Kone, na ktorých jazdia deti hneď po tom, ako sa naučia stáť na vlastných. Jurty, ktoré sú pre domácich domovom a zážitkovým hotelom pre cestovateľov. Hory, kde vás omámia výhľady na štíty s ľadovcovými jazerami. Rituály v kuchyni, športe, pri výrobe obyčajného koberca šyrdak. Ťažko by ste hľadali viac nomádsku krajinu, ako Kirgizsko.
Jurta – iný vesmír
Tu sa rodí, tu sa zomiera. Tu sa zapisujú do života kirgizských nomádov pamätné míľniky. Jurta je pre nich miesto bezpečia Úkryt pred zverou, slnkom, búrkou. Priestor na rituály, rodinné stretnutia, ale i pytačky. Dodnes.
Jurta je mikrosvet, do ktorého sa aj v 21. storočí sťahujú mnohí Kirgizi z miest aspoň na štyri-päť mesiacov v roku. Sú to seminomádi, ktorí sa živia chovom oviec, koní alebo turizmom. Koncom augusta, keď sa vo výške nad 4 000 metrov objaví prvý sneh, sa spúšťajú dole do mestských bytov alebo domčekov v dedinách. Jurty, ktoré ponúkajú v lete turistom, uskladňujú na zimu do kontajnerov v horách. Privilégium modernej doby, keď sa nomádi oprostia od ťahania príbytku so sebou.
Nomádske rodiny, ktoré dodnes žijú v jurtách, si ich podobne ako ich predkovia stavajú na kopci. Takto majú pod kontrolou stáda oviec, o ktoré sa na vysokohorských pastvinách jailoo starajú. Tvar jurty zabezpečuje, že ju neodfúkne silný vietor. Hlavným materiálom je vŕba alebo breza, keďže sa ľahko tvarujú i prenášajú. Vnútro i exteriér sa vystelú plsťou, ktorá v lete perfektne ochladzuje interiér tým, že prepúšťa vzduch, a v zime udržiava príjemne teplo. Materiál je navyše zvukotesný.
Konštrukcia, ktorú nomádska rodina štandardne postaví do hodiny (na Svetových hrách nomádov v Kirgizsku v roku 2018 padol rekord 8 minút 52 sekúnd), sa ľahko znovu rozloží, zloží a tí, ktorí sa nesťahujú na zimu do paneláka, si ju prenesú dole do nížin na koňoch.
Dvere do neba
Ženy napravo, muži naľavo. Takto majú Kirgizi rozdelený interiér jurty. V pravej časti epči žak (v preklade „šikovná strana“ – pozn. autorky) si ženy odkladajú osobné veci, šperky, ale aj zásoby jedla. Je to i kútik pre deti. Na ľavej strane er žak (v preklade „mužská strana“) si chlapi strážia svoje veci, náradie na pastvu alebo lov.
Jurta síce nemá okná, no má dvere do neba. Tak prezývajú Kirgizi tunduk – otvor uprostred strechy. Slúži ako zdroj svetla počas dňa, ale aj na vetranie obydlia, keďže sa nachádza nad ohniskom alebo pieckou uprostred. V skromnejších jurtách sa kúri sušeným trusom oviec, jakov alebo kráv, podľa toho, čo nomádi pasú alebo čo nájdu na jailoo. Niektorí sa zabezpečia na zimu uhlím.
Bez manželov, bez auta
V tradičnej jurte sa spí na hrubých matracoch, no v luxuse pre zahraničných turistov a u majetnejších nomádov nájdete dnes už drevené postele. Na svojej mesačnej ceste po Kirgizsku si vyberám nocľah vo výške 4 400 metrov v kempe Lenin Peak na juhozápade krajiny. Spravujú ho seminomádky Sadat s neterou. Bez manželov, bez auta. O dovoz potravín a uhlia z mesta sa im stará bratranec, ktorý ženy príde pozrieť raz za dva týždne. Obyčajne privezie múku, sezónnu zeleninu a strukoviny, keďže nemajú chladničku na uskladnenie mäsa.
