Duny Erg Chigaga

Ak chcete zažiť v Maroku nejakú tú zidealizovanú púšť, ktorú poznáte z filmov, máte len dve možnosti: Erg Chebbi a Erg Chigaga. Prečo zidealizovanú? Pretože púšte nepozostávajú z hromád piesku utvorených do nekonečných dún. Tie tvoria len mizivé percento púšte. Ostatok púšte je len nehostinná, vyprahnutá kamenistá krajina. A práve medzi dunami v Erg Chigaga sa teraz nachádzame.

Ubytovanie v dunách Erg Chigaga

Aj keď sú tieto duny odľahlé, je možné si tu nájsť ubytovanie, napr. pomocou Booking.com, alebo ísť na blint a dúfať že niečo voľné nájdete. Na Google Maps je väčšina ubytovaní v dunách označená. Tak ako náš kemp “Desert Erg Chigaga Camp“, i väčšina kempov poskytuje plný komfort. V táboroch schovaných medzi dunami nájdete všetko, čo potrebujete k pobytu v púšti.

V našom tábore sa nachádza niekoľko stanov, ktoré slúžia pre ubytovanie hostí. Výbava je celkom základna. Len postele s pokrývkami a podlaha pokrytá kobercami, aby ste piesok nemali úplne všade. Nič viac nehľadajte a vlastne ani nič viac nepotrebujete. Najväčší stan slúži ako spoločenská miestnosť a jedáleň, kde je nám servírované jedlo. Jedna budova postavená zo slamy a hliny slúži na skladovanie potravín a prípravu jedla, zatiaľ čo druhá predstavuje vybavenie so sprchami a toaletami (dokonca európskeho štandardu, nielen jama). Okrem tohto vybavenia, je tu už len jeden stan pre domáci personál a druhý stan slúžiaci ako oddychová zóna.

Vymoženosti ako elektrinu, tu budete hľadať zbytočne. Tú sem nedotiahli. Dokonca aj s pokrytím mobilného signálu je to tu biedne. Naša lokálna SIM karta sa vôbec nechytá. Tu v púšti má ako také pokrytie len mobilný operátor Maroc Telecom (IAM), ale práve túto SIM kartu nemáme. Jediným zdrojom elektriny je zopár solárnych panelov, ktoré sú vyvedené do USB konektorov. Keď poprosíte hostiteľov, určite si budete môcť nabiť svoj mobilný telefón. S napájaním náročnejších zariadení ani nerátajte.

A ako možno tušíte, aj voda je tu vzácna. Zbytočne sa tu s ňou neplytvá. Vozia ju sem na SUV, vzadu v nákladnom priestore a naplnia ňou malá zásobník s vodou. Aby sem voda vôbec doputovala, musí absolvovať rovnakú cestu, ako my.

Aj keď cena za ubytovanie môže sa môže zdať vyššia, nezabúdajte, že máte v cene takmer všetko. Pretože nehrozí aby ste si sami zaobstarali jedlo, skočili do reštaurácie sa najesť, alebo niekam na chvíľu odskočili. Vlastne sme tu takí dobrovoľní väzni. Ale sme radi zato.

Prvá noc v púšti

Len čo zájde slnko za najvyššiu dunu, teplota klesá prudko nadol. Predsa je ešte január. A ako sa dozvedáme od domácich nomádov, aktuálne sú najchladnejšie dva týždne z celého roka. Teplota nám nakoniec klesne až niekde k 8 °C pred východom slnka. Stačí prísť začiatkom februára, a aj teploty v noci sú prijateľné. A ako ste určite pochopili z predchádzajúceho textu, o kúrení si môžeme nechať len zdať. Z batohov vyťahujeme naše zimné bundy a svetre, v ktorých sme odišli zo Slovenska a v tých sedíme pri večeri.

Luxusná večera

Napriek tomu, že sme ďaleko od najbližšej civilizácie, večera je luxusná. Najprv tradičná marocká polievka: Harira, za ktorou nasleduje niekoľko zmiešaných tajine. K tomu niekoľko malých misiek plných olív, džemu a medu a samozrejme arabský chlieb nesmie chýbať. Všetkého je dostatok. A jedlo je chutnejšie, ako pripravené v akejkoľvek reštaurácii. Tu ho naozaj podomácky pripravovali, buď v piecke alebo priamo na otvorenom ohni.

