Európska architektúra s malými, malebnými budovami a úhľadnými uličkami – to je prinajmenšom netypický pohľad na strašidelnú horskú roklinu uprostred kaukazských hôr. Malé a strohé dedinské domčeky sú bežnejším zjavom. Dedinu Sedon v Severnom Osetsku postavili Belgičania v 19. storočí, ale dnes je v nej už pusto.
Hlavné rodisko olova
Už v 60. rokoch 17. storočia boli v Alagirskej rokline objavené veľké ložiská olova, zinku a striebra. Nerastné kovy boli potrebné na budovanie vojenského priemyslu, ako aj na výrobu liekov. Sadonská baňa bola prvou baňou v Ruskom impériu a zostala najväčšou až do 80. rokov 20. storočia.
Globálny rozvoj bane nastal až v polovici 19. storočia, keď bola vybudovaná Vojenská osetínska cesta a prístupové komunikácie k nej. Baňa Sadon sa nachádza v horách a na zriadenie samotného podniku v takýchto nehostinných podmienkach si Ruské impérium objednalo najlepších zahraničných odborníkov.
„Mnohé bane stavali Gréci, pretože sú to vynikajúci stavitelia,“ hovorí miestny sprievodca Ruslan Bimbasov. „Pozemky boli následne prenajaté belgickej banskej a chemickej spoločnosti.“
V roku 1886 začali Belgičania budovať ubytovacie zariadenia a infraštruktúru pre baníkov a ich rodiny: objavila sa škola, nemocnica a cesty. Okrem rozvoja bane belgická spoločnosť Alagir rozvíjala v susednej osade Mizur závod na spracovanie olovenej škváry.
Olovo pre front
Po boľševickej revolúcii v roku 1917 bol podnik znárodnený. Belgičania odišli, zatiaľ čo sadonský závod na výrobu olova a zinku sa začal rozvíjať závratným tempom. Zabezpečiť si tam prácu sa považovalo za obrovské šťastie. Na začiatku 20. storočia žilo v Sadone 300 ľudí – v roku 1939 počet obyvateľov vzrástol na viac ako 4 000.
Rôzne zdroje tvrdia, že počas Veľkej vlasteneckej vojny bol každý druhý alebo tretí vystrelený náboj vyrobený z olova vyťaženého v Sadone. Dnes je to, samozrejme, ťažké zistiť. Ťažba tam však mala obrovský rozsah. Na začiatku 20. storočia sa ťažilo 25 000 ton ročne, ale v roku 1970 dosiahla ťažba vrchol na úrovni 745 000 ton.
Po vojne začali sovietski geológovia budovať nové olovené a zinkové bane po celej krajine. V bani Sadon sa používali zastarané technológie, čo malo za následok veľké straty. Okrem toho sa z územia takmer vyčerpali užitočné nerastné suroviny. V polovici 80. rokov sa ťažba prakticky zastavila, pričom po rozpade ZSSR továreň sotva vychádzala s peniazmi. Čoskoro však prišli ďalšie problémy.
Osada duchov
V roku 2002 závod na výrobu olova a zinku v Sadone a samotnú dedinu zničil bahenný zosuv, ktorý spôsobila horská rieka Sadonka. Na prvý pohľad to vyzerá celkom nenápadne, avšak počas tejto udalosti sa hladina vody zvýšila o sedem metrov. Po katastrofe boli prvé poschodia mnohých domov pochované pod bahnom a stali sa neobývateľnými. Neexistovala žiadna možnosť na rekonštrukciu. Päťsto ľudí, ktorí tam žili, bolo presťahovaných do osád Alagir a Mizur vzdialených niekoľko kilometrov od Sadonu.
Hoci v Sadone oficiálne stále žije 87 obyvateľov, v skutočnosti tam už nikto nežije. Bývalí obyvatelia ho naďalej navštevujú, aby skontrolovali svoje staré domovy. Závod v Sadone bol oficiálne zatvorený v roku 2009 z dôvodu vyčerpania prírodných zdrojov. Čo sa týka dediny, tá prestala existovať v roku 2013, pričom administratíva sa presťahovala do Mizuru.
Po celej tej extravagantnej architektúre už nie je ani stopy. Všetko sa postupne rozpadá. Hladné túlavé mačky sa potulujú po zvyškoch ulíc dediny – často ich kŕmia ľudia zo susedných osád a turisti, ktorí si prichádzajú pozrieť ruiny.
