Jedného neskorého sparného aprílového rána zostúpili dvaja štíhli britskí jaskyniari Frank a Cookie do klzkej, vlhkej jamy hlboko pod povrch dažďového pralesa na ostrove Borneo (Kalimantan).
Zostupovali popri prastarej kope vtáčieho trusu a prenikali chodbou ligotavých stĺpov farby starej kosti v nádeji, že prepíšu históriu. Preplazili sa do Jaskyne vetrov, hlboko do systému nazývaného Čistá voda, kde mali hľadať priechod do jaskyne nazývanej Pretekár, ktorá je súčasťou systému Pretekár – Veľkonočná jaskyňa.
Hľadané prepojenie oboch by vytvorilo „supersystém“, jeden z najdlhších podzemných labyrintov na našej planéte. Zdalo sa, že jaskyniari, ktorí sa súkali nadol, vŕtali otvory do klzkej skaly a zatĺkali do nich skoby na upevnenie horolezeckých lán, majú dobrú šancu na úspech.

Už vedeli, že jaskyne systému Čistá voda sa tiahnu v dĺžke 226 kilometrov, že niektorými z nich pretekajú divoké rieky a že súčasťou systému Pretekár – Veľkonočná jaskyňa sú priestory také obrovské, že by sa do nich bez problémov zmestilo dopravné lietadlo a okolo by ešte zostalo množstvo voľného miesta. Inými slovami, vápenec pod touto oblasťou, pod národným parkom Gunung Mulu v Malajzii, je plný dutín, tunelov a podzemných priestorov, ktoré patria medzi najúžasnejšie miesta na celej Zemi.
Ak patríte medzi objaviteľov, ktorí sa radi plazia nadol do vlhkej, horúcej tmy, aby tam našli ešte väčšiu vlhkosť a ešte väčšiu horúcu tmu, Borneo je pre vás krajinou snov, Disneylandom a Neverlandom zároveň.

Predstavte si Franka a Cookieho, zamazaných od blata, ako sa tam dolu s úsmevom chystajú hľadanou cestou prepojiť dva jaskynné systémy do jedného obrovského celku. Nie je to nič pre vás? Pre jaskyniarov je však práve toto niečo výnimočné. A spojenia systémov opisovaných samými superlatívmi sú vzácne. V často obskúrnom svete podzemných objavov, riadenom medzinárodnými orgánmi nazývanými napríklad „Výbor pre najdlhšie, najväčšie a najhlbšie“, by takáto udalosť určite mala veľký význam.
Na inom mieste hlboko pod povrchom, v útrobách jaskyne Pretekár, sa plazí ďalší tím jaskyniarov. Jeho členovia majú tiež kladivá a vŕtačku a čoskoro začnú obe skupiny búchať do jaskynných stien, vŕtať do skál a počúvať, či nezačujú hluk druhého tímu. Dúfajú, že ich rámus privedie k miestu spojenia a k zápisu do knihy rekordov.
Sedel som neďaleko vo veľkej jaskynnej chodbe a počúval zvuk vŕtačiek. Chodba bola úplne neporušená, objavená iba niekoľko dní predtým, a ja som bol jedným z prvých, ktorí do nej vstúpili. No tam, kde som sedel obklopený vysokými stalagmitmi a kolosálnymi kamennými hubami, vychádzali z dutiny v skale iné zvuky. Pri mojom lakti zurčala voda a nad hlavou štebotali, šušťali a vysielali echolokačné signály tisíce salangán, malých čiernych vtákov tráviacich väčšinu života v priestoroch čiernych ako uhlie, ktoré mierili k hniezdam vytvoreným zo slín, machu a blata.
Keby Frank a Cookie niekde pod mojimi nohami prepisovali dejiny, nepočul by som ich. Ale neprekážalo mi to. V jaskyniarstve je viac než pri akejkoľvek inej športovej činnosti dôležité tajomstvo a tiež to, čo musíme prekonať, aby sme ho rozlúštili. Niekedy jednoducho musíte čakať, čo vám tma odhalí. A tak som sa oprel, zhasol svetlo a počúval, ako salangany svištia nadol a lietajú okolo mňa tak blízko, že na tvári cítim závany vzduchu rozvíreného ich krídlami.
„Je to veľmi zaujímavé miesto. Kde inde na Zemi môžeme nájsť také veľké nepreskúmané územie?“ Široký úsmev rozžiari tvár Andyho Eavisa, vedúceho tejto expedície. Potom však zamyslene zvraští čelo.