Za večerou nesmie chýbať ani tradičný marocký čaj, na ktorý sme pozvaní do tmy, za stany. Malé priestranstvo medzi stanmi je osvetlené úspornými svietidlami. To len aby ste našli svoj stan, trafili na WC a nezakopli o niečo. Za stanmi je už založené ohnisko, kde sa pripravuje čaj a nahrievajú sa bubny ganaga a tagangat. Kozia koža, ktorou sú bubny potiahnuté, sa zmršťuje alebo rozťahuje podľa teploty a vlhkosti vzduchu. Pred hraním je potrebné bubon naladiť, aby mal ten správny zvuk, preto sa bubny nahrievajú pri ohni.

Pre nás sú zas pripravené Qarqaba. Jedná sa o kovové ručné perkusie pripomínajúce štýlom hrania španielske kastanety. Ako nám to nakoniec išlo, si môžete pozrieť nižšie vo videu.

Veľmi studená noc

Aj keď veľmi málokedy v púšti mrzne, prvá noc v púšti bola najhoršia. Najprv sme si mysleli, že nevadí že spíme len v stanoch, však sa zahrabeme do perín. Tu je naša prvá skúsenosť s tým, že v Maroku asi vôbec nepoznajú periny. Však načo. Z 52 týždňov do roka je 25 týždňov teplo a ďalších 25 týždňov extra teplo. A kvôli dvom týždňom si nebudú zaobstarávať periny. Takže naše prikrývky boli v podobe hrubších diek. Tu sme museli byť vynaliezaví, ako spať v zime v púšti. Dve deky pod seba, dve na seba, ľahnúť si doprostred postele a ani sa nepohnúť, aby sme si nebodaj nenadvihli deku a vošla zima z okolia. Ideálne takto nepohnute spať až do rána. A nebodaj ísť v noci na záchod, čo znamená odokryť sa, otvoriť dvere na stane, nájsť v noci budovu s WC a zas ísť naspäť. Ideálne na tréning močového mechúra.

Prvé ráno, aj keď sme mali nastavené budíky na východ slnka, sme nevystrčili nos zo stanu, kým nám slnko nezasvietilo na ne. A to východ slnka bol až po ôsmej hodine ráno. Radšej sme naozaj čakali na prvé paprsky slnka.

Konečne slnko

Len čo sa slnko prehuplo cez najnižšiu dunu, skokovo stúpa teplota každú hodinu. To už vstali aj naši hostitelia a okamžite nám začínajú nosiť raňajky. A keďže ako plazy sa vyhrievame na slnku, raňajky nám servírujú vonku. Káva a čaj sú samozrejmosťou. Vyzerá to ako raňajky niekde na hoteli, až na tie kombinácie, na ktoré keď si zvyknete, budete ich vyhľadávať. Napr. taký tavený syr s figovým medom a vajíčkami je lahôdka. Dokonca nám nosia aj čerstvé Msemmen. Ak by som to mal k niečomu prirovnať, sú to vlastne palacinky z lístkového cesta. Msemmen sa pripravuje z múky, krupice z tvrdej pšenice, sušeného droždia, rozpusteného masla, soli, cukru a trochu vody. To je všetko. Už len opiecť na suchej panvici. Toto bolo naše najobľúbenejšie pečivo v Maroku.

Dlhý a naozaj oddychový celý deň

Do púšte odporúčam ísť minimálne na dve noci, ale možno ideálne až tri – štyri noci, ak si chcete poriadne oddýchnuť. Tu nie sme rozptýlení žiadnymi správami, televízia žiadna, internet žiaden a dokonca ani žiaden hluk. Iba ticho a kľud. A môžete si robiť čo chcete a pri tom absolútne nič. Na dnes máme naplánovaný len obed, potom k západu slnka výlet na ťavách a večera. Medzitým absolútne nič. Každý si môže robiť čo chce.

Aj preto celé doobedie strávime len čakaním na obed a vyhrievaním sa na slnku a dospávanie po prebdenej studenej noci. Nie je kam sa ponáhľať. Dokonca ani na tie duny sa nám nechce vyliezť. To si nechávame až ako program na poobedie. Však nikam neutečú. Maximálne tak sledujeme skarabeusy križujúce náš kemp.

