Dakhla: perla južného Maroka

Mesto Dakhla, prezývané “Perla juhu”, je polostrov v oceáne, obkolesený vodami Atlantického oceánu na východ, západe a juhu a do oceánu preniká do vzdialenosti približne 40 kilometrov. Navyše je tu mierna klíma počas celého roka a stála teploty vody pri brehu (približne 19 °C)

Niečo málo z histórie

Dakhla už bola osídlená pred viac ako 2500 rokmi o čom sa nezachovalo mnoho informácii a v stredoveku bolo toto územie súčasťou ríše Mauretánie. V roku 1502 bolo miesto známe ako Villa Cineros založené španielskymi osadníkmi a slúžilo ako obchodná stanica na ceste do Indického oceánu. Rozvoj mesta sa naštartoval až v roku 1884 keď Dakhla zostala pod španielskou kontrolou až do roku 1975. V tomto období bolo mesto rybárskou osadou so katolíckou katedrálou a španielskou vojenskou základňou na obranu západnej časti Sahary.

Po odchode Španielska sa Dakhla stala súčasťou Maroka, čo viedlo k ozbrojenému konfliktu s frontou Polisario za oslobodenie Západnej Sahary. Konflikt sa v rokoch 1975 až 1991 zintenzívnil, pričom mesto bolo v centre tohto konfliktu.

Dakhla dnes

Dnes sa jedná o divoké, odľahlé, slnkom zaliate mesto s nespútanou atmosférou a množstvom miestnej kultúry Tuaregov. Do púšte je to kúsok a miestne ulovené morské plody sú vynikajúce. Mesto je cez deň ospalé vďaka často intenzívnemu saharskému teplu, ale po zotmení ožíva kaviarňami a reštauráciami.

Ideálne počasie celý rok

Aj keď január je najchladnejší mesiac z celého roka, teplota neklesá pod 15 °C. Naopak zas neodporúčame vôbec sem cestovať najmä v septembri, čo je najteplejší mesiac z celého roka. V roku 2005 tu namerali 39,5 °C v tieni a priemerne cez deň je tu až 35 °C.

Je veľmi malá pravdepodobnosť, že vás tu zastihne dážď. Celkovo prší približne 5 dní v roku a celkový úhrn zrážok za rok je len 159mm. A 90% času je tu úplne slnečno. Neznie to ideálne?

Prieskum mesta Dakhla

Aj keď nemá mesto absolútne žiadnu dochovanú históriu, skúšame čo nám vie ponúknuť. Lenže mesto sa prebúdza až niekedy po východe slnka, čo znamená, že ešte o 09:00 ráno je takmer všetko zatvorené. Ako bezdomovci čakáme keď o 10:00 konečne otvárajú kaviareň v blízkosti hotela. Posilnení niekoľkými kávami je cieľom zaplniť naše žalúdky aj nejakou hustejšou konzistenciou, ale to je skôr už obed ako raňajky.

Souk

Najlepšie miesto kde začať objavovať miesto, je souk. Souk z arabčiny znamená trh. Je to bežný typ trhu v častiach sveta s arabskou kultúrou. Zvyčajne sa jedná o vonkajšie trhy s krytými či nekrytými stánkami kde sa predáva všetko od potravín, cez textil, šperky po kožené výrobky. Lenže trh v Dakhle ponúka len čerstvo ulovené ryby, čerstvé mäso a množstvo zeleniny a ovocia, ale nič upravené a pripravené. To nájdete len v blízkych reštauráciach ktoré začínajú otvárať až na obed. Nevadí raňajky máme na obed. Podľa toho si aj objednávame.

Len jedna chybička krásy. V jedálnych lístkoch málokedy býva uvádzaná gramáž, alebo vôbec si nevieme predstaviť, čo všetko si máme predstaviť pod daným názvom. Napr. taký kuskus so zeleninou predstavuje obrovský tanier kuskusku, misa plná varenej zeleniny s vývarom, misku mäsa a ešte nejakej omáčky. Namiesto toho aby sa z toho najedol jeden človek, tak sa nasýtia z toho aj traja. Stoly sa nám prehýbajú pod tým množstvom jedla.

