Balkán Tour 2018 (Bosna a Hercegovina)

Radi sa sem neustále vraciame, my osobne sme len tento rok už tu tretí krát a celkovo to už ani nepočítame. Do Bosny a Hercegoviny chodíme častejšie ako do Chorvátska. Mnoho ľudí z nášho okolia má voči tejto krajine rešpekt a boja sa ju navštíviť, ale my sme chceli ukázať práve opak. Nie je sa čoho obávať. Nádherná príroda, ceny podstatne nižšie ako v susednom Chorvátsku a príjemní ľudia.

Tri Vodenice

Ako ste sa mohli dočítať v predchádzajúcej časti, do Bosny a Hercegoviny sme vkročili z Čiernej Hory cez hraničný prechod Šćepan Polje, nachádzajúci sa tesne za pohorím Durmitor. A aj pri hranici sme sa rovno aj ubytovali v rafterskom kempe Tri Vodenice. Kempov popri rieke Drina je neúrekom. Možno aj krajšie a luxusnejšie vybavených, ale nás očarilo ubytovanie v mini dvoj miestnych chatkách, kde nemáte okrem matracu s posteľným prádlom vlastne nič. Ale máte tu aspoň luxusný priestor na spanie, keďže matrac zaberá celú šírku chatky.

Navyše chatky lemujú väčšinou obvod kempu a práve stred kempu dáva priestor k oddychu a môžete tak oddychovať pod korunami stromov v tráve, alebo v natiahnutých sieťkach.

V jednej časti nájdete spoločné sprchy so toaletami, ktoré sú väčšinou arabského štýlu: porcelánová diera v zemi. Ale nájdete tu aj jeden typ európskeho štýlu. Stred kempu tvorí centrálna budova s ohniskom, barom a kuchyňou. Nefunguje to tu síce ako klasická kuchyňa, aj keď čorbu majú stále navarenú, ale plnú penziu vám vedia zabezpečiť. Hlavne odporúčame si objednať večeru a raňajky.

Na večeru podávajú najprv polievku a následne grilovanú šťuku so zemiakovo cibuľovým šalátom. K tomu množstvo zeleniny a chleba a na záver ešte aj dezert. Výnimočne veľké porcie za smiešnu sumu. Podobne veľké porcie sa tu podávajú aj na raňajky. Nebudete ani vládať ich dojesť. Ale ak by ste mali málo, môžte sa ísť najesť niekam do susedných kempov.

Veľmi studené letné osvieženie

My sme sa vybrali do vedľajšieho kempu kvôli inému účelu. Ten bol totiž pri brehu Driny a chceli sme odskúšať sviežosť tejto vody. Táto rieka uprostred leta má málokedy viac ako 12°C, čo bol aj náš prípad. Ale keď sme už obliekli plavky, no neokúpte sa. Verte, že v tak studenej vode sa nedá poriadne ani plávať. Zrazu telo má šok aj keď sa pred tým osviežite.

Inak v kempe Tri Vodenice nie je čo robiť. Môžete chlastať do nemoty, alebo si objednať rafting či už na rieke Drina, alebo na Tare v Čiernej Hore. Ak neholdujete vodným športom, robia aj výlety do hôr, kaňonov či k pieskovým pyramídam. Neodporúčame ísť na vlastnú päsť na akúkoľvek túru, pretože táto krajina má veľa oblastí ktoré ešte nie sú odmínované a vstup do lesov je len na vlastné nebezpečie.

Cesty sú nevyspytateľné

Nasledovný cieľ je Boračko jezero na pol ceste medzi Sarajevom a Mostarom. Navigácia nás nádherne vedie po miestnych cestách bez diaľníc. Jazdu hornatou krajinou si maximálne užívame a počas krátkej doby sme schopný prejsť z územiami kde je teplotný rozdiel až 15ºC. Po ⅔ cesty, 50km pred cieľom sa ocitáme na šotolinovej ceste. Počas tejto tour sme už nejaké prešli, ale táto bola extrémna. Keď ani po 2km sa to nemení, sme zvážili radšej to dať obchádzkou z druhej strany aj keď to znamená ďalších 100km navyše. Ísť po tejto ceste až do cieľa, keď nevieme čo nás očakáva ďalej je trochu risk.

Obchádzka nás zavedie až k okraju Sarajeva a zisťujeme, že máme po ceste pohorie Igman. Asi vám to nič nevraví. Totiž v Sarajeve sa konali v roku 1984 konali Olympijské hry a v okolí ešte zostali pozostatky. Bobová dráha je dostupná priamo zo Sarajeva lanovkou, ale do Igman kde sú zas skokanské mostíky sa dá dopraviť iba autom. Žiadna mestská ani prímestská doprava sem nechodí. Len škoda, že zas sa počasie zmenilo a pri stúpaní do tohto pohoria sa ocitáme doslova v oblakoch a viditeľnosť nie je priamo ideálna. Napriek tomu tu zastavujeme a obloha sa čiastočne trhá a vieme si získať predstavu ako sa cítili športovci skákajúci z týchto mostíkov. Ako aj bobová dráha, aj skokanské mostíky sú v chátrajúcom stave a voľne prístupné.Na Boračko jezero nakoniec prichádzame od Konjic. Tu nás čaká ďalšie prekvapenie v podobe adrenalínovej jazdy. Úzke serpentínové cesty do horského sedla bez akýchkoľvek zvodidiel a následne prudké klesanie k jazeru v údolí.