Ani po výdatnom obede sa nám naozaj nič nechce. Hlavne keď nás pohostia aj domácou palmovicou. Okrem iného, mimo menu nám ponúkajú aj svoju domácu “čokoládu”, čo je eufemizmus pre hašiš. Až keď si uvedomíme, že zajtra ráno odchádzame, sa postupne odhodlávame vyliezť na najbližšiu najvyššiu dunu. Len škoda, že lyže tu nemajú. Je to z toho dôvodu, že keď by sme si náhodou nešťastne zlomili nohu, tak najbližšia nemocnica je naozaj veľmi ďaleko. Namiesto toho sú tu k dispozícii boby. Viac nám nie je treba.

Jeden sa škriabe hore na dunu, za sebou ťahá boby a ostatní ho sledujú pekne z pohodlia v tieni. Hore sa škriabeme niečo cez ¼ hodiny a dole je človek za necelú minútu. Dole dunou to fičí rýchlo takmer ako na snehu. Ale každému stačí raz, nie je treba to preháňať zas s aktivitou. Fľaša palmovice sa sama len tak nevypije. A na ťavy, ktoré majú prísť podvečer, nemusíme byť triezvy.

Na ťavích chrbtoch na západ slnka

Približne dve hodiny pred západom slnka, prichádza mladík so svojimi ťavami. Lepšie povedané s dromedármi. Dromedár = ťava jednohrbá. Podľa hmotnosti nás rozdelí medzi ťavy a môžeme vyraziť. Približne hodinu sa túlame okolím, aby sme nakoniec skončili asi 500 od kempu na úpätí ešte väčšej duny. A neboli by sme Slováci, keby sme si k výletu na ťavách nepustili už legendárnu skladbu. Domáci len neveriaci sa obzerá, čo to púšťame z prenosného reproduktoru a jedna ťava sa aj roztancovala do rytmu.

S ťavami sa evidentne nedá vyjsť prudkým stúpaním na vrchol duny, tak ťavy oddychujú a turisti sa zas škriabu na ďalšiu najvyššiu dunu v okolí. Vrchol sa zdá byť celkom blízko, ale nakoniec to trvá dobrú ½ hodinu, kým sa človek dostane hore. Síce je tu teplo, ale piesok sa vám naozaj dostáva všade. (Piesok nachádzame ešte mesiac po návrate v záhyboch batohov, búnd, topánok,….)

Stačí sa len uvelebiť, nájsť si správnu polohu, či vyhrabať si preliačinu do piesku a z vrcholu sledovať západ slnka. Piesok je po celom dni príjemne vyhriaty a nič vám nebráni sledovať, ako slnko klesá k obzoru. Obloha sa začína sfarbovať do teplých odtieňov oranžovej a ružovej. V tomto tichu a odľahlosti púšte cítite akýsi pokoj, ktorý len málokde na svete nájdete. Západ slnka na dunách je zážitkom, ktorý nám zostane v pamäti na dlhú dobu.

Večera na objednávku

Po zídení z dún a nasadnutí späť na ťavy mierime už priamo späť do kempu, kde nás už čakajú s večerou. Prestieranie je štýlové so špecifickou zelenou keramikou (k tej sa dostaneme v ďalšom diely). Áno, aj my máme pocit, že pobyt v púšti sa nám zmrskol len na tri hlavné aktivy: Raňajky, obed a večera. Ale túto večeru sme si takmer vyžiadali. Už sme mali dosť zeleninového tajine s kuskusom, a tak pre zmenu si vyžiadali mäsový, lepšie povedaný kefta tajine. Tiež sa v každom kúte Maroka pripravuje inak, ale základom sú mäsové guličky z mletého jahňacieho mäsa. Ešte sa používa v drvivej väčšine paradajkový základ, ale nie je to pravidlom.

Kefta tajine je úchvatný, aj keď pri svetle sviečok ani nevieme čo všetko je v ňom. Všetko je dokonale vyvážené a veľmi chutné. Ten by sme vedeli jesť aj niekoľko dní za sebou. Za večerou dostávame ako dezert misku plnú rôzneho ovocia zaliateho figovým medom.

