment, keď by som prestal písať vlastné pamäti na objednávku americkej administratívy, zatvoril všetky e-maily, cloudové úložiská, kalendáre a bankové výpisy, odložil zaprášený externý disk späť do zásuvky a pokúsil sa celú tú geografickú autobiografiu vyriešiť trochu jednoduchšie.
Moment, dajte mi globus. Ja vám radšej ukážem, kde som určite nebol. A pokojne môže byť bez Európy.
A potom existuje ešte jedno riešenie, ktoré je administratívne čisté, právne nepriestrelné a na rozdiel od DS-160 ho pochopíte za tri sekundy: jebať Ameriku. Keď vedľa letenky cez Miami za 520 eur svieti spoj cez Istanbul, Dauhu alebo Dubaj za 610, na prvý pohľad Amerika vyhráva o deväťdesiat eur. Lenže k tým 520 eurám pridajte 185 dolárov za vízovú žiadosť a zrazu je tá „drahšia“ letenka mimo USA vlastne lacnejšia. A to sme ešte do kalkulačky nezapočítali čas strávený nad DS-160, cestu na ambasádu, prehrabávanie päťročnej histórie vlastného života a následné sedenia u psychiatra, kde budete vysvetľovať, prečo vás dodnes budí zo sna otázka, či ste v auguste 2022 náhodou neprešli cez Slovinsko. Amerika si zatiaľ môže pokojne ďalej myslieť, že celý svet má tranzit vymyslený zle a práve ich systém je ten jediný správny. Vy nastúpite do lietadla, o pár hodín vystúpite v Istanbule alebo Dauhe a budete riešiť presne to, čo má normálny človek pri prestupe riešiť: kde je ďalší gate a či ešte stihne kávu.
Ak je však vaším vysnívaným cieľom skutočne Amerika, odporúčame ešte dnes založiť súbor USA_VISA_BUDUCNOST.xlsx. Poctivo doň zapisujte každé prekročenie štátnej hranice vrátane cesty po rožky do Rakúska, pätnásťeurového Madridu a každého náhodného zablúdenia na Balkáne. Ideálne dátum, presný čas, GPS súradnice, účel návštevy, fotografiu, účtenku a dvoch nezávislých svedkov. Pri Kosove a Západnej Sahare si pre istotu vytvorte samostatný hárok GEOPOLITICKE_NEJASNOSTI a bločky za zmrzlinu v Hainburgu archivujte minimálne päť rokov. Keď sa raz dostanete k americkému vízovému formuláru, možno vám už nebude stačiť pas a rodný list. Na ambasádu dorazíte s notebookom, externým diskom, účtovníčkou a kompletnou forenznou analýzou svojho pohybu po planéte.
Fun fact: Keď sa na to človek pozrie cez optiku americkej tranzitnej reality, Spielbergov film Terminál bol vlastne neskutočná romantická pičovina. Tom Hanks priletí na JFK, zrušia mu štát, pas neplatí, no americké úrady ho zo súcitu nechajú deväť mesiacov voľne žiť v tranzitnej zóne, kde si nájde prácu, vymaľuje terminál a zbalí Catherine Zeta-Jones. V krajine, kde vás dnes bez ESTA nepustia ani len prejsť cez sklenené dvere na trojhodinový prestup, by Hanksa v realite do desiatich minút zviazali, naložili do deportačnej cely a poslali prvým nákladným špeciálom do prdele. Pri tejto úrovni čistej rozprávky je z celého filmu najrealistickejšou postavou stále tá neexistujúca Krakóžia.
