Azavad

Rozhodne nešlo o prvé ozbrojené povstanie. Tuaregovia vzdorovali cudzej vláde už dlho.

Za koloniálnych časov sa odporom proti francúzskej administratíve preslávil predovšetkým Alla ag Al-Bašír. Veľkému náčelníkovi a miestnemu hrdinovi prisudzovali ľudové historky až nadprirodzené schopnosti – hovorilo sa, že keď kráča ku studni, rozostupujú sa i stromy. V šesťdesiatich rokoch po odchode Francúzov viedol Al-Bačírov syn povstanie Tuaregov proti ich začleneniu do Mali. Jeho bojovníci na ťavách sa bleskurýchlo spúšťali zo saharských hôr, prepadávali vojenské hliadky a zas sa strácali v oblakoch prachu.

Drhu vlna nepokojov vypukla v roku 1990, trvala šesť rokov a skončila slávnostným zakopaním zbraní na trhovisku v Timbuktu. Desať rokov potom, čo ťaženie zvané “plameň mieru” skončilo, sa bývali rebeli opäť chopili zbraní a nepokoje prepukli po tretí krát. Tentokrát mali povstalci jasno – cieľom bol nezávislý štát Tuaregov.

Títo nomádi a pastieri, ktorých domovom je celá Sahara, nepatria k bežným moslimom. Cudzinci ich označujú ako “modrá národ” podľa odevov farbených indigom. Tuaregovia dodržujú celú radu zvykov a rituálov z predislamských čias. Ich spoločnosť je matrilineárna – pri dedičstve i pôvode rozhoduje materská, nie otcovská línia. A tváre si tu zakrývajú muži pred ženami, nie naopak.

Zahalení bojovníci naplnili sen o nezávislej saharskej vlasti pri povstaní v roku 2012. Vznik nového štátu ohlásili výsostne moderne – na svojich webových stránkach a taktiež v parížskom televíznom štúdiu. Lenže sen dlho neprežil. Obavy z radikálnych islamistických bojov donútil k návratu francúzsku armádu a Tuaregovia boli nútení svoje nároky na nezávislosť odvolať. Vojna proti teroru umožňuje Mali potlačiť vnútorné nepokoje, minulosť ale vymazať nejde. Nebolo to prvé povstanie modrého národa – a určite ani posledné.