Poštoví letci v púšti

Mys Juby bol pôvodne len názov pre výbežok na juhu dnešného Maroka. Výbežok leží na hranici so Západnou Saharou a v priebehu histórie ho sporadicky osídľovali nomádske kmene. Dobrodruh Thor Heyerdahl na ňom skoro stroskotal počas svojej prvej expedície Ra v roku 1969: “Zradné piesčiny sa tiahli ako dlhý jazyk priamo doprostred nebezpečného morského prúdu v mieste, kde sa pobrežie Afriky stáča k juhu.” Unikol len o vlások.

Taktiež Rimania mys považovali za obávané miesto. Pri plavbe okolo výbežku údajne riskovali mimo iné násilnú konfrontáciu s rôznymi druhmi morských netvorov a zčernanie bielej pokožky námorníkov. Mys Juby tak podľa Plinia staršieho (23-79 n.l.) tvoril najvzdialenejšiu hranicu akejkoľvek zodpovednej moreplavby.

Napriek tomu však o túto opustenú skupinku pieskovcových útesov približne sto kilometrov od Kanárských ostrovov prejavili záujem Španieli, Briti i Francúzi. Už v 15. storočí postavil španielsky dobyvateľ Don Diego de Herrera na výbežku vzdialenom sto metrov od pobrežia pevnosť Santa Cruz de la Mar Pequeña, ktorá mala poskytovať ochranu španielskym lovcom sardiniek proti nepriateľským nomádskym kmeňom.

Nomádi patrili k Saharčanom, ktorí vznikli spojením Berberov zo severu a Tuaregov z vnútrozemských púštnych oblastí na východe. Saharčania v lete lovili na pobreží, zatiaľ čo ich stáda tiav, ovcí a kôz spásali trsy trávy rozosiate medzi pieskovcovými skalami. Rodiny tu táborili v svetlohnedých stanoch z ovčej vlny a kozej srsti, ktoré upínali k zemi konopnými špagátmi alebo sušenými ťavími črevami. Saharčania mali pre trvalých usadlíkov len pohŕdanie a pramálo rešpektovali vlastníctvo alebo štátne hranice. Rozhodne nemali vo zvyku uznávať zvrchovanú moc akéhokoľvek kráľa. Sami tradične rozhodovali prostredníctvom rady zástupcov, do istej miery anarchických, na ktorých sa i náčelník musel chovať vzorovo, pokiaľ si chcel postavenie udržať.

Na konci 19. storočia skúmal oblasť mysu Juby nebojácný Škót Donald Mackenzie: “Podrobne som preskúmal breh v diaľke dvesto míľ a došiel som k záveru, že mys Juby je jediný bezpečný prístav na tomto pobreží.”

V roku 1876 založil na popud Severozápadnej africkej spoločnosti so sídlom v Londýne obchodnú stanicu Port Victoria, ktorú zabezpečil vysokým oplotením. Jej účelom bolo viesť obchod vo vnútrozemskej časti Sahary.

Na svojich cestách púšťou smerom na východ objavil prepadlinu, ktorá vyzerala, že sa tiahne až k Timbuktu. Preto prišiel s projektom Flooding the Sahara, zaplavenie Sahary, ktorý mal umožniť lodnú dopravu až do srdca púšte. Doma v Británii však pre tento nápad nikdo nezahorel. Súčasne stále častejšie dochádzalo k stretom so Saharčanmi, neskôr taktiež s marockým sultánom, ktorý v roku 1888 poslal vojsko s 20 000 mužmi, aby stanicu zrovnali so zemou. Uspeli, hoci takmer tretina vojakov zomrela hladom a smädom.

V dvadsiatich rokoch 20. storočia vybudovali Francúzi so španielskym povolením na sever od výbežku malú pristávaciu dráhu. Miesto fungovalo ako medzi-stanica pre poštové lietadlá smerujúce do Južnej Ameriky alebo do Dakaru. Bežný náklad bol tridsaťtisíc dopisov a pár pasažierov. Od roku 1927 do roku 1928 bol veliteľom základne spisovateľ Antoine de Saint-Exupéry.

Na myse Juby zdvíhalo svitanie oponu a scéna mi pripadala prázdná. Dekorácie bez tieňov, bez pozadia. Ja však, obyčajný pilot veliaci niekoľko mesiacov posádke na myse Juby, kde jediným mojim majetkom bol drevený barák pritlačený k španielskej pevnosti – s umývadlom, konvicou slanej vody a krátkou posteľou vo vnútri -, ja som si robil menej ilúzii o svojej moci.

V tej dobe bolo letectvo sále v plienkach, a Exupéry tak rozpráva o riziku letov na väčšie vzdialenosti, zlom materiály a častých haváriách. K tomu sa navyše pridávajú ustavičné problémy s nomádmi, takže základňa stále musí postaviť hliadky.

Počas noci sa na myse Juby každú štvrťhodinu rozliehalo čosi ako odbíjanie vežových hodín: to si hliadky jedna po druhej dávali znamenie hlasitým volaním, ako bolo prikázané. Španielska pevnosť na myse Juby, obklopená nepodrobeným územím, sa tak chránila pred nebezpečenstvom, ktoré nikdy neukázalo svoju tvár. A my, cestujúci na tej stratenej lodi, sme počúvali, ako volanie zvoľna silnie a krúži okolo nás ako morskí vtáci.

Za denného svetla nie sú obavy tak veľké:

Keď išli okolo nás niekde blízko našej pevnosti, ani na nás nekričali. Odvrátili sa o odpľuli si. A ich pýcha pramenila z ilúzie, že sú nesmierne mocní. Koľkokrát som od nich počul, keď sa im podarilo zoskupiť tristo mužov ozbrojených puškami: “Vaše šťastie, že sa do Francúzska nedôjde ani za sto dní…”

Pre upokojenie berú Francúzi nomádskych náčelníkov na výlet lietadlom, v niektorých prípadoch dokonca až do Francúzska. Keď vidia jazerá, stromy a zelené polia dole pod sebou prepukajú niektorí v plač. I na myse Juby sa voda vyvažuje zlatom. Prekopať sa pieskom trvá hodiny, “kým sa dostanete na dno, kde je bahno zmiešane s ťavím močom! Voda! Na myse Juby, v Cisneros, v Port-Etienne nežobrú maurské deti o peniaze, ale s prázdnou konzervou v ruke o vodu: “Daj trochu vody, daj…”

V roku 1956, kedy Maroko konečne získalo nezávislosť, epocha mysu Juby skončila. Názov územia sa podľa húževnatých kríkov tamarind, ktoré tu divoko rastú, zmenil na Tarfajský pás a región sa stal marockou provinciou. Počet obyvateľov sa až do dnešných dní udržuje na približne piatich tisícoch. Žijú z rybolovu a drobného obchodu so Saharčanmi, ktorí sa v oblasti stále pohybujú.

Osídlenie na výbežku pozostáva z hlúčikov špecifických domov s jedným či dvoma poschodiami, stojacich pozdĺž hlavnej ulice vysypanej hnedým štrkom. So svojimi plochými strechami a stenami z čiastočne opracovaných betónových blokov predstavujú tieto domy typické stavby prvej polovice 20. storočia. Väčšina z nich je v havarijnom stave a čelia neustálej hrozbe, že ich jedného dňa pochová piesok.