Transylvánia: Drakulova zem

Transylvánia alebo slovensky Sedmohradsko, kraj s chmúrne romantickou povesťou, má dodnes kúzlo pre slobodomyselných návštevníkov. Svoje meno si zaslúži: vidieť tu môžete mnoho hradov s farebnými príbehmi a nechýbajú ani opevnené kostoly. Tento kút sveta má za sebou dramatickú minulosť a nenechá vás v kľude.

Transylvánia, dnešné srdce Rumnuska, nebola vždy miestom, kde by chcel každý žiť. Beh dejín zmenil až uhorský kráľ Ondrej II., ktorý pozval ku kolonizácii oblasti saských remeselníkov z Porýnia, Vestfálska, Durynska a Bavorska, ktrým sa zjednodušene začalo hovoriť sedmohradskí Sasi. Tí uzemie postupne kolonizovali, vybudovali väčšinu kráľovských miest a vytvorili prirodzenú ochranu južnej hranice ríše proti všetkým výpadom od juhu.

Transylvánia i Sedmohradsko

Slovensky sa oblasti hovorilo Sedmohradsko, rumunsky Ardeal, maďarsky Erdély, nemecky Siebenbürgen, ale vždy to bolo jednoducho preložiteľné ako územie “za lesom”. Rôzne názvy, hoci rovnaké miesto, dodnes i ekonomicky. Do Bukurešti je stále ďaleko a svojrázny kraj je vďaka legendám preslávený po celom svete. I tie najmenšie deti po celom svete poznajú tajomnú zem, ktorú preslávil povestný románový upír gróf Drakula. Mnohí Američania dokonca nedokážu zaradiť Rumunsko vôbec, ale Transylvániu umiestnia okamžite. Sadistický valašský vládca (reálna predpodoba románového Drákulu, ktorým sa írsky autor Bram Stoker inšpiroval), ktorý sa preslávil svojou neuveriteľnou brutalitou voči nepriateľom, toho prekvapivo s Transylvániou toľko spoločného nemal.

Pôvod kniežaťa z rodu Drăculești, Vlada Ţepeşe (Napichovača alebo Narážača podľa jeho záľuby napichovať protivníkov na kôl), je jasný: narodil sa v majestátnom meste Sighişoara uprostred Sedmihradska, ale jeho osud je spojený predovšetkým s Valašskom, ktorý od Transylvánie oddeľuje hradba kedysi dávno obtiažne priechodných hôr.

Upíri a vládci

Mnohí turisti, akonáhle zbadajú veľkolepé veže nezabudnuteľného hradu Bran, okamžite majú jasno, kde sa vzal príbeh o legendárnych upíroch. Bohužiaľ pravda je trochu iná. Tento hrad podľa historických prameňov gróf nikdy ani nenavštívil. Nedobytné múry hradu boli určené inému účelu. Mali zaistiť hladký výber daní, a to už od svojho vzniku v stredoveku. Na hradbách hradu sa síce občas preháňajú upíri, ale to býva len pri sviatku mŕtvych Halloween-e. Skôr síce mal personál pamiatky za úlohu strašiť návštevníkov počas prehliadky, preto upíri vyskakovali zo skríň, padali zo stropu alebo iným rafinovaným spôsobom strašili. Lenže to nedopadlo dobre a jeden bohatý Američan pri prehliadke dostal infarkt. Preto sa s tým prestalo a zostalo len u legiend, ktoré oživujú predovšetkým obchodníci so suvenírmi. V každom stánku i obchode sa to hemží podobizňami Vlada Ţepeşe, upírmi a krvelačnými beštiami. Národnému hrdinovi bolo všetko zabudnuté a turistický priemysel má nesmrteľnú legendu, ktorá je v dnešných časoch doslova dar z nebies. Dokonca sa uvažovalo o výstavbe veľkého upírieho zábavné parku tu, v okolí Branu. Až vďaka protestom i samotnej pravoslávnej cirkvi bola myšlienka presunutá do okolia Bukurešti, kde si podnikavci pohrávajú s ideou nového veľkolepého zábavného parku “Drakulaland”. A pokiaľ náhodou túžiš hrad vlastniť, stále je k predaju – len za 66 miliónov amerických dolárov.

Kam za skutočným Drakulom
Kto chce vidieť skutočné útočisko kniežaťa Vlada Ţepeşe, musí sa vydať po Transfagaršskej diaľnici, ktorá odvážne pretína v mnohých serpentínach pohorie Fagaraš. je potrebné vystúpať až neďaleko horského ľadovcového jazera Balea v nadmorskej výške 2000 metrov, kde sa cesta norí do tunela pod neďalekými vrcholmi a klesá k priehrade Vidaru. Tam sa nad záhybmi rieky Argeş na zalesnenom kopci ukrývajú zostatky hradu Poenari. Tu preikázateľne žil skutočný knieža Vlad Tepeş. Vystúpať k múrom orlieho hniezda môže byť pre niekoho utrpenie, ale kto sa nenechá odratiť 1480 schodmi, uvidí zbytky kedysi mocného sídla opradeného povesťami. Na prvý pohľad každého prekvapia pomerne malé zbytky hradu, ale veľká časť stavby sa v minulosti zrútila, preto prečkali len hradby a zbytky niekoľkých veží. Legenda hovorí o smrti jednej z žien kniežaťa, ktorá sa vraj vrhla z okien hradu a spáchala sebevraždu miesto toho, aby venovala život krutovládcovi. A taktiež dôležité upozornenie pre milovníkov Transfagarašskej cesty: Jazda je možná len v letnej sezóne, niekedy už koncom septembra býva kvôli snehu vozovka nezjazdná.

Inšpirácia k sláve

V celom Sedmohradsku je neuveriteľné množstvo ďalších hradov, pevností a opevnených kláštorov pripomínajúcich obtiažne doby nekľudu. Napriek tomu sa jedna z citadiel vďaka svojmu príbehu vymyká. A to hrad Hunedoara, ktorého špicaté veže hrdo hľadia k oblohe. Záhodologovia na prvý pohľad uvidia ďalšiu nesmrteľnú legendu, ktorý vyzerá príliš nereálne pre náš svet. Nie je sa čomu diviť: hlboká vodná priekopa, dlhý most a strechy posiate hrotmi pripomínajú skôr rozprávkovú stavbu z detských filmov. Lenže hrad Corvin, ako sa inak hradu mesta Hunedoara hovorí, je skutočným sídlom slávneho kniežaťa Hunyadiho, ktorému sa pre víťazstvo nad Turkami pri Belehrade hovorilo taktiež “biely knieža”. Tento muž mal prsty i v konci vlády Vlada Ţepeşe. Jeho syn, Matyáš Korvín, sa stal najvýznamnejším maďarským kráľom. Preto sa nie je čomu diviť, že tento neuveriteľný hrad inšpiroval i ďalšieho velikána, Julesa Verna, k napísaniu nemenej známeho románu Tajomný hrad v Karpatoch. V dobách socializmu avšak v okolí pamiatky vyrástli nevzhľadné oceliarne, ktoré chrlili veľké množstvo splodín k lepším zajtrajškom, takže hrad skôr pripomínal iný román presláveného spisovateľa, a to Oceľové mesto. Našťastie toto obdobie priemyselnej revolúcie je preč, oceliarne skrachovali a terajšia situácia je taká, že z veľkolepých hutných veží a zadymených objektov zostalo už len niekoľko historických budov. V celom okolí prebieha rozsiahla likvidácia minulej záťaže a kraj sa opäť má nadýchnuť smerom k čistej prírode.