Jurty s drevenými dverami sýtej červenej farby vyzerajú pod 7 000-metrovými štítmi pohoria Pamír ako drobné bodky. Aj keď zvonka pôsobí nomádsky príbytok ako stredne veľký, dovnútra sa zmestíme štyria ľudia aj s trekovou batožinou a ešte máme kopu voľného miesta okolo. Keď sa v minulosti do jurty zmestila niekolkogeneračná desaťčlenná rodina, štyria turisti tu môžu tancovať okolo ohňa. Časť podlahy je krytá trstenou podložkou čij, ktorá visí aj po obvode celej jurty pod plstenou vrstvou. Na podložke leží teplá perina na skromnom matraci, ktorý, ako s radosťou zisťujem nasledujúce ráno, neprepustí prízemné mrazy. Ráno nájdem Sadat s veľkou ihlou a hrubou niťou zašívať dieru na susednej jurte. „Vietor?“ pýtam sa. „Jak. V noci občas zablúdia do kempu,“ odpovedá nomádka so smiechom v očiach.
Nedotknutelhý hrdina
To, že jurta je pre Kirgizov viac než strecha nad hlavou, dokazuje fakt, že sa tunduk ocitol na štátnej vlajke. Žltý kruh so 40 plameňmi na červenom pozadí symbolizuje 40 kmeňov, ktoré zjednotil národný hrdina Manas. Na toho Kirgizi nedajú dopustiť. Je po ňom pomenované letisko v Biškeku, ulice, námestia, má svoje sochy, múzeum. Pomenovať syna Manas je v Kirgizsku veľké rúhanie, pretože Manas bol len jeden. Ten, ktorý sa presúval a bojoval proti Mongolom a Číňanom a o ktorom sa spieva v Epose o Manasovi v 500 000 veršoch, čo z neho robí najdlhší epos na svete.
Ak nenatrafíte na ceste po Kirgizsku na nomádov, ktorí by vás pozvali k sebe do jurty na čaj, nezúfajte. V krajine sa dá prenocovať v jednoduchých i komfortnejších kempoch. V Sary Mogul sa za 15 eur v jurte vyspíte aj s raňajkami a večerou, v dedine Kyzyl-Tuu pri jazere Issyk-kuľ, kde sa 80 percent obyvateľov živí výrobou júrt, si za tú istú sumu viete pozrieť, ako prebieha celý proces výroby, a za 45 eur si ju môžete na dvore remeselníka aj postaviť.
Umeliny z Číny a Turecka
„Ak dnes mladé ženy hľadajú koberec do obávačky, kúpia si umelinu z Číny alebo Turecka. Je lacnejšia. Pri tradičnom šyrdaku platíš za umenie a čas,“ skepticky konštatuje Sabira, tkáčka z Talasu na severozápade Kirgizska, u ktorej som na návšteve. Šyrdak, tradičný plstený koberec z ovčej vlny, má v krajine niekolkotisícročnú tradíciu. V minulosti si Kirgizi vymieňali prostredníctvom vlnenej podložky tajné odkazy cez vyšité ornamenty. Smutným paradoxom je, že dnes sú to práve symboly a staroveké dekorácie, ktoré odrádzajú mladú generáciu od kúpy tradičného originálu.
„Nemám rada tieto veci. Je to stará tradícia a ja chcem žiť moderne,“ odpovedá 15-ročná Almira z mesta Uzgen, keď sa jej pýtam, či by si priala šyrdak do vena. Symbol hôr a slnka už dnešných tínedžerov neohúri. Kirgizi, ktorí však veria v silu obraznosti, si pred tým, než sa pustia do výroby kobercov, volajú na pomoc ustu – expertku, ktorá pomôže navrhnúť motívy podľa toho, čo si domáci potrebujú pritiahnuť do života alebo čo by dopriali osobe, ktorej šyrdak darujú. Granátové jablko prináša ženám plodnosť. Obrysy piatich prstov – symbol národného jedla bešbarmak – sú znakom hojnosti. Tvary listov pripomínajú nomádom leto na pastvinách jailoo a špicaté dekorácie odkazujú na hornatú krajinu, domov mnohých. Šyrdak sa tak stáva plstenou knihou obrazov, ktoré nomádi oživujú sýtymi farbami, obzvlášť kombináciou modrej a červenej, čiernej a bielej, červenej a zelenej a žltej a hnedej.
