Päť rodín z osady Posto Awá, ktorú vybudovala brazílska vládna agentúra pre záležitosti pôvodných obyvateľov, ide na nočnú výpravu do lesa. Príslušníci kmeňa Awá, ktorí dnes žijú usadlým spôsobom života, ale chýba im les, sa najmä v staršom veku vydávajú na takéto výpravy, aby si udržali kontakt s tradičným spôsobom života. Brazília začala pri izolovaných skupinách pôvodných obyvateľov uplatňovať zásadu nulového kontaktu až v roku 1987.
Brazília
Stopy pneumatík v krvavočervenej hline sú hlboké a čerstvé. Tainaky Tenetehar zosadne z terénnej motorky, aby si ich pozrel zblízka.
„Z dnešného rána,“ povie s istotou skúseného stopára. V tejto pohraničnej oblasti, kde neplatia takmer žiadne zákony, si všimne každú známku ľudského pohybu.
Ďalekohľadom si prezerá kopce, na ktorých sa rozprestiera ohňom spálená savana. Ťahá sa až k vzdialenému horskému hrebeňu porastenému stromami. Sme v jednej z najspornejších brazílskych pohraničných oblastí. Stopy pneumatík tu, kde sa odlesnená buš rozširuje na úkor lesa a súkromné farmy narúšajú hranice indiánskeho územia, majú jediný a zlovestný význam.
„Drevorubači,“ hovorí Tainaky. Nepriatelia.
Tainaky, ktorý používa portugalské meno Laércio Souza Silva Guajajara, sa obracia na svojich spoločníkov, štyroch mužov z kmeňa Guajajara. Aj oni zosadli zo svojich ošúchaných motoriek. Hliadka pôsobí nesúrodo: muži majú záplatované džínsy a maskáče, pilotné slnečné okuliare a šatky, ktorými si chránia tváre pred všadeprítomným prachom. Ich výzbroj je skromná: jednoranná lovecká puška, doma vyrobená pištoľ a niekoľko mačiet zavesených na opaskoch.
„Pôjdeme po nich?“ pýta sa Tainaky.
Naháňanie drevorubačov, ktorí nelegálne rúbu stromy, sa stalo hlavnou náplňou práce domorodých hliadok. Mnohokrát podpálili nákladné autá votrelcov, zabavili im zbrane a motorové píly a prinútili rozzúrených drevorubačov odísť. Všetci títo muži patria k približne stočlennej skupine domorodých dobrovoľníkov, ktorí sa sami zorganizovali a hovoria si Strážcovia lesa. Podobné skupiny vznikli v posledných rokoch preto, aby zastavili nelegálnu ťažbu dreva, ktorá ničí chránené zalesnené oblasti v brazílskom štáte Maranhão vo východnej Amazónii. Tam sa na ploche 4 150 kilometrov štvorcových rozkladá rezervácia Arariboia. Spolu s lesmi mizne aj divá zver, vďaka ktorej v tejto oblasti celé generácie žili lovci z kmeňa Guajajara. Pre odlesňovanie vysychajú jazerá, z ktorých pramenili potoky a rieky. Ryby a vtáky vymierajú.
Vodcom hliadok, medzi ktorých patrí aj tridsaťtriročný Tainaky, sa mnohokrát vyhrážali smrťou. Niektorí členovia hliadok používajú falošné mená, aby neprezradili svoju totožnosť. Traja z nich boli zavraždení počas jediného mesiaca v roku 2016.
Ľuďom z kmeňa Guajajara hrozí veľké nebezpečenstvo, ale od prvých krvavých kontaktov s cudzincami pred niekoľkými storočiami si osvojili stratégie, ktoré im pomáhajú prežiť. Väčšina z nich pozná vonkajší svet, mnohí v ňom aj žili. Oveľa zúfalejšia je situácia iného kmeňa, ktorý tiež žije v rezervácii Arariboia: kmeňa Awá.
V hĺbke územia sa pohybuje niekoľko kočovných skupín Awáov, najvýchodnejšieho z dobrovoľne izolovaných a „čiastočne kontaktovaných“ kmeňov žijúcich v Amazónii. Sú takmer neustále na úteku pred škrípaním navijakov, kvílením motorových píl a v období sucha aj pred dymom lesných požiarov.