Boračko jezero

Toto miesto nenájdete v klasických turistických sprievodcoch, čo je veľká škoda. Toto jazero patrí k najväčším v Bosne a Hercegovine a patrí k častým weekendovým cieľom domácich z okolitých miest. Jazero obklopené weekendovými chatkami či kempami uprostred hôr s priezračnou vodou, kde vidíte aj do hĺbky 8m. Napriek svojej krištáľovej čistote, nie je veľmi studená, ale nie je zas určená pre vyznávačov príliš teplých vôd.

Tak, ako predchádzajúci pobyt aj tento je v malých dvojmiestnych chatkách. Na konci sezóny nie je problém si vybrať a celý areál je takmer len pre nás, čo aj následne využívame kúpaním sa v jazere. Síce personál po nás divne zazerá, ale to nás nemôže odradiť. Voda je nakoniec teplejšia ako ovzdušie.

Na Boračko jezero sme boli nejaké tri týždne dozadu a prevádzkar si na nás pamätá, čo aj ocení fľašou rakuje, že sme sa vrátili znova. Nie je nás potrebné dva krát ponúkať a zachvíľu večer fľaša zmizne aj s ďalšou ktorú sme zakúpili v neďalekých potravinách. Dorážame naše vlastné tekuté zásoby pri našich chatkách v spoločnosti miestnych kôz ktoré tu pôsobia ako miestne kosačky. Až keď sa zotmie a teplota nám dáva znamenie, že leto končí, pozývajú nás dovnútra, že vlastné zásoby môžme piť aj pri krbe.

Sme naozaj jediný v kempe a im je jedno, že sme si doniesli vlastné pitie. Aj tak nám je málo a ešte si doobjednávame. Večer sa spalo v chatkách vynikajúco.

Znova do Mostaru

Aj keď Mostar je prefláknuté mesto (viď minulá návšteva), ostatok posádky ho chce napriek tomu vidieť. Zarezervované máme osvedčené ubytovanie v Hosteli Nina. Už aj tu nás domáca majiteľka okamžite poznáva a je nadšená našou opakovanou návštevou. Po dvoch dňoch v kempoch využívame vymoženosti v podobe teplej vody, aby sme následne mohli vyraziť do mesta k ikonickému mostu.

Klasicky návšteva minaretu z ktorého je výhľad na Neretvu s mostom a môžme sa rozprchnúť do ulíc. Dávame základne pokyny na jednoduchú orientáciu v okolí. Jedna ulica na jednej strane mosta, dve ulice na druhej strane mosta a smer ubytovanie. Človek tu nemá šancu vôbec zablúdiť.

Kupujeme suveníry ktoré nebolo minulé možnosť zobrať domov pri ceste lietadlom ako prívesky v podobe nábojov. Tentoraz nie sme obmedzení veľkosťou batožiny, iba zostávajúcim priestorom auta, čo následne niektorí využívajú nákupom “originálnych” tenisiek za bagateľ. Každý využíva svoj čas ako chce aby sme sa večer následne stretli dole na brehu rieky Neretva pri moste.

Ak budete niekedy v Mostare, skúste nájsť podnik kde podávajú džigericu (napr. Ljetna Bašťa Oscar). Jedná sa o teľaciu pečienku nakrájanú na plátky a následne orestovanú na cibuľke. K tomu pita chlieb so sladkou cibuľou a už nebudete chcieť čevapi alebo pleskavicu.

Na ďalší deň už smerujeme na sever k domovu s poslednými dvoma zástavkami v Bosne a Hercegovine. Hostel Nina je vynikajúci tým, že za prijateľnú cenu za ubytovanie (12,- €/os/noc) s perfektnou polohou máte v cene aj bohaté raňajky. Majiteľka je rada keď si prisadnete k jej rodine a vypijete si s nimi rannú kávu.

Jajce: mesto vodopádov

Z Mostaru sa ide dosť ťažko naspäť domov. Je to 900km 10 hodinová cesta a je jedno či idete krížom cez Bosnu a Hercegovinu alebo cez Makarsku po diaľnici, hlavne keď neviete čo sa po ceste pritrafí. Preto ako zástavku na prespanie volíme mesto Jajce takmer uprostred krajiny. Maličké, 30 000-ové mesto je výnimočné jednou zvláštnosťou. Takmer uprostred mesta sa nachádzajú 22m vysoké vodopády. Inak ospalé historické centrum mesta prejdete krížom ani nie za pol hodinu aj s návštevou pevnosti nad mestom. Preto sme aj ubytovanie vybrali trochu za mestom pri jazere Plivsko v Guesthouse Marivo.