„Vlastne podľa mňa existuje niekoľko takých miest,“ odpovedal si sám na svoju otázku. „Napadá mi Papua-Nová Guinea. A potom, samozrejme, morské dno. Ale aj tak, pokiaľ ide o skúmanie jaskýň, Borneo je jedinečné. Pod zemou nie je nikde nič podobné.“
Silný a čulý sedemdesiatnik Andy Eavis je o tom presvedčený. Viac než päťdesiat rokov strávil skúmaním niektorých z najodľahlejších a najfantastickejších podzemných systémov na svete a bol členom takmer všetkých riadiacich orgánov v tomto športovom odvetví. Pomáhal teda rozhodovať o rekordoch a udeľovaní titulov ako „najväčšia“ či „najhlbšia“. Na menej formálnej úrovni venoval dlhé roky ochrane jaskýň a zabezpečovaniu toho, aby zostali otvorené pre jaskyniarov, ktorí ich majú radi. Andy Eavis je v každom ohľade vyslancom podzemného sveta.
V to ráno stál skúsený objaviteľ v dažďovom pralese na verande výskumnej stanice neďaleko sídla správy národného parku a pripravoval sa na výpravu do podzemia. Horúci vietor prenikal korunovou klenbou stromov a tlmil bzukot nespočetného hmyzu.
Popri chodníkoch zaliezali späť do tieňa slimáky a žaby, zatiaľ čo vtáky kričali a pískali v narastajúcej horúčave. Eavis si natiahol čierne bežecké legíny – štandardnú výbavu objaviteľov v „horúcich“ jaskyniach, aké sú na Borneu, kde môže teplota dosahovať 26 stupňov Celzia.
„Samozrejme, keď som začínal, nemali sme výbavu ako toto,“ ukázal na legíny. „Alebo toto.“ Zdvihol obitú červenú prilbu, na ktorej mal pripevnené svetlo veľké asi ako čajová šálka.
„Vtedy sme v podstate tápali v tme. Nemali sme ani potuchy o rozmeroch priestorov, ktoré sme objavovali.“

V roku 1979 Andy Eavis priletel na Borneo s britskou expedíciou, ktorej úlohou bolo skúmať dažďový prales a pomôcť Malajzii, ktorá nedávno získala samostatnosť, pochopiť význam novozriadeného národného parku Gunung Mulu. Jaskyniarstvo bolo pomerne mladým športom a Andyho Eavisa spolu so štyrmi ďalšími členmi tímu prizvali až vtedy, keď vedúci expedície zistili, že medzi početné poklady dažďového pralesa patria aj obrovské jaskyne.
Andy Eavis a jeho priatelia si zdokonaľovali schopnosti doma v Británii, kde boli jaskyne vo všeobecnosti malé a studené. Jaskyne na Borneu boli takmer vo všetkých ohľadoch úplne odlišné a britskí jaskyniari sa zrazu ocitli v inom svete.
Prvý objav znamenal rekord z hľadiska veľkosti: nazýval sa Jelenia jaskyňa (Gua Rusa) a jej vstup bol taký obrovský – vysoký takmer 150 metrov –, že slnečné svetlo prenikalo hlboko do jej útrob a prúdil tam čerstvý vzduch. Vznikalo tu zvláštne a nádherné životné prostredie na rozhraní denného svetla a tmy: obrovské kolónie netopierov visiacich zo stropu jaskyne a na zemi kopy trusu hemžiace sa švábmi, krabmi, červami a rôznymi špecializovanými mikróbmi.

