Ďaleká cesta z Jerevanu na východ Arménska

Dnešný cieľ cesty je dedina Tatev v provincii Syunik na východe Arménska. Navigácia nám ukazuje nejakých 254 kilometrov, ale čas presunu sú dobré 4 hodiny. A to ešte vôbec netušíme, že to je ešte veľmi optimistický čas.

Vidíme Ararat!

Neaktívny stratovulkán nachádzajúci sa len 50 kilometrov južne od Jerevanu, na území Turecka, nie je vždy vidieť, napriek svojej impozantnej výške 5137 metrov nad morom. Nestačí len nádherné slnečné počasie, ale potrebuješ aj nízku vlhkosť vzduchu a vysoký tlak vzduchu. Tieto ideálne podmienky sú najmä na jar a na jeseň, ale málokedy v lete.

Z nášho ubytovania by malo byť vidieť vrch Ararat a každý deň sledujeme či ho uvidíme. A dnes akurát máme šťastie. Medzi obytnými domami vidieť vrchol zasneženého kopca. Na toto sme presne čakali. Preto sa urýchlene pobalíme, zjeme raňajky, poďakujeme sa za ubytovanie a vyrážame na východ s jednou miernou odbočkou. Nechceme totiž premeškať asi jedno z najkrajších miest v Arménsku. A k dokonalosti nám už len chýbal práve Ararat.

Khor Virap: najfotogenickejšie miesto v Arménsku

Ak si necháš vyhľadať obrázky Arménska, určite na popredných miestach sa ti zobrazí kláštor Khor Virap s horou Ararat v pozadí a v popredí zas viniče hrozna. Ten sa nachádza 50 kilometrov južne od Jerevanu v blízkosti hraničnej rieky Aras s Tureckom. Takúto fotku môžeš získať aj ty. Stačí keď na chvíľu pribrzdíš pred poslednou odbočkou pred rovnomennou dedinou a zájdeš poľnou cestou medzi viniče.

Z diaľky sa zdá kláštor Khor Virap impozantný, ale čím bližšie prichádzaš, tak sa viac a viac zmenšuje. Samotná hlavná cesta ťa dovedie až na parkovisko pod kláštorom, odkiaľ už tých pár metrov musíš prejsť pešo. Keď už vyjdeš hore, okolo opevnenia, cez hlavnú bránu, čaká ťa malé námestie s kláštorom a pár priľahlými budovami.

Khor Virap znamená v preklade hlboká jama. A aj tú tu nájdeš a môžeš do nej aj zostúpiť. V nej uväznil kráľ Tiridates III na 13 rokov chýrneho iluminátora Svätého Gregora Osvietiteľa. Nebudeme ťa tu zaťažovať zbytočnými historickými detailami, ale ak by si sa chcel o kláštore viac dozvedieť, môžeš si o ňom trochu viac prečítať.

Víno pochádza z Kaukazu

Čím sa viac vzďaľujeme od Jerevanu, tým viac sú cesty rozbitejšie a terén drsnejší. Namiesto toho, aby nás navigácia poslala cez Yeraskh po pohodlnej ceste (asi kvôli tomu, že cesta vedie cez Kərki, čo je exkláva Nachičevanskej autonómnej republiky, ktorá je zas exklávou Azerbajdžanu), tak nás ženie cez pohorie vo výške 2000 metrov nad morom. 50 kilometrov dlhý úsek je takmer ľudoprázdny. Nachádza sa tu zopár dedín, ktoré zrátaš na prstoch jednej ruky a v ktorých je populácia do 500 ľudí. Za to výhľady a príroda je tu nádherná. Kde nič, tu nič, len my a naša štverajúca sa Lada Niva do výšky.

Našou druhou zastávkou je dedina Areni. Možno ti toto miesto nič nevraví, ale len pred pár rokmi sa tu našli archeológovia úžasné veci. Napr. koženú obuv z doby medenej (najstarší objav tohto druhu na svete), zachované mozgové tkanivo datujúce do obdobia 5000 rokov pred našim letopočtom (neolitické obdobie) a lis na víno zo zvyškami rozdrveného hrozna. Práve tieto objavy potvrdzujú to, že víno pochádza pravdepodobne z Kaukazu (staršie nálezy sa vo svete nenašli).

Aj keď sa robia prehliadky v jaskyni Areni-1, všetko z miesta nálezu bolo odvezené na výskum. Je úplne zbytočné sa zastavovať. Za zástavku určite stojí jediné vinársky závod Areni. Len keby sme začali ochutnávať, určite by sme sa dnes nedostali do cieľa. Radšej si urob krátku odbočku z hlavnej cesty.

Kláštor Noravank

Jeden z najkrajších kláštorov Arménska sa nachádza na konci cesty vedúcej nádherným kaňonom. Už len samotná cesta ku kláštoru je dychberúca. Kláštor neuvidíš celý čas ale až v závere cesty. A nemusel tu vôbec stáť!