Hľadanie pláže

Aj keď je druhá polovica januára, je slnečno a ručička teplomera ukazuje niečo cez 22 °C. Ideálny čas skúsiť sa okúpať niekde v oceáne. Však Dakhla je takmer na konci 3 kilometre širokého polostrova. Niekde tu pláž určite musí byť. Ako sa mýlime. Aj keď prejdeme niekoľko kilometrov, cestou k oceánu zablúdime aj na mestský cintorín, tak pláž absolútne nikde neobjavíme. Brehy sú tu kamenisté a strmé. Tu sa absolútne nikde nedá kúpať. Za piesočnými plážami sa musí ísť späť, von z mesta, čo znamená 30 kilometrov za/pred mestom.

Kitesurferský raj sa nenachádza v Dakhla

Aj keď sa všade píše, že Dakhla je rajom kitesurferov, v skutočnosti to tak nie je. Tento raj sa nachádza v zátoke polostrova, ešte ďaleko pred mestom. Tu nájdete všetkých tých turistov z celého sveta, množstvo zaparkovaných karavanov a predražené hotely. Títo turisti málokedy zájdu priamo do mesta, väčšinu času sú tu. A áno, pláže sú tu nádherné, ale absolútne nevhodné pre nás.

Len biely piesok, absolútne žiadne kamene a príjemný vstup do vody. Ale trochu dlhý. Prvých 50 metrov je neustále vody len po členky. Človek ide ďalších 100 metrov a voda trochu stúpne, ale nie nijako drasticky. A ani po ďalších 100 metroch voda stále nesiaha ani po kolená. Tu sa asi kúpať nebudeme. Pre kitesurferov je táto plytká voda ideálna, ale nie pre nás. Štartujeme naše autá a zdrháme ďalej. Mimo tohto polostrova, smer Mauretánia.

Pláž Portorico

Presne cez zátoku na úrovni najjužnejšieho cípu polostrova sa nachádza skrytá pláž Portorico. Akonáhle sa vydávame na juh smerom do Mauritánie, znova všetky stopy civilizácie miznú. Zas sme v “krajine nikoho”. Malé osady sa zdajú byť opustené, a kde tu sú len vojenské stanovišťa. A potom len značka s názvom “Portorico”. To je náš cieľ. Absolútne čistá, divoká a absolútne prázdna pláž. Však kto by tu už bol? Z Dakhla je to sem takmer 100 km a ďalšia najbližšia osada južne je vzdialená 200 kilometrov (posledné mesto pred hranicou s Mauritániou).

Pripadáme si ako v raji. Tu sa naozaj stretáva púšť s obrovskými vlnami Atlantického oceánu. Nikým nedotknuté pláže sa tu tiahnu niekoľko kilometrov. Každý môže mať ten svoj súkromný raj. Kedysi tieto pláže obývali aj tulene mníšske, ktoré sa v minulosti nachádzali až v stredozemnom mori. Teraz sa posledná veľká kolónia týchto tuleňov nachádza na najjužnejšom polostrove Západnej Sahary na Ras Nouadhibou. Pôvodne bolo plánom zájsť až sem, lenže cesta vedie cez Mauritániou, čo znamená okrem iného vybaviť aj víza. Navyše celá hranica, okrem hraničného prechodu je zamínovaná a pre bezpečný prechod si treba počkať na vojenský konvoj, ktorý premáva 2x týždenne, aby vás bezpečne odprevadil na hraničný prechod.

Takých miest, ako je pláž Portorico, a pri tom ako tak dostupných, je už na svete veľmi málo. Ak sa nám pošťastí, sem ešte prídeme. A ideálne na niekoľko dní. Kemping nie je nikde zakázaný, lenže všetko potrebné si musíš doviezť. Ani tú sladkovodnú vodu tu nenájdeš. Spoločnosť vám budú robiť maximálne túlavé psy.

Obratník Raka

A len necelých 10 kilometrov od pláže Portorico sa nachádza taká pomyselná hranica: Obratník Raka. Jedná sa o špecifickú rovnobežku na severnej pologuli (23° 27′ 16″ severnej geografickej šírky), ktorá spája najsevernejšie miesta na Zemi, v ktorých slnečné lúče na deň letného slnovratu dopadajú v čase obeda kolmo na zemský povrch (zvyčajne 21. júna). To isté sa deje na obratníku Kozorožca na južnej pologuli počas zimného slnovratu.

Na to, že sa nachádzate na Obratníku Raka vás upozorní veľká tabuľa. Nič viac, nič menej. Len tabuľa, dvojprúdová asfaltová cesta, púšť a absolútna rovina. Už vieme kedy sem prídeme znova. Koncom júna!