Britský tím zistil, že Jelenia jaskyňa je dlhá takmer tri kilometre. Celé desaťročie bola považovaná za najväčší známy jaskynný priestor na svete. V roku 1991 objavili vo Vietname ešte väčšiu jaskyňu nazvanú Jaskyňa horskej rieky (Hang Son Doong), zmena poradia však nijako nezmenšila slávu Jelenej jaskyne. Dnes je významnou turistickou atrakciou. Návštevníci prechádzajú po chodníku po celej jej dĺžke a za súmraku sa zhromažďujú pri jej ústí, popíjajú tropické nápoje, tlieskajú a vzdychajú od úžasu, keď milióny netopierov zamieria k oblohe ako stĺpec dymu.
Okázalá, očividná a obrovská Jelenia jaskyňa naznačovala, čo všetko sa ešte môže pod zemou skrývať. Počas troch mesiacov strávených v národnom parku Gunung Mulu objavili jaskyniari za pomoci sprievodcov z neďalekých kmeňov Penan a Berawan mnoho ďalších vstupov vedúcich hlbšie do prastarého vápenca tejto oblasti.


Niektoré jaskyne sa začínali ako nenápadné pukliny v skale zakryté krovinami a konármi. Tieto jaskyne prenikajúce do srdca hôr národného parku Gunung Mulu, zvyčajne vo väčších nadmorských výškach, boli staršie a pomerne suché.
Iné jaskyne v nižších polohách pripomínali obrovské kanály – veľké otvory v podloží, ktorými dažďová voda odtekala do podzemných riek. Tieto riečne jaskyne boli mladšie a vznikli pred stovkami tisíc rokov. Vo vnútri sa nachádzali nádherné vápencové útvary a žili v nich vtáky, ryby, hady, kraby bledé ako duchovia a množstvo druhov hmyzu a pavúkov.
Počas svojho pôsobenia v podzemí v roku 1979 Andy Eavis spolu s ostatnými členmi výpravy preskúmal približne 50 kilometrov jaskynných chodieb, čo v tom čase nemalo obdobu. Takmer o štyridsať rokov neskôr sa v čiernych legínach počas horúceho, lepkavého rána pri tejto spomienke pousmial.
„Žiadnej expedícii sa nepodarilo preskúmať naraz toľko kilometrov. Väčšinou sme totiž mohli skúmať vzpriamene.“
Andy Eavis sa zarazil, pozrel sa dolu na svoje legíny a potom sa zohol. Zobral pijavicu zo šnúrky na topánke a zahodil ju do džungle.
„Dovtedy sme všetci boli iba obyčajní anglickí jaskyniari,“ povedal. „Mulu nás zmenila.“
Dobrodružstvo z roku 1979 pripravilo na Borneu pôdu pre ďalšie objavy. Odvtedy sa na dlhú cestu k hore Mulu vydalo množstvo speleologických tímov a Eavis sám mnohé z nich viedol. Pri svojej trinástej výprave v roku 2017 zorganizoval skupinu tridsiatich jaskyniarov, medzi ktorými bol aj jeho syn Robert a množstvo účastníkov predchádzajúcich expedícií do národného parku Gunung Mulu. Koncom marca som sa s ním telefonicky spojil v Kuchingu, meste na západnom pobreží Bornea; práve cestoval na sever, kde sa mal s touto skupinou stretnúť.
„Pravdepodobne nájdeme asi 50 kilometrov nových chodieb,“ povedal sebavedomo. „A to nikto iný nerobí. Okrem mňa, predpokladám.“
O dva týždne neskôr, keď som sa k nim pridal v Gunung Mulu, už nebol taký optimistický. Expedícia bola rozdelená na tri tímy. Dva z nich hľadali nové podzemné priestory v odľahlej oblasti dažďového pralesa, zatiaľ čo tretí, nazývaný „spojovací tím“, študoval mapy a hľadal miesta, kde by sa jednotlivé jaskynné systémy mohli prepájať.