Keď Mongoli v 13. storočí dobyli územie dnešného Arménska, pustili sa do plienenia mnohých historických chrámov. Podľa sprievodcu bol však kláštor Noravank ušetrený tohto osudu vďaka reliéfu samotného Boha, zobrazeného s veľkými mandľovými očami.

Areál pozostáva z troch zachovaných kostolov, z ktorých každý je zdobený zložitými vzormi a náboženskými reliéfmi. Sochárom najveľkolepejších častí Noravanku bol muž menom Momik, ktorý vytvoril nádherné kamenné diela, ktoré sa zachovali dodnes. Vytesal aj množstvo jedinečných arménskych náboženských pamiatok známych ako “chačkary”. Sochár je tiež pochovaný v jednoduchom hrobe na tomto mieste.

Aj keď teplo je tu neznesiteľné, odvšadiaľ tu vyžaruje kľud a pohoda, že sa nám odtiaľto ani nechce ísť, pokiaľ si neuvedomíme, že do nášho cieľa je ešte viac ako 150 kilometrov s neznámou kvalitou ciest.

Arménska diaľnica

Cesta, po ktorej sa presúvame, je tou najhlavnejšou spojnicou medzi Gruzínskom a Iránom a patrí k významnému transferu tovaru z Perzského zálivu k Čiernemu mora a naopak. Na mapách je cesta pomenovaná ako Yerevanyan highway, Jermuk highway či Kapan highway. Názov cesty zodpovedá regiónu alebo významnému mestu, ktorým prechádza. Len to pomenovanie highway, čiže diaľnica, je ďaleko od predstavy Európana. Je to asi tým, ako vnímame pojem diaľnica, pretože v takom Anglicku, pod pojmom highway je akákoľvek verejná cesta a neznamená to automaticky viac-prúdovú cestu s mimoúrovňovými križovatkami.

V Arménsku sú viac-prúdové cesty len v okolí väčších miest. A aj keď máš na mape vyznačenú cestu žltou farbou, ako hlavný ťah, tak charakterovo sú tieto cesty, ako cesty tretej triedy na Slovensku medzi dedinami. A aj tie máme luxusnejšie. Zvlnený asfalt s dierami kde by si si mohol otvoriť aj kúpalisko nie sú výnimkou. Niekedy je výhodnejšie jazdiť po šotoline mimo asfaltu, ako po ňom. Veľa krát sa ti stane, že aj samotný asfalt zmizne na niekoľko kilometrov. A to sa stále bavíme o hlavnom medzinárodnom spojovacom ťahu. A nakoniec sa ti môže stať ako nám, že narazíš na cestu, ktorú prerábajú. A prerábajú ju štýlom, že nie najprv jednu a potom druhú stranu. Ale všetko, a to na niekoľko desiatok kilometrov dlhom úseku. Však posúď sám nižšie.

Najprv sa snažíme slušne jazdiť, pomaly, aby sme zbytočne nevírili prach a nestrieľali spod pneumatík kamene, ale to nás prestane po pár kilometroch baviť. Však máme Ladu Nivu. Po inšpirácii domácimi, šliapeme na plyn a obiehame všetky osobné automobily, ktoré sa boja o svoj podvozok. Začíname veľmi oceňovať, že práve túto beštiu sme si požičali. Príjemným hojdaním a poskakovaním v teréne nakoniec moju posádku uspávam. A aj keď už sa znova objaví asfalt, v tomto členitom teréne sa dá ísť málokedy viac ako 60km/h. Navyše neustále stúpame až k hraniciam regiónov Vayots Dzor a Syunik. A to sme už vo výške, kde by sme na Slovensku boli na vrchole Kriváň.

Hneď za týmto priesmykom sa nachádza najväčšia vodná priehrada Arménska. Je približne tak veľká, ako Zemplínska Šírava. Odtiaľto už je cesta takmer rovná s pravidelným klesaním a stúpaním. Sme v jednom z dvoch najvyššie položených území v krajine. Stromy takmer žiadne, kde tu nejaká kosodrevina s takmer si pripadáme ako na nejakých stepiach v Mongolsku.

Konečne v cieli

Až so západom slnka, keď odbočíme z hlavnej cieli sa začínajú objavovať nejaké stromy a my klesáme niekoľko stovák metrov do údolia k dedine Tatev k nášmu ubytovaniu Old Halidzor. Ubytovanie je trochu mimo cesty v tieni stromov a aj keď sľubovali nádherný výhľad, za súmraku si nevieme naplno užiť výhľad na okolitú prírodu. Dokonca aj teplota klesla o dobrých 18 ºC oproti hlavnému mestu. Ideálny čas objednať si večeru a fľašu vína Areni a užiť si nádherné ticho.

Po ochutnávke Areni (vyrába sa len červené), zisťujeme, že to je veľmi chutné víno a práve od tohto večera až do konca dovolenky stiahneme každý večer jednu fľašu.