Ľudia kmeňa Awá sú viazaní na stále sa zmenšujúce jadro zalesneného územia a sú mimoriadne zraniteľní. No aj v zatiaľ prevažne nedotknutých oblastiach dažďového pralesa na oboch stranách brazílsko-peruánskej hranice musia izolované skupiny stále utekať pred pustošením, ktoré prichádza spolu s nelegálnou ťažbou dreva, hľadaním zlata a pašovaním drog. Odhaduje sa, že v celom povodí Amazonky žije päťdesiat až sto izolovaných a doteraz nekontaktovaných kmeňov, spolu možno okolo päťtisíc ľudí. Hrozí im čoraz väčšie nebezpečenstvo.
Tieto skupiny predstavujú väčšinu pôvodných kmeňov na planéte, ktoré dodnes žijú v izolácii od okolitého sveta. Mimo Amazonie sú takzvané „dosiaľ nekontaktované“ kmene už len v zakrpatených lesoch paraguajskej oblasti Chaco, na Andamanských ostrovoch v Indickom oceáne a v Indonézii, v západnej časti Novej Guiney. Ich počet sa môže zdať malý, ale obhajcovia práv pôvodných obyvateľov tvrdia, že v stávke je niečo oveľa väčšie: zachovanie posledných zvyškov spôsobu života, ktorý na Zemi takmer úplne zmizol a uchoval sa len ďaleko od priemyselného sveta.
„Keď zmizne etnická skupina, je to nenapraviteľná strata,“ hovorí Sydney Possuelo, obhajca práv pôvodných skupín. „Tvár ľudstva prichádza o rozmanitosť a samo ľudstvo je tým ochudobnené.“
Kontakty príslušníkov kmeňa Awá, nazývaných aj Guajá alebo Awá-Guajá, s vonkajším svetom boli poznačené násilím. Z približne šesťsto Awáov dnes v lese kočovným spôsobom života žije asi sto. Ostatní, ktorí v posledných desaťročiach prišli do kontaktu s moderným svetom, sa usadili v dedinách na území troch zo štyroch chránených oblastí, ktoré sa tiahnu v súvislom páse okolo západnej hranice brazílskeho štátu Maranhão. Prítomnosť Awáov viedla k zákonnej ochrane územia s rozlohou viac než 12 000 kilometrov štvorcových. Ide o tropické, čiastočne vlhké lesy, ktoré tvoria dôležitú nárazníkovú zónu pre dažďové lesy ležiace ďalej na západ.
Izolované skupiny Awáov žijú v troch zo štyroch rezervácií, ale iba v Arariboia sú všetci, asi šesťdesiat až osemdesiat ľudí, v podstate nekontaktovaní. Vyhýbajú sa styku s inými ľuďmi. Dodnes lovia lukmi a šípmi, zbierajú med divých včiel a orechy palmy Attalea speciosa. Takmer úplne sa spoliehajú na pôvodný les a jeho vodné zdroje. V ich blízkosti nežijú žiadni usadlí príslušníci ich vlastného kmeňa, ktorí by mohli slúžiť ako sprostredkovatelia pri stretnutí s cudzincami.
Na návršiach a pláňach okolo centrálnej časti rezervácie ležia desiatky dedín a samôt, v ktorých žije asi 5 300 Guajajarov. Za hranicami rezervácie, v ďalšom pomyselnom kruhu, sa nachádza päť väčších obcí, ktorých ekonomiku poháňa najmä ťažba dreva. Z pôvodného zalesnenia štátu Maranhão už zmizli tri štvrtiny. Väčšina zostávajúcich cenných porastov je v rezervácii Arariboia a v ďalších troch oblastiach, kde žijú Awáovia: Alto Turiaçu, Caru a Awá, plus v susednej biologickej rezervácii. Ťažba dreva je v tejto oblasti zakázaná, takže takmer každé rúbanie stromov je trestným činom. To však neodrádza pytliakov a nelegálnych ťažiarov. Obchádzajú políciu, využívajú falošné dokumenty a hliadky. Nákladné autá, často bez evidenčných značiek, jazdia po vedľajších cestách mimo policajnej kontroly a odvážajú drevo na tajné píly mimo indiánskych území. Pre nelegálnu ťažbu je život Awáov taký neistý, že organizácia Survival International, ktorá obhajuje práva pôvodných obyvateľov, v roku 2012 spustila v ich mene celosvetovú kampaň a označila ich za „najohrozenejší kmeň na svete“.