Tempo objavov bolo podľa Eavisa zatiaľ pomalé a zlatý grál v podobe prepojenia, ktoré neskôr hľadali Frank a Cookie, im unikal. Hoci Eavis priznával sklamanie, jeho tímy našli viac než desať kilometrov nových podzemných priestorov a ďalšie objavy ich ešte čakali.
Ráno po svojom príchode som sa pridal k Andymu Eavisovi a jeho skupinke smerujúcej k jaskyni nazývanej Jaskyňa šťastia (Guan Nasib Bagus), ktorej súčasťou je aj dóm Sarawak, akoby pochádzajúci z iného sveta. Eavis spolu s ďalšími britskými objaviteľmi našiel túto jaskyňu a dóm v roku 1981 tak, že vošli po rieke do úbočia hory.
Niekoľko hodín šplhali, priťahovali sa a plazili proti prúdu, až sa dostali na tiché a pokojné miesto, kde rieka mizla v zemi. Rozvinuli meracie pásma a v tme začali topografický prieskum. Očakávali, že čoskoro narazia na protiľahlú stenu.
Žiadnu stenu však nenašli. Skúsili teda inú taktiku, prudko zmenili smer a predstavovali si, že narazia na bočnú stenu.
Počuli salangany nad hlavou a rieku hučiacu niekde pod nohami. Zasa žiadna stena. Lúče čeloviek sa iba rozplývali v tme.
Po sedemnástich hodinách skúmania sa mokrí a zmätení muži doklopýtali z Jaskyne šťastia na povrch. Buď museli celé hodiny chodiť v kruhu, alebo našli niečo obrovské.
Neskoršie tímy dokázali, že dóm Sarawak je so svojou dĺžkou 600 metrov, šírkou 435 metrov a výškou 150 metrov najväčšou známou jaskynnou dutinou na Zemi. Jeho veľkosť je viac než dvojnásobkom veľkosti najslávnejšej športovej arény v Spojenom kráľovstve, štadióna Wembley.
Keď sme sa predierali hustým dažďovým pralesom k Jaskyni šťastia, spýtal som sa jaskyniara Philipa Rowsella, prezývaného „Šialený Phil“, prečo sa ambiciózny objaviteľ vracia do tohto toľkokrát preskúmaného terénu, kde už bolo zaznamenaných toľko rekordov. Povedal mi, že jaskyne nikdy neodhalia všetko počas prvej návštevy.
„Často nájdete veci, ktoré predchádzajúcim návštevníkom unikli. Najmä keď je priestor taký obrovský, že sú z neho zmätení.“
Jaskynný dóm Sarawak bol taký veľký, vysvetľoval Šialený Phil, že v ňom takmer určite existovali nové priechody, najmä v strope, kde ich dovtedy nikto nehľadal. Často máme sklon predstavovať si jaskyne ako niečo podobné banským chodbám – ako tunely vedúce priamo nadol. Prírodné jaskyne však nie sú lineárne a rôzne sa rozširujú a zužujú podľa pohybov hornín, meandrov vody a pôsobenia chaosu.
„Pojmy ‚hore‘ a ‚dole‘ prestávajú mať v podzemí, kde sa smery môžu za niekoľko miliónov rokov úplne obrátiť, jednoznačný význam. Ak niekto skúma dolnú časť jaskyne, iný speleológ sa môže pokúšať pozerať nahor. A Šialený Phil bol špecialista na to, čo je hore.“
Jeho prezývka zrejme pochádzala z čias univerzitných štúdií a súvisela s akýmsi odvážnym kúskom s kanoe. Šialený Phil však vedel liezť po stenách jaskýň aj tam, kde by sa o to nikto iný ani nepokúsil. Spolu s Andym Eavisom plánoval výstup do hornej časti dómu Sarawak, kde chcel hľadať tunely prenikajúce stropom podobne ako skryté chodby v nejakom panskom sídle.


