Maramureš: kraj starých časov

Severná oblasť Rumunska, ktorú oddeľuje od Ukrajiny rieka Tisa, môže niekomu na prvý pohľad pripadať ako ospalý a zabudnutý pohraničný kraj. Lenže Maramurešská župa je neskutočným miestom, kde sa zachovali tradície ako nikde inde v krajine. A akonáhle si dedinčania oblečú pestrofarebné kroje, všetko okolo teba začína pripomínať múzeum so živou expozíciou s točiacim sa a pulzujúcim svetom, na ktorý nikdy nezabudneš.

Zaprášená cesta, horúco a neskutočné putovanie neuveriteľne dlhým údolím. To zdolá i sebeviac zdatného pustovníka. Ale akonáhle ťa predbehne babička so stromom na rameni, pozeráš, odkiaľ sa táto osoba vzala, a premýšľaš, či už neblúzniš. Ihneď som vykročil svižnejšie za preludom, lenže to nebola fantázia, ale skutočne stará babička, ktorá mrštne zhodila strom a na okraji lúky odpočívala. Ani nemala poriadne topánky, len kusy pneumatík priviazané k nohe, na ktorých sa smiešne kolísala ako bezmocná hračka. Pomáhať starším sa predsa má, a tak som sa ponúkol s kmeňom pomôcť. To však bola chyba, strom som nebol schopný ani zdvihnúť, nie to niekam odniesť. Vitálna starenka utrúsila čosi o mladých chudinkách, ktoré už nič nezvládnu, s ľahkosťou si dala kmeň na rameno a vykročila k neďalekému drevenému domčeku. Tam s ňou žil starček, ešte len deväťdesiatročný muž, ktorý už pre stromy nechodil, zato behal celý deň po horách so stádom oviec ako srnka. Ako odmenu za svoju dobrotu som dostal fľašu tuiky, miestnej domácej pálenky, a kus pečeného barana. Kto nezažil, neuverí…

Rozprávka? Nie, realita Maramureš

Pre niekoho takto začína rozprávka, ale tu, v zapadnutom kraji pod pohorím Țibleș (cibleš) v Maramureš, je to stále bežný zážitok ako z iného storočia. Tu pod horami stále ešte jazdia povozy s drevom a v lesoch narazíš na miliere, kde pália drevené uhlie ako za starých časov. Len s rozdielom, že dnes toto palivo smeruje so značkou biokvality na nemecký trh pre grilovanie na záhrade.

Kto cestuje do Rumunska pravidelne, musí mi dať za pravdu, že krajina sa mení doslova pred očami. Len na severe Rumunska, v kraji Maramureš, to vyzerá, ako keby skorší svet tradícii zostal zachovaný bez veľkých výkyvov. Miestny obyvatelia stále žijú v tieni predkov, i keď nová, moderná doba dolieha zo všetkých strán. Možno je to dané obtiažnejšími podmienkami pre život pod horami a taktiež polohou v odľahlom kúte zeme pri ukrajinskej hranici. Žijú tu totiž pospolu komunity rôznych národov – Rumuni, Maďari, Rusíni, Huculi a Ukrajnci. Čo dedina, to i rozdielne vyznanie, preto v každej obci súťaží o priazeň viacero svätostánkov. Jeden kostol pre pravoslávnych, o kus ďalej sú reformátori, vedľa katolíci a neďaleko sa už zachytili i svedkovia Jehovovi. Neuveriteľný mix náboženstva, kultúr, zvykov a pestrofarebných krojov pripomína žijúce múzeum s vitálnou expozíciou pod širokým nebom. Všetko od prvého stretnutia pulzuje naplno životom a fascinuje všetkých prichádzajúcich.

Symbol prestíže

Oblasť Maramureš je nezameniteľná. Majestátne vyrezávané brány pred domami symbolizujú nielen rezbársky um tunajších majstrov, ale predovšetkým bohatstvo rodiny. Čím honosnejšia brána, tím viac dáva na obdiv investované prostriedky majiteľa. Dodnes môžeš obdivovať vyrezávané motívy, vrátane celých príbehov. Často vstupnú bránu zdobí i samotná tvár majiteľa alebo celá história rodiny, akým spôsobom sa preslávila v obci.

Prechádzka dedinou je vždy zážitok, ale najviac všetkých priťahujú typické, štíhle drevené veže kostolov, ktoré sa týčia vo svojej kráse k samotnému nebu. Drevo tu začali využívať k stavbe kostolov už od konca 17. storočia, kedy vznikali prvé svätostánky. Bol to dostupný stavebný materiál a taktiež jediná povolená možnosť v Uhrách. Pravoslávne kostoly v tej dobe bolo zakázané stavať z kameňa, preto miestny obyvatelia našli spôsob, ako nariadenie obísť. Kostoly z guľatiny môžu niekomu pripadať strohé a tmavé, ale vždy uchvátia výjavmi z biblie, ktorými sú interiéry doslova posiate.