V štáte Maranhão spojili Guajajarovia sily s os aislados, teda s izolovanými. Veria, že ich vlastné prežitie je neoddeliteľne späté s prežitím ich susedov. „Boj za záchranu kmeňa Awá sa nijako nelíši od boja za záchranu lesa,“ hovorí Sônia Guajajara, bývalá výkonná riaditeľka Asociácie pôvodných obyvateľov Brazílie. Kým sa Tainaky a jeho Strážcovia lesa radia o ďalšom postupe, z neďalekého statku sa vynorí postava s prilbou, naštartuje terénnu motorku a prefrčí okolo nich. Tvár má skrytú za tmavým plexisklom.
„Olheiro!“ kričia muži. Špión.
Strážcovia lesa musia čeliť zastrašovaniu zo strany ťažiarov, ale aj nepriateľom vo vlastnom okolí. Informátori sledujú hliadky a rýchlo odovzdávajú zistené informácie svojim chlebodarcom, ktorí vysielačkami varujú drevorubačské posádky v teréne.
„Musíme odtiaľto vypadnúť,“ prikazuje Tainaky v oblaku prachu. „Povie im, že sme tu.“
Pre úspech výpravy je rozhodujúci moment prekvapenia. Strážcovia musia zaskočiť drevorubačov nepripravených, inak skončia v pasci. Dobre vyzbrojení drevorubači už na odľahlých miestach útočili dokonca aj na federálnych agentov. Lovci sa v okamihu zmenili na lovených.
„Kto bude bojovať za izolované kmene, keď nie my?“ povedal mi Tainaky večer pred hliadkou vo svojej kuchyni. Rozložil mapu Arariboie a prstom obkreslil jej okraje. „Drevorubači vstupujú na kmeňové územia po celom obvode,“ povedal. Potom zapichol prst do stredu mapy. „Chcú sa dostať až sem, tam, kde žijú isolados. Keď prídu ťažiari, isolados nemajú inú možnosť než utiecť.“
Vládnym úradom zodpovedným za záležitosti pôvodných obyvateľov je Fundação Nacional do Índio, FUNAI. Pracovníci sekcie pre izolovaných a nedávno kontaktovaných Indiánov považujú Arariboiu za jedno z najohrozenejších miest v Amazónii. Kvôli rozpočtovým škrtom je pre úrad čoraz ťažšie chrániť kmene pred tlakmi globálnej ekonomiky, ktorá neustále hľadá nové suroviny. Po odvolaní prezidentky Dilmy Rousseffovej v roku 2016 členovia brazílskeho Kongresu naklonení priemyslu a podnikaniu presadili opatrenia, ktoré obmedzili ochranu domorodých území v Amazónii. Skúsení agenti FUNAI boli prepustení a základne zatvorené. Brazílske kmeňové spoločenstvá a izolované pôvodné kmene sa tak ocitli v ešte väčšom nebezpečenstve.
Guajajarovia naliehavo žiadali vládu o pomoc. Výsledkom boli občasné zásahy proti tajným pílam v okolitých mestách a sporadické policajné akcie v lesoch. Väčšinou však Strážcovia lesa zostali sami. Museli sledovať, ako nákladné autá odvážajú dedičstvo ich predkov, alebo sa podľa vlastných možností snažiť drevorubačom brániť.
Nákladné vlaky plné železnej rudy každú hodinu rachotia okolo osád Awáov v Tiracambu a Posto Awá na juhovýchodnom okraji rezervácie Caru. Vlaky prekonávajú približne 900 kilometrov z najväčšieho povrchového železnorudného dolu na svete do prístavu São Luís na pobreží Atlantiku. Odtiaľ ruda putuje loďami najmä do Číny.