Dediny/osady po ceste

Je možné, že po ceste okrem bežných vojenských stanovíšť a čerpacích staníc narazíte aj na mini osady, ktoré sa tvária ako nejaké slumy. To vyzerá tak, iba na prvý pohľad, sú to vlastne plnohodnotné dediny, aj keď z cesty vidieť len zopár prístreškov a ostatok je asi ďalej mimo cesty. Ak potrebujete sa občerstviť, nebojte sa zastaviť. Naučili sme sa tu jedno pravidlo: “Čím horšie to vyzerá, tím lepšie dostaneš”. Doma by sme ešte pridali plyn, tu okamžite brzdíme v osade El Argoub. Na druhej strane, zas nič nenájdete.

V rade stavieb tu ponúkajú základný servis auta, čerstvé mäso a jediná kaviareň s reštauráciou. Pred horúcim slnkom celá mužská populácia schovaná vnútri, pri jedinom televízore. Už len, že vojdeme, všetkých 50 ľudí stíchlo. Biele tváre vošli do tmavej “jaskyne”, kde na nás upiera z tmy len 50 párov očí. Sú tak tmaví, že nevieme identifikovať ani obrysy ľudí. Ženy radšej nechávame vonku. A ani fotiť sa neodvažujeme. Aj preto, že El Argoub je prevažne vojenská osada a väčšina prítomných je zamestnaná v armáde.

Celá ponuka pozostáva len z čaju a arabského chleba s nutelou. Vynikajúca ponuka. Vonku sa síce pečie nejaké mäso (nevieme identifikovať či sa jedná o ťavu, alebo teľacinu), ale nám stačí čaj. Čaj je dosť silný s neidentifikovateľnou bylinou. Nie nadarmo tu majú príslovie:

 “Prvý pohár je horký ako život, druhý silný ako láska, tretí upokojujúci ako smrť.”

Naspäť do Dakhla odchádzame zo západom slnka za sebou a tmou pred sebou. Na druhý deň nemáme absolútne žiaden cieľ, aj keď je množstvo miest, ktoré sa tu dajú vidieť, ale všetky sú roztrúsené v okolí mesta a je potrebné vozidlo s pohonom 4×4. Ale jeden jasný cieľ máme, ktorý si musíme odškrtnúť.

Luxusné morské plody v Dakhla

Dakhla je v Európe známa tým, že odtiaľto pochádzajú najlepšie a najkvalitnejšie morské plody. A rybolov je jedno z mála odvetví Západnej Sahary, ktoré im prináša nejaké financie. Zo Západnej Sahary sa vyváža množstvo tých najlepších ustríc, chobotníc či homárov. V Európe je to takmer cenovo nedostupná komodita, ale tu sme pri zdroji.

Usádzame sa v reštaurácii Zaouiya, len pár metrov od mestského souku. Tu pripravujú luxusné langusty. A každý si objednáva luxusnú pochúťku len pre seba, že až kuchár vyjde z kuchyne, či naozaj toľko langúst. Tu je to síce najdrahšie jedlo, ale pre nás cenovo dostupné. Vyše kilová langusta tu stojí neuveriteľných 20 €, čo u nás by stála asi 5x toľko. A čerstvejšie ani nemôžme mať, ako priamo z trhu, kam ich ráno rybári priviezli.

Dakhla má svoje čaro, a začína sa nám tu páčiť. Stabilné počasie, všetko čerstvé, cenovo dostupné a takmer bez turistov. Šťastie, že je to tak ďaleko a bežne nie veľmi dostupné. Už by to tu asi bolo preplnené turistami. Maroko má záujem z tohto mesta urobiť turistickú destináciu, ale do Dakhla zatiaľ lieta väčšinou len Royal Air Maroc najmä z Casablanca a po zemi je to fakt dlhá cesta.

Čaká nás cesta späť

Obmedzený čas sa nám kráti a zajtra nás čaká extra dlhá cesta späť. Do Agadiru sa vraciame na rozdiel od cesty sem, len na dve etapy. Preto treba absolvovať 2x po 600 kilometrov s maximálnou rýchlosťou 110 km/h. Máme plán! Vyrazíme skoro ráno: o 07:00 ráno, čo tu je ešte hlboká noc. Dúfame, že budú absolútne prázdne cesty.