Ešte pred dvadsiatimi mamy šetrili na šyrdak už od puberty dcéry. Tie šikovnejšie koberec vlastnoručne vyrobili. Verili, že šyrdak od mamy, ktorý symbolizoval kus ich srdca, prinesie mladému dievčaťu šťastie v manželstve. Veno bez koberca kedysi nebolo plnohodnotné. Dnes mladí skôr uvítajú práčku alebo finančný príspevok na bývanie či auto.
Zázrak, ktorý nemusíte prať
Mamy však vedeli, čo je dobré. Šyrdak totiž vydržal aj vyše päťdesiat rokov bez prania a stále dobre slúžil. Dobre spracovaná vlna a technika zaručili špičkovú kvalitu. Surovú vlnu ženy tĺkli drevenými paličkami na zemi, kým nebola poriadne nadýchaná. Opatrne ju rozprestreli na trstinovú podložku čij a poliali vriacou vodou. Nato podložku zrolovali a v predklone silným tlakom vlastných predlaktí alebo v stoji dupaním z nej vytláčali vodu, ktorá nestihla ani vychladnúť.
Neskôr kotúč znova poliali, stláčali a polievali, až kým sa jednotlivé kusy vlny dostatočne nespojili, čo trvalo zväčša hodinu a pol.
Sama si to vyrobíš, sama si to predaj
Začiatkom 90. rokov, tesne po rozpade Sovietskeho zväzu, hrozil šyrdaku zánik. Dôvod bol prostý – import tovaru za výhodné ceny.
Kto by už len trápil svoj chrbát šesť až osem týždňov pri výrobe koberca veľkého tri krát dva metre, ktorý si nik nekúpi? Otvorenie hraníc však neprinieslo len zahraničných turistov, ale aj profesionálov, ktorí dokázali oceniť kvalitu.
Švajčiarsky pár, ktorý v roku 1996 navštívil región Naryn, dodnes známy vďaka zručným tkáčkam šyrdakov, našiel v plstených kobercoch originálny dizajn a farebnú dušu. Počas pracovného pobytu Švajčiari zorganizovali tréning pre stovku miestnych žien v rámci projektu Helvetas Agro, vďaka ktorému udržali výrobu kobercov pri živote. O dva roky neskôr švajčiarski nadšenci spolu s dvesto Kirgizkami založili neziskovú organizáciu Altyn Kol, ktorá sa starala o podporu miestnych remeselníčok nielen ich zaúčaním, ale aj lekciami z marketingu.
Heslo „Sama si to vyrobíš, sama si to musíš predat“ v kirgizských horách, kde záujem mladých dievčat o šyrdaky spadol na nulu, platilo dvojnásobne.
Vďačných zákazníkov ženy našli v turistoch. Tí nielenže ich produkty ospevovali do výšin, ale im aj patrične za plstený zázrak zaplatili. Sama som bola svedkom toho, ako si v mestečku Karakol v obchode One Village – One Product zahraniční návštevníci precízne vyberali vlnený kúsok do obývačky. Cena 300 dolárov za poctivý šyrdak veľký tri krát dva metre nikoho od kúpy neodradila.
Pokračovanie článku je dostupné len pre našich členov
Staňte sa členom a získajte prístup k exkluzívnym článkom, tipom a zážitkom z ciest po celom svete.
- Prístup k ďalším kvalitným článkom
- Uložte si obľúbené miesta
- Plánujte efektívnejšie
Registrácia je bezplatná a zaberie menej ako minútu.