Pieskový chlieb

Niekde na internete pred odletom do Maroka, sme si našli, že existuje tzv. “Berber pizza”, pečená v púšti. Aj sme požiadali našich hostiteľov, či by nám ju nepripravili, ale namiesto toho nám prisľúbili, že nám pripravia tzv. “Pieskový chlieb”. Nebudeme vás dlho napínať, o čo sa jedná. Ide o bežný marocký chlieb khobz, len je upečený priamo v prírodnej peci: v piesku. Ako inak by ste chceli upiecť v púšti chlieb?

Najprv sa založí oheň pokiaľ drevo nezhorí na drevené uhlíky. Uhlíky musia byť extrémne horúce a oheň musí dostatočne dlho horieť, aby sa zohrial piesok pod ním. Kým je vrchná časť piesku horúca, len pár centimetrov nižšie je teplota výrazne klesá. Kým oheň horí, pripraví sa cesto na chlieb. Hlavným rozdielom je, že táto masa cesta je obrovská. Pri príprave chleba máte len jeden pokus, takže urobiť niekoľko malých bochníkov sa vám nepodarí.

Keď sú uhlíky pripravené, uhlíky sa usporiadajú do kruhu a cesto sa rýchlo vloží do stredu horúceho piesku. Áno, priamo do piesku. Nie je tu žiaden rošt na pečenie, ani špeciálny obal, cesto ide rovno do piesku. Chlieb sa potom pokryje uhlíkmi. Tento proces prebieha veľmi rýchlo, aby teplota príliš neklesla. Teplota je taká vysoká, že chlieb začne pod pieskom a uhlíkmi takmer okamžite kypieť.

Nejako vedia, kedy je jedna strana pripravená, netušíme ako, ale tipujeme, že je to jednoducho otázka praxe. Trvalo to len pár minút. Uhlie a piesok sa rýchlo odhrnú a obrátia chlieb. Potom sa všetko znova zakryje, aby sa aj druhá strana ešte chvíľu piekla. Za necelých dvadsať minút bol chlieb úplne upečený. V tomto momente sme sa začali obávať, či nám piesok nebude vŕzgať medzi zubami. Ale ako často máte možnosť ochutnať chlieb upečený v piesku?

Chlieb iba narýchlo očistili a vôbec nemal na sebe ani zrnko piesku. Asi to bolo veľmi horúcim pieskom, že cesto sa po vložení do piesku sám “utesnil”. A chlieb bol naozaj vynikajúci. Lepší ako z pekárne. Ten veľký bochník chleba zmizol skôr, ako sa piekol. Veľmi jednoduchý recept a upečiete si na ničom, chrumkavý a chutný chlieb. Stačí vám len trochu múky, teplej vody, sušeného droždia, soli a cukru. Skúste si sami nájsť recept na khobz.

Nočná obloha v púšti

Kým vychladne rozhorúčený piesok, využívame ho na zohrievanie nôh. Len si treba dať veľký pozor, nezahrabávajte si nohy veľmi hlboko. Je veľká šanca, že si odnesiete nepríjemné popáleniny. Čakáme ešte na jeden púštny zázrak. Sledovanie nočnej oblohy a konečne vidieť nádhernú mliečnu dráhu. Problémom je, že mesiac svieti tak jasne, že kvôli jeho svetlu, nemáme šancu vidieť miliardy galaxií. Asi až okolo 02:00 zájde aj mesiac za duny a nám sa naskytne neskutočný pohľad. U nás kvôli svetelnému znečisteniu nemáme šancu takú nádhernú nočnú oblohu vidieť. Možno ešte tak v parku nočnej oblohy v Poloninách. Tu žiadne svetelné znečistenie nehrozí. Najbližšia civilizácia je od nás vzdialená viac ako 60 kilometrov. Aj toto je jeden zo zážitkov, ktorý nás utvrdzuje, že do nejakej vzdialenej púšte s dunami sa musíme ešte vrátiť.

Deň odchodu: Posledný pokus na východ slnka

Nie je na výber, ráno odchádzame z púšte a máme poslednú možnosť vidieť východ slnka nad dunami. Síce vonku je zima, všetci vychádzame zo stanov zababušení v dekách ako Eskimáci. Mlčky sedíme v piesku a čakáme kedy nás začnú zohrievať prvé paprsky slnka. Je čas sa pobaliť. Zatiaľ čo odovzdáme našu batožinu, aby ju vyviazali na strechu auta, ešte si dáme posledné raňajky. Sadáme do auta a smerujeme ešte na posledné miesta v Maroku.