Ťažba rudy v bani Carajás a jej preprava do oceliarní na opačnom konci sveta je triumfom techniky a investícií za miliardy dolárov. Zároveň je symbolom znepokojivého kontrastu: globálny obchod sa odohráva vedľa ľudí, ktorí si väčšinu potravy stále lovia lukom a šípmi. Ich príbuzní, asi desať ľudí, ešte stále putujú lesmi rezervácie ako osamelí nomádi.
Výstavba železnice na prelome 70. a 80. rokov minulého storočia násilne rozdelila pôvodné komunity a niekdajšie územie Awáov rozsekla na dve časti. Do oblasti sa nahrnuli osadníci a pozemkoví špekulanti. Awáovia sa náhle ocitli obkľúčení dobytčími farmami, továrňami a novými mestami.
Všetci rozprávali podobné príbehy: najprv zdesene utekali pred votrelcami, potom ich zachránili ľudia z FUNAI a krátko po kontakte s belochmi ich kosili smrteľné epidémie chrípky a osýpok. Neskôr zistili, že medzi nimi a územím ich predkov vyrástli ploty.
„Prvým znakom prítomnosti karaí bol ostrý hluk,“ povedal Takamãtxia. Slovom karaí Awáovia označujú bieleho človeka. Sedeli sme s desiatkami Awáov v prístrešku v Posto Awá, ktorý ľudia z FUNAI postavili v roku 1980 ako útočisko pre kmeň.
„Desili nás výstrely z pušiek,“ pokračoval Takamãtxia. Jeho slová prekladal do portugalčiny mladý muž menom Tatuxa’a. „Nikdy sme taký zvuk nepočuli.“ Stalo sa to v deň, keď cudzinci s odviazaným psom prenasledovali jeho rodinu v lese. Jeho starý otec zomrel od vyčerpania. „Nedokázal bežať dosť rýchlo.“ Skupina sa rozutekala na všetky strany. Niektorí odišli na sever, iní na juh. Medzi nimi boli aj jeho príbuzní. Už ich nikdy nevidel.
„Mohol by byť strýko stále ešte v lese?“ Odmlčal sa. „Myslím, že áno.“
Postupne vstávali ďalší starší ľudia a celý prístrešok sa rozozvučal hlasným rozhovorom. Tatuxa’a sotva stíhal tlmočiť. Všetci rozprávali pozoruhodne podobné príbehy: najprv utekali pred votrelcami, potom ich zachránili ľudia z FUNAI a napokon ich po kontakte s belochmi zasiahli smrteľné epidémie chrípky a osýpok.
V tom čase sa pracovníci FUNAI ešte stále snažili vyhľadávať kmene a usádzať ich na základniach, aby podporili „pokrok“. Až v roku 1987 sa priklonili k súčasnej stratégii nulového kontaktu. Jedným z dôvodov bolo aj poučenie z tragédie, ktorá postihla Awáov. Bola to a stále je zásadná zmena postoja k pôvodným obyvateľom a uznanie ich práva žiť tradičným spôsobom života bez prenasledovania zvonka. Ak je izolovaná skupina v bezprostrednom ohrození, dnes sa len výnimočne vysielajú kontaktné tímy.
V ten večer ma Tatuxa’a zaviedol k prístrešku na okraji dediny. Pod nízko visiacim kosákom mesiaca sa mal začať posvätný obrad, ktorého cieľom bolo nadviazať spojenie s predkami. Vo vzduchu visela prenikavá vôňa dymu. Psy štekali. Z diaľky sa ozýval rachot vlaku smerujúceho do Carajás.
Ženy pripevnili šiestim mužom na hlavy, ruky, nohy a hruď chocholy z pier harpyje a kondora. Boli to starí muži z dediny a všetci boli nahí. Biele perie v tme pulzovalo a dodávalo im prízračný, takmer nadprirodzený vzhľad.
„Perie nosia preto, aby karawara spoznali, že sú to skutoční Awáovia,“ vysvetlil Tatuxa’a.
