Mestia: Srdce Kaukazu

Aj keď sme sa nedostali do Ushguli, do najvyššie položenej trvalo obývanej oblasti, tak aj väčšie mesto Mestia má svoje kúzlo. Ako sme spomenuli už v minulej časti, Mestia leží v srdci Kaukazu v nadmorskej výške 1500 metrov a je takým hlavným mestom Svaneti.

Takmer mimo civilizácie

Na Svaneti je najpríťažlivejšia asi izolovanosť. Nejaké väčšie mesto je vzdialené asi tak 4 hodiny a maličké dediny v okolí, ktoré tvoria občas iba 4 domy, si tu žijú vlastným životom. Títo izolovaní obyvatelia sa volajú Svanovia a počas storočí, odrezaní od sveta si vytvorili aj vlastný jazyk.

Len 10 rokov dozadu celá táto oblasť nebola prístupná svetu. Okrem ťažkého terénu a jedinej prístupovej cesty od Zugdidi, mohla za to aj občianska vojna v Abcházsku. Po tomto vojnovom konflikte, sa tu ukrývalo množstvo vojnových zločincov a ešte viac zbraní použitých vo vojne. Tí skôr narodení, si môžu pamätať aj titulky v novinách ako v tejto oblasti unášali turistov, či prepadávali autobusy. Dnes toto už nie je vôbec pravda.

Mestia čaká na svoje objavenie

Prezident Saakaschvili sa snažil urobiť z tejto oblasti vyhľadávanú turistickú destináciu. A Kaukaz má na to všetky predpoklady. Odľahlá nedotknutá krásna krajina ponúka v lete nádhernú turistiku a v zime zas neúrekom možností lyžovania v novo vybudovaných okolitých strediskách. Aj keď napredujú celkom rýchlym tempom, ešte pár rokov im to potrvá. Najkritickejšia je práve dostupnosť. Zo Zugdidi vedie jediná prístupová 138km dlhá cesta, ktorej prekonanie trvá približne 3 až 4 hodiny.

Keď sa už sem dostaneš, ocitneš sa v úplne inom svete. Čo je typické pre celú oblasť, sú kamenné vysoké obranné veže z 11. až 12. storočia. Vďaka týmto vežiam nikdy nebola táto oblasť dobitá. Ak na domácich obyvateľov niekto zaútočil, nazhromaždili si všetky potrebné zásoby a presťahovali sa do týchto veží. Následne vytiahli rebríky, aby sa k nim nepriatelia nedostali. Vôbec neútočili a takto vedeli prečkať obliehanie aj niekoľko mesiacov. Protivníci to vždy nakoniec vzdali. Toto nehostinné prostredie ich nakoniec vyhnalo.

Šikovná obrana

Tieto veže sú zapísané do svetového dedičstva UNESCO a škoda že o ne sa už takmer nik o ne nestará. Z pár veží vznikli súkromné múzea, niektoré sú ako tak udržiavané a voľne dostupné turistom a ostatné chátrajú. Jednu takúto vežu sa aj nám podarilo navštíviť. Veža ma niekoľko poschodí vysokých asi 4 metre a sú prepojené len úzkym otvorom s rebríkom. Medziposchodia nedisponujú žiadnymi oknami, jedine to najvrchnejšie. Mali to dobre vymyslené. Iba vytiahnuť rebrík a čakať kým zas útočníci neodídu.

Inak je to ideálne miesto na oddych, ak chceš vypnúť od všetkých moderných technológii. Ak je tu výpadok internetu, tak ten platí pre celú oblasť. Máš jedno či pôjdeš do internetovej kaviarne, alebo hotela, výpadok internetu sa týka naozaj celej oblasti. A nepomôže ti ani to, keď máš zakúpenú miestnu SIM kartu s dátami. Vo Svaneti je toto jediná možnosť komunikácie so svetom a je možné, že výpadok trvá aj niekoľko dní či týždňov. A nikto tu z toho nerobí žiadnu vedu.

Ako typickí turisti

Radšej sa vyber lyžovať, na túru, alebo ako my, objavovať ďalšie miestne podniky. Bola nám odporúčaná reštaurácia Laila na námestí v dedine. Z diaľky vyzerá ako luxusná reštaurácia za prehnané ceny, ale zdanie klame. Z obednej siesty sme do pozoru postavili celý personál, keď sme sa k nim nahrnuli všetci jedenásti a začali si objednávať. Už ani nevieme čo všetko to bolo, ale určite niekoľko verzií Chačapuri, nejaké miestne šaláty s baklažánom a mäso na niekoľko spôsobov. Celkový účet za 11 ľudí ledva presiahne 200 GEL.

