India: 4.deň – Ochutnávka mesta Bombaj

Dnes mám celý deň na to, aby som spoznal trochu viac toto mesto. A tak z môjho hotela New India v ktorom by som sa v Európe asi neubytoval (tu je to nadštandard), vyrážam na slepo peši smerom k moru.

Veľmi ťažko sa mi opisuje toto hlučné a nikdy nespiace mesto. Čo sa ti určite vryje do hlavy, to je neustále trúbenie áut. To už patrí k folklóru. Trúbenie používajú na oznam, že “pozor idem”, ale i na ostatné úkony ako odbáčanie či predbiehanie. Napriek tomu, nikto sa za volantom nerozčuľuje. Bol som aj svedkom, ako vytrúbili policajta snažiaceho riadiť premávku na križovatke.

Bombaj = veľké nákupné stredisko

Ja osobne by som mesto opísal ako jedno neskutočne veľké trhovisko. Nie je snáď uličky, alebo akéhokoľvek prázdneho miesta, ktoré by sa nevyužilo na podnikanie. O jedlo nemáš núdzu, to je umiestnené snáď každých 10 metrov. O predavačov chai masala sa doslova potkýňaš. A na ulici nájdeš snáď všetko. Obchodíky poskytujú aj rôznorodé opravy (od malých predlžovačiek, cez opravu obuvi, kaderníkov, čistenie motoriek až po opravy lokomotív). Čo ulička, to takmer rovnaký obraz. Len nezaboč do príliš úzkych vedľajších uličiek!

Ak náhodou už aj zabočíš, musíš byť pripravený, ako si ešte v živote nebol. Tieto bočné uličky zväčša slúžia na presunutie odpadkov z hlavnejších ulíc. Na neustály bordel na uliciach som si už zvykol, ale na taký smrad, ako sa práve v týchto uličkách vyskytuje, na ten asi nebudem pripravený nikdy. To je taký level, že stačí trochu nabrať vzduchu nosom a takmer sa na mieste pogrcáš. Neviem z čoho to je. Asi zmes rozkladajúcej zeleniny, hnijúceho mäsa, exkrementov z kráv a splašky z domácnosti. Niečo neskutočné!

Pokračujúc smerom k pláži, narážam našťastie aj na nádherné chrámy, kombinované s úplne schovaným trhoviskom zamerené na ženské indické oblečenie.

Na pláž v Bombaji

Asi po cca 2 hodinách vidím konečne more. To už je len na skok k pláži Girgaon Chowpatty. Je to miestna Copacabana. V minulosti sa tu chodili prechádzať bolywoodské hviezdy, ale teraz slúži verejnosti.

Velikánska pláž ako niekoľko futbalových ihrísk, ale hlavne v noci to tu žije a je úplne plná. Doobeda je celkom prázdna aj vďaka pracovnému dňu a tak si na chvíľu užívam kľud od hlučného mesta. Po pravej i ľavej strane sa črtajú výškové budovy Bombaja a vrcholky budov sú neustále zahalené do večného oparu a smogu.

Napriek vysokým teplotám sa neodvažujem sa ovlažiť v mori. Už na pohľad tá voda nevyzerá vábno a pri predstave, čo všetko musí produkovať Bombaj a určite nemajú čističky, radšej túto aktivitu oželiem.

Neskôr sa mi to potvrdzuje cestou do štvrte Raj Bhavan. Motorkár sa zastavuje pri múriku a dve igelitky plné odpadkov zahodzuje priamo do mora, akoby to bolo celkom normálne.

Voda z 12. storočia?

Ja som bol skôr zvedavý, čo sa vyskytuje v Teen Batti. Hlavne ma zaujíma džinistický chrám Walkeshwar a Banganga Tank. Približovaním k cieľu mám taký nepríjemný pocit. Ani nie nejakého nebezpečenstva. Skôr, že ľuďom prechádzam priamo cez izby. Oni tu totiž žijú všade. Na ulici, na priečelí obchodu, pod mostom, proste všade. Stačí malá krabica, vyhradený priestor a žijú. O strechu nad hlavou sa im väčšinou postará nejaký igelit, keď začne pršať. Na druhej strane sú ľudia milí a vôbec im nič nevadí.

Chrám je bohužiaľ zavretý pre prebiehajúcu modlitbu, ale zas mi mozog nepobrá iný výjav. Tzv. Banganga Tank, čo je vodná nádrž, ktorá patrí ku komplexu chrámu Walkeshware, postavený v roku 1127. Mám pocit, že i voda v nádrži je tu od tohto roku, napriek tomu, že nádrž bola prestavaná v roku 1715.

Ľudia sa na nej člnkujú, kúpu, či lovia ryby na ďalší predaj. Aj tie ryby už majú to najlepšie za sebou a vrany kľudne do nich ďobú.

