Zabudnutá krajina medzi Ukrajinou a Rumunskom. S osudom jednej z najchudobnejších krajín Európy, so separatistickým a Ruskom podporovaným Podnesterskom a s povesťou destinácie, o ktorú turisti nejavia príliš záujem. Svoju polohu i miestnymi pomermi osciluje medzi Západom a Východom. Bojuje s korupciou, potýka sa s obrovskou emigráciou, ale stále s nádejou vzhliada k lepším zajtrajškom.
V Moldavsku som bola prvý krát v roku 2014 a už vtedy ma jeho návšteva veľmi zasiahla. Nevidela som tam nič výnimočného, nenadviazala som tam žiadne veľké priateľstvo ani nezažila úžasné dobrodružstvo, na ktoré by som mohla spomínať. Napriek tomu vo mne zanechalo veľmi silný dojem. Bolo to v dobe, keď som pracovala ako sociálna pracovníčka s cudzincami. Medzi mojimi klientkami sa často objavovali ženy práve z Moldavska. Prichádzali s pokorou, s chuťou pracovať a s odhodlaním sa naučiť jazyk. I keď boli vzdelané, ochotne pracovali v profesiách, nad ktorými sa tu ohŕňa nos. S prianím, že ich snaha raz prinesie ovocie. Veľkú časť zarobených peňazí posielali svojim príbuzným domov do Moldavska. S myšlienkami na tieto stretnutia som potom prechádzala ako tichý pozorovateľ cez maličkú zvlnenú krajinu na východe Európy.
Naspäť do minulosti
Cesta to bola poriadne hrboľatá. Naše auto nadskakoval na výmoľoch. Občas sme sa museli vyhnúť i nejakému kanálu, na ktorom chýbal poklop. K nášmu šťastiu tieto pasce väčšinou niekto z miestnych označil aspoň kolmo nahor trčiacim kúskom konára. Míňali sme malé, celkom malebné dedinky, kde sa krčili jednoduché domčeky s drevenými zdobenými štítmi. V záhradkách rástli staré jablone a vinná réva. Občas sa niekde za dedinou pásli ovce alebo sa medzi domčekmi prechádzali husi. Idylu vidieka kazili snáď len hranaté konštrukcie žltého potrubia plynovodu a nezvyčajné ticho. Sem tam sme spozorovali staršiu babičku v šatke alebo pána na kočiari ťahanom zhrbeným oslíkom. Inak nikde nikoho. Žiadna rušná prevádzka a detský smiech, ktorý by tak pasoval k letu v plnom prúde. V prázdnych uliciach sa preháňal tak akurát vietor víriaci prach. Moldavsko (spoločne s Podnesterskom) má približne štyri milióny obyvateľov a uvádza sa, že až jeden milión z nich žije v zahraničí. Existujú i zdroje, ktoré hovoria o 40% populácii, ktorá opustila krajinu. Moldavsko sa tak radí k krajinám s najvyššou mierou emigrácie na svete. Za prácou pochopiteľne odchádzajú ľudia v produktívnom veku. V Moldavsku nezostáva dostatok ľudí, ktorí by zarábali na starnúcu populáciu a rozhýbali moldavskú ekonomiku. Rozpadajú sa rodiny. Deti vyrastajú veľmi často u prarodičov bez kontaktu so svojimi rodičmi. K emigrácii sa viaže taktiež obchodovanie s ľuďmi, ktoré patria v Moldavsku medzi najčastejšie páchané trestné činy. Medzi rokmi 2015 a 2019 tvorili dokonca jednu pätinu obetí obchodu s ľuďmi deti. Obete väčšinou končia v Ruskej federácií, ďalej potom na Slovensku, v Španielsku, v Írsku, Portugalsku a Turecku. Emigráciu odštartovala chudoba, neistá ekonomická situácia po rozpade Sovietskeho zväzu a nekontrolovateľná korupcia. Čo sa týka chudoby, podľa niektorých zdrojov Moldavsko dokonca v roku 2014 držalo medzi európskymi krajinami smutné prvenstvo. Všetky tieto problémy sa podpísali na celkovej atmosfére v krajine a i my sme vnímali bezradnosť obyvateľov a absenciu perspektívy, ktorá doslova visela vo vzduchu.
Návrat po siedmych rokoch
Do Moldavska vstupujeme zo susedného Rumunska, ktoré v posledných rokoch rukou v ruke so vstupom do Európskej únie prešlo obrovskou transformáciou. Zlepšila sa dopravná infraštruktúra, opravilo sa mnoho domov, vrátane opatrovaných kostolov. Na cestách ubudlo konských povozov, hospodárskych zvierat i túlavých psov. Zato v Moldavsku sa toho od našej poslednej návštevy zase toľko nezmenilo, skoro ako keby sa tu zastavil čas. Rovnako ako pred rokmi nás vítajú socialistické monumenty z betónu. Stoja pri vjazdoch do miest, na rôznych významných miestach alebo napríklad na hraniciach jednotlivých oblastí, ako býva ostatne zvykom v krajinách bývalého Sovietskeho zväzu. Spoločne s výraznými zdobenými krížmi tvoria zaujímaví mix, toľko špecifický pre tvár moldavské krajiny. I keď sa hospodársky rast nevyhol ani Moldavsku, stále si tu pripadáme ako v skanzene socializmu. Situácia sa po krôčkoch začala zlepšovať, Moldavci si dokonca zvolili novú, proeurópsku prezidentku (veľký podiel na jej zvolení mali hlasujúci z moldavskej diaspóry). Do toho ale prišla pandémia koronavírusu, ktorá krajinu citeľne zasiahla a všetok pokrok zabrzdila. Katastrofu zavŕšilo sucho, ktoré nepriaznivo ovplyvnilo úrodu a na neho nadväzujúce poľnohospodárstvo a potravinársky priemysel, ktoré má v hospodárstve Moldavska dominantné postavenie.