Z neba padala voda a my sme po kľukatom chodníku pokračovali k jaskyniam. Postupne začalo pršať silnejšie, kvapky padali rýchlejšie a ich šum prehlušil všetky ostatné zvuky aj rozhovory.
O hodinu neskôr sme dorazili k ústiu Jaskyne šťastia, kde z vysokej pukliny vo vápencovej stene vytekala rieka. Brodili sme sa dovnútra a predierali sa vpred. Čistá voda nám najprv siahala po lýtka, potom vystúpila po pás a nakoniec nám narážala do hrude. Chodba sa rozširovala a zväčšovala, až pripomínala železničný tunel. Lietali v nej netopiere a vtáky, ktoré sa občas ponorili do lúčov našich lámp, a rieka sa čoskoro rútila ostro vyrezanými kanálmi vo vápenci tak prudko, že nás nútila liezť cez balvany klzké od striekajúcej vody a trusu.
Trasa bola veľmi zradná, preto naši predchodcovia na niektorých miestach upevnili na steny laná, aby sa mohli priťahovať proti prúdu. Po divokých a mokrých 1 600 metroch rieka zmizla v zemi a jaskynný dóm Sarawak nás pohltil svojou rozľahlosťou.
Aj keď sme všetky svetlá namierili nahor, videli sme iba nejasný náznak jeho mohutnej klenby. A keď sme svetlá otočili späť do jaskyne, nevideli sme vôbec nič. Bolo jednoduché predstaviť si, ako sa tu Andy Eavis so svojimi priateľmi pred rokmi stratil v prázdnote.
„Ak budete hľadať, možno nájdete naše staré stopy,“ povedal Eavis s úsmevom. „Klopýtali sme tu ako slepé myši.“
Na jaskyniach je zvláštne, že si ich pamätáte osvetlené. V niektorých kútoch prítmie, ale inak sú steny, skaly aj pavúky dobre osvetlené. Túto ilúziu ešte zosilňujú fotografie. V skutočnosti je okrem okamihov, keď fotografický blesk vyšle svetlo do priestoru jaskyne, takmer všetko neviditeľné.
Keďže tu slnečné svetlo neodmeriava čas, určovali sme ho podľa jedla, čaju a čokoládových tyčiniek.
Neďaleko vstupu do jaskynného dómu začal Phil upevňovať do steny skoby, aby si pripravil cestu okolo previsu k stropu. My ostatní sme skúmali priestor pod ním, postupovali ďalej a študovali najväčší známy uzavretý priestor na našej planéte. Salangany nad hlavou neustále štebotali a hašterili sa a občas nám pristáli na hrudi, kde sedeli a nechávali sa hladkať.
V „noci“ sme si ustlali na plochej skale a rozvešali laná, aby sme si na nich vyvetrali ponožky. V jaskyni bolo vlhko a teplo, akoby bola vlhká samotná tma, a za okrajom nášho tábora sa vo svetle bateriek ligotali drobučké drahokamy – oči nespočetných pavúkov, z ktorých niektoré boli veľké ako moja ruka.

Jedného „dňa“ som s Philom a mladým speleológom menom Ben skúmal ľavú stranu dómu. Hľadali sme tam ďalší priechod. Sarawak je taký veľký a členitý, že naň nadväzuje množstvo ďalších priestorov, a my sme ich preliezli najmenej pol tucta. Prechádzali sme od hromady voľne ležiacich zablatených balvanov do vápencového bludiska so stenami ostrými ako strúhadlo, potom do tajomne tichého výklenku vystlaného perím a vysokými nánosmi trusu, ktorý akoby bol miestom, kam prichádzali zomrieť tvory obývajúce jaskyňu – vtáky, pavúky, cvrčky a stonožky.
Za ním bola pokojná liaheň – jaskyňa tu bola taká teplá a tichá, že ju vtáky považovali za dostatočne bezpečnú na to, aby kládli vajcia priamo na holú zem. Ďalší vstup sme však nenašli, hoci tam určite bol – svedčil o tom zvuk vody a kŕdle vtákov. Jeho objavenie sme však museli prenechať budúcim jaskyniarom.
Eavisov tím napokon ďalšie rekordné objavy nepriniesol. Frank a Cookie – zablatená dvojica vŕtajúca a búchajúca do skál na dne jaskyne – neprepojili systém jaskyne Čistá voda so susedným systémom, ktorý sa zdal byť tak mučivo blízko. Expedícia však napriek tomu našla a zmapovala úctyhodných 23 kilometrov nových chodieb. Niekoľko týždňov po odlete z Bornea som hovoril s Andym Eavisom, ktorý sa vrátil do Británie. Povedal mi, že už plánuje ďalšiu cestu do národného parku Gunung Mulu, aby jaskyne prepojil sám.
„Odhadujem, že bolo objavených iba asi 50 percent chodieb,“ povedal. „Ako by som mohol nechcieť spoznať zvyšok? Gunung Mulu je neuveriteľné miesto a ja chcem vedieť, čo je pod ním, a vidieť, ako do seba všetky tie kúsky zapadajú.“
„Tento labyrint je to najlepšie, čo som v živote videl,“ dodal.