Celá oblasť je v neskutočnom kontraste s okolím. Viem si predstaviť na základe historických budov spred 1000 rokov, aké to muselo byť nádherné. Teraz ošarpané, rozpadajúce a o pár metrov sa do výšky tiahne ultramoderný mrakodrap.

Dva dni stačia, aby si odhadol ceny

Jedným z nádherných a nepochopiteľných zážitkov patrí určite návšteva kvetinového trhu. To si beriem taxikára z chrámu Walkeshware do štvrte Dadar. Taxikárom budeš zbytočne hovoriť ulicu. Nepoznajú takmer žiadnu. Stačí názov štvrte. A štvrte sú tak malé, že ten prípadný kúsok prejdeš aj peši.

Pozerám do mapy, ako ďaleko je štvrť Dadar, aby som odhadol cenu, ktorú navrhnem. Na 10km ponúkam cca 100 ₹ a uvidím. 200 ₹ už určite nie. Lenže taxikári v tejto štvrti nevedia ani slovo anglicky. Odchytím si náhodného okolidúceho ktorý vie ako tak anglicky a pomocou neho sa dohadujem s taxikárom.

Ach jaj, zas som sa trafil do reálnej ceny a začína ma to neskutočne baviť. Taxikár namiesto toho aby pristúpil na moju cenu, radšej zapína taxameter. Po ¾ hodine dorážame do cieľa a na taxametri svieti cena 110 ₹. Aj keď to je viac v prepočte o 13 centov, som rád, že už viem odhadnúť celkom dobre cenu a že aspoň pri tomto ma neošklbú.

Kvetinový trh

Vystupujem uprostred ulice. Bohužiaľ zas začína prietrž mračien, napriek tomu, že už je po monzúnových obdobiach. Schovávam sa pod najbližší výklenok a približne tipujem, kde by mohol byť kvetinový trh.

Na ulici vidím iba pár ľudí predávajúcich kvety, ale inak to je všetko. Žeby to bolo počasím, alebo že je nedeľa? Však Indovia za vidinou zisku, nebudú oddychovať tento deň. Jedným smerom je most niekam do neznáma. Sklamaný a nahnevaný na Google maps sa vyberám peši opačným smerom, že hádam na niečo narazím.

Po pár stovkách metroch už vidím veľké nákladné autá a na nich plné vrecia, či prepravky len kvetín. Žeby končili? Nie! Oni sú tu nonstop. Idem ďalej a predo mnou je obrovská kopa kvetín, len tak na zemi. Nejaké ženy z nich vyberajú kvety. Asi druhá či tretia trieda kvality. Ako pokračujem ďalej, tak sa tento obraz zhusťuje. V uličke zbadám nejakú budovu, veľmi pripomínajúcu nejakú tržnicu. O chvíľu som vo vnútri.

Dnes som za celý deň nevidel ani jedného turistu okrem seba. Dokonca ani žiadneho šikomokého, ktorých je tu dosť. Asi nie je turistická sezóna, alebo sa pohybujem v divných štvrtiach. Nevadí, idem ďalej.

Ten obraz čo sa predo mnou vyskytol, je niečo neskutočné. Predstav si Budapeštiansku tržnicu. Len je to viac všetko natlačené na seba a o polovicu užšie uličky. V tomto neskutočnom bludisku je približne 600 stánkov, ktoré predávajú v drvivej väčšine len kvety v tkaných košoch. Každý kôš preteká oranžovými, žltými, ružovými, červenými,…. kvetmi.

A nie kvety ako my ich poznáme na stopke, len samotný kvet. A to doslova na kilá. Miestny na mňa hľadia ako na zjav a ja na nich tiež. V duchu si asi vravia, čo tu ten tak hľadá. Ani nedovidím na koniec uličky, a až mi oči prechádzajú od toľkých kvetov.

Konečne vôňa

Ale tá vôňa je úplne iná, ako tá z ulice. Najintenzívnejšie cítiť jazmín kombinovaný s vôňou ruží. Tento trh je otvorený 24 hodín denne, ale najčerstvejšie kvety a najväčší nával zákazníkov tu zažiješ približne už od 04:00 rána do približne 09:00.

Prejdem pár uličiek a sami miestny sa mi prihovárajú, ponúkajú mi kvety, aby som sa s nimi odfotil, no klasika. Ak ti raz India bude smrdieť, určite sem musíš zájsť. Navyše kvety v tomto množstve dobre izolujú hluk z ulice a na chvíľu nepočuješ to neustále trúbenie.

Moje prianie

Neďaleko kvetinového trhoviska je Shree Siddhivinayak Temple, ktorý patrí k najbohatším a najpompéznejším chrámom v Bombaji. Tomu zodpovedá aj vstup. Po zuby ozbrojení policajti ma najprv posielajú odložiť moju zrkadlovku do úschovne s upozornením, že je trestné aj fotenie s mobilom, ale ten mi ponechávajú. Následne prechádzam bezpečnostnou kontrolou ako na letisku.