Totiž pri jazere Plivsko sa nachádza ďalšia atrakcia: Stredoveké vodné mlyny, ktoré sú vyhlásené za národnú kultúrnu pamiatku. Sústava mlynov je vybudovaná na umelom vodnom systéme a tok kontrolujú vypúšťaním vody z blízkeho jazera. Nedohľadali sme dôvod prečo je tu vybudovaných až 26 malých mlynov, ale domnievame sa, že každý slúžil na mletie inej druhy múky, alebo aby nemuseli čakať, každý si pomlel svoje vrece pšenice, tak ako dnes keď si idete oprať do práčovne.

Každopádne za návštevu to stojí a nevyžadujú vôbec žiadne vstupné. Okrem toho na blízkom jazere sa môžete previezť na miestnych plavidlách, požičať si kajak, či zaplatiť si hosťovačku a zaloviť si v miestnych vodách. My už máme vyhliadnutý vlastný osvedčený program. Ochutnávať všetky druhy miestnej rakije :).

Odvrátená strana Plitvických jazier

Okolo Plitvických jazier sme niekoľko krát prebehli, ale nikdy sme sa nezastavili. Ono stačí sa ísť pozrieť na druhú stranu cez kopec do národného parku Una na miesto zvané Štrbački Buk. Keď v lete je na Plitvických jazerách málo vody a takmer žiadne vodopády, tak tu je určite voda stále. Stačí, že pôjdete smerom na Bihać do dediny Orašac, kde vás už tabule budú správnym smerom navigovať.

Nezľaknite sa, keď uprostred dediny odbočíte cez úzky most a objavíte sa na šotoline. To znamená, že idete správne. Po ôsmych kilometroch prašnej cesty sa ocitnete v cieli. Vstupné nie je vysoké a zaplatíte ešte po ceste. Neplatí sa ako pred pár rokmi za auto, ale už za počet osôb nachádzajúcich sa v aute. Len škoda že zmenou platenia nevybudovali aspoň slušnejšiu cestu.

Len čo zaparkujeme na voľnom priestranstve je síce počuť vodopády, ale vôbec ich nevidieť. K vodopádom sa totiž prichádza z vrchu a musíte zostúpiť po vybudovanom drevenom chodníku až dole, aby ste videli tú krásu.

Choďte ešte aj o pár metrov nižšie, aby ste videli celú sústavu vodopádov. Kto chce môže sa aj okúpať, ale to skôr odporúčame vyššie ešte pred vodopádmi. Miest dostupných na kúpanie je dostatok aj s podomácky vyrobenými atrakciami. Ale tak ako v Mostare, ani tu voda nie je najteplejšia. Mali sme pocit, že ešte studenšia, aj keď podľa videa to tak nevyzerá.

Ubytovanie v národnom parku Una

To je tu takmer bezproblémové. Stačí zaklopať kamkoľvek popri rieke a buď vás zoberú alebo poradia kde. Prípadne obtelefonujú okolie. Najlepšie ak budete hľadať na dome zavesenú českú vlajku. To je miestny, ktorý veľmi rád ubytováva Čechov a Slovákov. Dokonca pre nás má aj lepšie ceny ako pre iné národnosti.

Neviem kedy sem pôjdeme znova, ale ak by ste niekto sem sa vybral, zoberte so sebou aj Slovenskú vlajku a nechajte ju tu. Obe vlajky tak bude vidieť priamo z cesty.

Reštauračné zariadenie je tu nablízko iba jedno, a to priamo pri vodopádoch, alebo potom v dedine, ale nenechajte sa tým odradiť a prijmite to, čo vám ponúknu. Napr. čerstvo vylovené pstruhy, domácu čorbu a koláče. K tomu už klasicky rakija a pivo. A keď ste väčšia skupina, nie je problém zarezať jahňa a ugrilovať ho.

Koniec tripu

Tu náš trip končíme. Pôvodne síce to tak nebolo a chceli sme dať záverečnú bodku na záver pri Balatóne. Keď sme došli na ubytovanie, tak sa vôbec nezhodovalo s tým, čo bolo uvedené na booking.com. Ubytovanie Kräuterdorf bolo asi to najhoršie čo nás mohlo postretnúť. Síce mali napísané medzi textom, že môžu požadovať dodatočný poplatok za uterák a posteľné prádlo (čo by mal byť štandard), ale nikde nebolo koľko. Že bude takmer prevyšovať cenu za ubytovanie sa nám nechcelo veriť. Sme si povedali, že už tých pár hodín v aute ešte vydržíme a radšej potiahneme rovno domov. Dokonca ani strava v Gyöngyösi Betyárcsárda bola priemerná spolu s obsluhou. Asi sme už boli namlsaní kvalitným jedlom po celých 10 dní.

Aj v roku 2019

Na budúci rok plánujeme znova takýto podobný trip. Síce ešte nevieme presný dátum a na koľko dní, ale všetko uverejníme včas. Stačí nás sledovať na Facebook-u, alebo Instagram-e. Pôjdeš?