Hovoril o predkoch, ktorí dohliadajú na les a chránia tých, ktorí sú ešte spojení s pozemským životom. „Inak by si ich mohli pomýliť s belochmi a zabiť ich.“
Za zvukov tajomných, kvílivých spevov začali muži tancovať. V tranze obchádzali chatrč, jeden po druhom vstupovali dnu a vychádzali von. Dupali nohami, akoby sa chceli vzniesť do sveta duchov. Počas spevu a tanca sa vracali k ženám a deťom, prikladali si dlane k ústam a fúkali smerom k svojim blízkym požehnanie od duchov, s ktorými sa práve stretli a ktorí mierili do nebies.
„Obrad nás vracia do čias, keď sme všetci žili v lesoch,“ povedal Tatuxa’a. „Pomáha nám udržiavať našu kultúru pri živote a chrániť naše územie.“
Nebolo jasné, či tento gramotný mladý muž hovoriaci dvoma jazykmi verí vo svet duchov. Keď som však sledoval predstavenie pod hviezdnou oblohou, prenikavé výkriky, nahých mužov skláňajúcich sa a tancujúcich, akoby ich ovládali neviditeľné sily, nemohol som sa zbaviť dojmu, že starobylý a nenahraditeľný spôsob života visí na vlásku.
Počas putovania územím Awáov som vnímal rozšírené obavy, že vládnym inštitúciám vytvoreným na ochranu brazílskych pôvodných kmeňov tiež hrozí rozklad a že Awáovia môžu byť vydaní napospas nepriateľskému svetu. Po hodine jazdy sme dorazili do dediny Tiracambu. Všetkých 85 obyvateľov vyšlo von a privítalo nás tancom a spevom. Mladý muž menom Xiperendija ma vyzval, aby som si sadol. „Vláda nemá rada Indiánov,“ povedal. „Bojíme sa, že rozdá našu pôdu.“
Ľudia okolo nás sa zhromaždili v troch radoch. „Drevorubači vypálili naše lesy,“ pokračoval Xiperendija. „Všetky zvieratá, korytnačky, opice, pekari, vymierajú. Zhorelo aj naše ovocie. Potrebujeme pomoc.“
Povedal som, že som prišiel vypočuť si ich starosti a podeliť sa o ne s čitateľmi na celom svete. Marco Lima vzal moje pero a zdvihol ho do vzduchu.
„Vidíte toto pero?“ zavolal tak, aby ho všetci počuli. „To je Scottova zbraň. Pomocou nej bude celému svetu rozprávať o ľude Awá.“
„Chcete vidieť naše zbrane?“ odpovedal Xiperendija. Vykríkol do davu povel. Ľudia zmizli v chyžiach a o chvíľu sa vrátili. Muži aj ženy mávali dlhými lukmi a zväzkami šípov s bambusovými hrotmi vytvrdenými v ohni.
„Vidíte?“ spýtal sa Xiperendija. „Toto sú naše zbrane.“
Mnohí úradníci z FUNAI súhlasia s Awámi: zdá sa, že vláda úmyselne obmedzuje rozpočet. „FUNAI nemá dosť peňazí na svoju prácu,“ povedal jeden inšpektor, ktorý nechcel byť menovaný. „Je na tom ako pacient na JIS-ke.“
Škrty znamenajú, že osamelá terénna stanica na vrchole kopca, ktorá stráži hlavný vstup na územie Awáov s rozlohou 1 170 kilometrov štvorcových, je obsadená len tromi neozbrojenými civilistami. Na chránenom území žije asi sto Awáov vrátane niekoľkých malých skupín nekontaktovaných kočovníkov.
S Marcom sme sa vydali po dažďom vymytej ceste od strážnej búdky. Tu a tam sa okolo povaľovali hrdzavejúce vraky buldozérov. Sú tam od roku 2014, keď armádne jednotky vytlačili drevorubačov a osadníkov, ktorí hromadne prenikli do rezervácie.
Pokračovanie článku je dostupné len pre našich členov
Staňte sa členom a získajte prístup k exkluzívnym článkom, tipom a zážitkom z ciest po celom svete.
- Prístup k ďalším kvalitným článkom
- Uložte si obľúbené miesta
- Plánujte efektívnejšie
Registrácia je bezplatná a zaberie menej ako minútu.