Vo vnútri sa nachádzajú najprv trhovníci predávajúci samozrejme kvety 🙂 No, ja blbec. Mohol som si priamo z trhu doniesť. Tu sú kvety samozrejme drahšie. Pri stánkoch predavači lákajú všetkých okoloidúcich, aby si odložili svoju obuv.

Do chrámu môžeš ísť iba bosý a s čistými nohami. Keď pozrám na svoje, tak keď moje nohy budú čisté, bude to malý zázrak. Po včerajšej skúsenosti túlaním sa mestom, je najvhodnejšia obuv šľapky alebo sandále. Nič iné. Len z chodenia po meste budeš špinavý a tvoje topánky nevydržia ten nával blata, špiny, vody a radšej nebudem zabiehať do podrobností.

Vyzúvam sa pri najbližšom stánku a pýtam sa, kde sa dajú umyť nohy. Na to sa na mňa vrhli dvaja Indovia a zrazu v rámci možností, som mal nohy čisté. Aj keď mali “blbé” poznámky v dobrom, že nohy mám špinavšie ako Ind. A nič za to nechceli. Milé.

Kupujem malú predraženú kyticu a idem tam, kde všetci. Dozvedám sa, že sa idú pokloniť k bohovi Ganesh a zaželať si prianie ktoré im splní. Vo vnútri chrámu je strecha pokrytá čistým zlatom, tak ako aj socha Ganesh. Dokonca som sa dočítal, že tento rok CEO Apple Tim Cook začal svoj výlet po Indii práve rannou modlitbou v tomto chráme. Rád by som vedel čo si prial. Možno, to čo ja: Aby som sa v Indii neposral a nechytila ma nejaká hnačka 🙂

Nechcem ani vedieť

Po tomto zážitku mám už toho akurát dosť za celý deň. Určím si približný smer, ktorým mám hotel, a len tak blúdim uličkami. Po ceste chcem ochutnať nejakú pouličnú kuchyňu. Nemám na mysli nič konkrétne. Len aby to vyzeralo ako jedlo a nebola k tomu extra štipľavá omáčka.

Nakoniec zakotvím u jedného stánku, kde podávajú niečo vyprážané a je toho dosť veľa. Podľa toho, aké peniaze ľudia podávajú, ani to nebude veľmi drahé. Pýtam si, že chcem toto a ukážem na jedlo. Vôbec netuším čo to je, ako sa to volá a ani z čoho to je.

Dosť veľkú porciu mi nakladá do novinového papiera a na záver mi chce pridať k tomu nejaké chutney. To ho hneď zastavujem, lebo sa chcem najesť a cítiť chuť a nie mať peklo v hube. Platím 20 ₹. Už sa ani nepozastavujem nad tým, že to je iba 26 centov. Je to vynikajúce a je toho dosť. To je hlavné. Tu sú vegetariáni vo svojom raji. Žiadne mäso.

Odpadávam

Podľa Google Maps sa hotel nezdal tak ďaleko. Už ledva chodím, tak skúšam odchytiť taxi, zas s mojou navrhovanou cenou. Prvý váha, tak priskočí druhý taxikár a ten ma berie okamžite za moju sumu. Nemám to síce teraz s čím porovnať, ale po predchádzajúcich jazdách je približná taxa asi 1.1 ₹ za km.

Na hoteli New India si dám konečne sprchu, oddych a začínam písať tento článok. Ešte okolo desiatej večer vybehnem do reštaurácie/stánku, čo je pri hoteli. Tam mi automaticky odohnali domáceho od stole, že to je miesto pre mňa. A to som tam sedel iba raz!

Tentoraz si objednávam v štýle: “Dajte mi niečo na jedenie, ale aby to nebolo štipľavé, ale tak jemne môže byť”. Šéf ide do kuchyne a pýta sa ma: “Vegan or Chicken”. Volím kura a do 20 minút mám super krídelka na tanieri spolu s chapati plackami a nejakou omáčkou. K tomu chai masala, fľašu fanty a platím 105 ₹. Čiže 1.40,- €. Šéf sa mi poďakuje, že som ich navštívil aj tentoraz.

Idem odpadnúť za hluku trúbiacich áut zas do postele. Zajtra sa totiž musím pobaliť. Odlietam z Bombaja, takmer cez celú Indiu!

Prečítaj si ďalšie časti

• Ako zakúpiť spiatočné letenky do Indie do 200,- €
• Ako vybaviť indické víza
• Presun do Indie
• Seychelly! Raj na zemi?
• Konečne cieľový kontinent
• Oddychový deň, opúšťam mesto Bombaj
• Váránasí – Obchodníci so smrťou
• Slávny Taj Mahal
• Nové Dillí – Hlavné mesto Indie
• Návrat do Bombja
• Seychelly v nedeľu = Katastrofa