Na kávu so zákuskom mame namierené do iného podniku, ktorý nám padol do oka v predchádzajúci deň. Jednalo sa o miestnu cukráreň a zakúsky sme vôbec ešte nemali tú česť ochutnať. V cukrárni XYZ sme takmer vykúpili kompletne celodenné zásoby. Nevedeli sme sa rozhodnúť, čo si máme vybrať, tak sme radšej zobrali všetko. Rýchlo skrotili našu túžbu po sladkom. Také porcie sa málo kde vidia. To nedostaneš na tanier zákusok, ale skôr mini tortu. Samozrejme sme to nakoniec nezvládli ani všetko jesť, aj keď sme bojovali statočne.

Spokojní s plnými žalúdkami sa presúvame na ubytovanie na našu poslednú noc. Pre vytrávenie si objednávame u našej hostiteľky liter domácej pálenky za 10 GEL a nejaký syr k tomu. To nakoniec dostávame grátis, ako pozornosť od nej.

Návšteva jednej z obranných veží

Keď už sme tu, nechceme si nechať ujsť príležitosť, navštíviť niektorú z veží. Jednu na severnom okraji mesta máme poznačenú v ktorej má byť aj múzeum. Stačí len odbočiť mimo hlavnej tepny a pripadáš si akoby si sa posunul o pár storočí dozadu. Kamenno drevené obydlia, kameňom vykladané cesty, ktoré sa menia iba na ujazdenú hlinu, voľne pobehujúce psi a stáda kráv. Jedno stádo sa nám snaží zabrániť aj v pokračovaní ďalej.

K múzeu dochádzame 15 minút po záverečnej a nikde ani nohy. Skúšame zvoniť na susednej bráne, čo je súkromné obydlie. Domáci a zároveň aj správca v jednej osobe nás bohužiaľ už nepustí, ale informuje nás, že susedná veža je voľne dostupná.

V obrannej veži nie je vôbec nič, ale zas je z nej nádherný výhľad na okolie. Jediné obmedzenie je pre tých, čo sú viac širší. Nemusia prepchať otvormi v strope. Nechce sa nám veriť, že tieto veže tu stoja od 12. storočia. Najmladšia obranná veža v Mestii má 200 rokov!

Z vysokých hôr k moru

Dnes nemáme zabezpečený žiaden odvoz a potrebujeme sa dostať do Anaklie, na pobrežie Čierneho mora, čo je ďalšia z našich zástavok. Spoliehame sa na množstvo maršrutiek ktoré sa vyskytujú v dedine. Tie aj tak nikam inam nejazdia, len do Zugdidi a keď budeme mať šťastie, nebudeme musieť ani prestupovať a dohodneme sa na odvoze až do Anaklie.

Po výdatných raňajkách sa hneď zbalíme a vyrážame uloviť náš odvoz. V centre mesta stojí na námestí niekoľko maršrutiek už čiastočne obsadených, čakajúcich na naplnenie. Vyhliadneme si úplne prázdnu. Ani dlho netrvá a máme maršrutku len sami pre seba a pred nami niekoľkohodinová cesta nádherným pohorím.

Ani na druhý pokus neletíme

Sem sme mali pôvodne priletieť s Vanilla Sky z Tbilisi, len pre nepriazeň počasia sa to nepodarilo. V zálohe sme mali ešte možnosť, skúsiť tento nezabudnuteľný zážitok absolvovať opačným smerom do Kutaisi. Ani toto nám nebolo dopriané. Veľká oblačnosť marí naše plány. Musíme sa sem niekedy znova vrátiť.

Za denného svetla túto cestu absolvujeme o niečo rýchlejšie. Po ceste chýbajú akékoľvek oddychové miesta. Vlastne jedno je, reštaurácia Zizxvari. No keď príroda zavelí, že je treba vyprázdniť močový mechúr, tak je to riadny kus.

Väčšina cesty vedie popri hraniciach s Abcházskom. Do tejto zatiaľ neuznanej krajiny je problém vstúpiť z Gruzínska a bez potrebného povolenia, môžeš skončiť aj vo väzení. Napriek tomu, nevidíme takmer žiadne hliadky. Iba jedna policajná hliadka nás pribrzdí tesne pred Zugdidi, ale keď uvidia naše biele tváre, tak bez akejkoľvek kontroly dokladov nás púšťajú ďalej.

3-hviezdičkový hotel Anaklia

Do hotela prichádzame po 4 hodinách jazdy, ktorý je inak poloprázdný. Však čo by tu robil normálny človek. Anaklia je skôr letné letovisko a začiatkom marca tu nikoho nie je. Dokonca nám ešte pred odletom do Gruzínska volali, či sme sa nepomýlili a zisťovali či chceme aj raňajky, lebo budú musieť zabezpečiť kuchára.

A prečo sme sa sem rozhodli ísť? Iba z jediného dôvodu. Približne pred rokom o takomto čase, sme boli v Bulharskom Burgase, kde sme sa snažili sa okúpať v Čiernom mori. Pre tú srandu, to chceme skúsiť na opačnom konci :). Nič viac za tým nehľadaj.

Aktuálne je vonku asi 5°C a teplota mora 8°C. Chceš sa dozvedieť, čo sme nakoniec vyviedli? To sa dozvieš v ďalšej časti.