Skip to content

Jazero Sevan: Modrá perla Arménska

CK Knirsch 4. októbra 2021

Včera sme až za tmy došli k domu spisovateľov, takže sme nevedeli oceniť túto ikonickú jedinečnú stavbu na brehu jazera Sevan. Vlastne toto ubytovanie sme si vybrali práve kvôli tomu. Stavba má už najlepšie roky za sebou, na booking.com nebolo hodnotenie práve najlepšie, ale cena bola priaznivá a bohvie, či táto stavba bude ešte za niekoľko rokov stáť.

Dom spisovateľov (Sevan Writers House)

Kedysi modernistická budova na brehu jazera, ktorá sa vypína nad vodou, je dnes už takmer opusteným priestorom so zaujímavou roztrieštenou históriou. Krajina bola súčasťou Sovietskeho zväzu počas väčšiny 90. rokov 20. storočia až do jeho rozpadu v roku 1991. Počas tejto éry bol architektonický štýl originálny a nápaditý. Projektanti používali kombináciu zaujímavých tvarov a geometrických vzorov na vytváranie modulárnych štruktúr, ktoré sa dovtedy nevyskytovali.

Sevan Writers House

Pri pohľade na Dom spisovateľov Sevan vidíme všetky znaky sovietskeho modernizmu. Štvorposchodová škatuľová budova z betónu a vyčnievajúca zaoblená jedáleň akosi harmonicky zapadajú do prírodnej krajiny. Pôsobivé je, že celé krídlo balansuje na jednej betónovej nohe, čo pôsobí futuristicky.

História, ktorou je Dom spisovateľov Sevan opradený, je rovnako zaujímavá ako samotná budova. Hotel pozostáva z dvoch samostatných stavieb; obe boli postavené v rôznych obdobiach počas sovietskej vlády. Najprv bol postavený škatuľový štvorposchodový funkčný priestor s výhľadom na jazero. Architekti, ktorí stáli za touto budovou sa však angažovali v avantgardných skupinách, proti ktorým Stalin vystupoval, a tak sa obaja muži v roku 1937 stali obeťami Stalinových čistiek a boli vyhostení za polárny kruh. A až po smrti Stalina, boli architekti prepustení a rehabilitovaní a mohli pokračovať vo svojom diele.

O 30 rokov neskôr sa pridalo k stavbe kaviarenské krídlo v avantgardnom štýle o ktorom autori snívali. Vďaka svojmu jedinečnému štýlu sa stala stredobodom záujmu turistov v regióne. Navyše, to, že ju navrhla jedna zo Stalinových obetí, jej dodáva ešte väčšiu dojemnosť a príťažlivosť pre návštevníkov. V spojení s úchvatným výhľadom na Sevanské jazero pôsobí s chladným betónom pokojne a vyrovnane. V skutočnosti práve na to bola budova určená, keď bola v 30. rokoch 20. storočia postavená. Bol to “dom tvorivosti” a miesto pre spisovateľov a umelcov, kde mohli nájsť inšpiráciu a nerušene pracovať.

Dom spisovateľov Sevan
Dobová fotografia z roku 1965

Dnešná realita

Kde začať? Dnes má hotel toľko nedostatkov, že je to na samostatnú esej. Od príjazdovej cesty, ktorá je v žalostnom stave, cez vonkajší stav samotnej budovy, kde to “lepia” ako sa dá za minimum financií, až po vybavenie izieb. Postele sú ešte sovietskeho štýlu (a aj tak vŕzgajú), televízia je ešte v prevedení CRT a občas pri sprchovaní, sa vyrážajú poistky. Musíte mať otvorené dvere na kúpeľni, aby sa nezrážala vlhkosť, ktorá tie poistky vyráža. Ani cena to veľmi nekompenzuje. Cena za noc je prijateľná (15,- €/os/noc), ale v Arménsku sa dajú nájsť lacnejšie a vybavenejšie ubytovania. Ale ten výhľad z jedálne to celé vynuloval.

Dať si bohaté raňajky v preslnenej jedálni a kávičku na terase stojí za všetky negatíva. Ani nemáme pocit že sme niekde vo výške vrchola nášho Ďumbiera, ale skôr niekde pri mori, aj keď Arménsko je čisto vnútrozemskou krajinou. Nemať na dnešný deň veľmi bohatý program, presedeli by sme kľudne celý deň len na terase. Risknúť ubytovanie v Sevan Writers House na jednu, dve noci stojí za to.

Kláštor Sevanavank

Hneď nad domom spisovateľov sa nachádza kláštor Sevanavank zo 4. storočia. Tento kláštor kedysi stál na južnom pobreží malého ostrova. Lenže v ére Josifa Stalina sa jazero využívalo nadmerne na zavlažovanie poľnohospodárskych oblastí. A to až tak, že hladina jazera klesla o neuveriteľných 20 metrov a objem sa zmenšil o neuveriteľných 40%, vďaka čomu sa z ostrova stal poloostrov a je ním až do dnešných dní.

Samotný kláštor Sevanavank bol v minulosti veľmi striktný, pretože bol určený pre mníchov z Ečmiadzin, ktorí zhrešili. V roku 1830 ho navštívil francúzsky cestovateľ Jean-Marie Chopin a napísal, že sa tu dodržiaval režim, v ktorom mali zakázanú konzumáciu mäsa, vína a návštevy mladých žien. Ďalší cestovateľ o 20 rokov neskôr napísal, že rukopisy tu stále prepisujú ručne (pričom už 4 storočia existovala kníhtlač).

Ak začiatkom 19. storočia bol naozaj kláštor na ostrove, muselo to byť doslova väzenie. Dnes je kláštor jednou z najnavštevovanejších pamiatok v Arménsku. Zato my máme v rukáve podstatne zaujímavejší cieľ. Toto je pre nás len taká povinná zástavka.

Cintorín Noratus

Malá dedina, ktorých minieš nespočetne veľa popri cestovaní naprieč krajinou, už je pri brehu jazera Sevan od doby bronzovej. Je to jedna z najstarších nepretržite obývaných osád v Arménsku. Dedinu preslávil cintorín Noratus, najväčší a najstarší zachovaný cintorín na svete s khachkarmi, ktorým je od doby zničenia cintorínov v Old Julfa v Nakhichevane azerbajdžanskou vládou.

Aj keď cintorín s tisícovkou khachkarov sa rozprestiera na sedem hektárovom poli, nenájdeme ho na prvý krát. Zablúdime hneď k susednejšiemu, na ktorom sa aktuálne pochováva. Tam si nás odchytí miestna osôbka, ktorej vek ani nevieme odhadnúť a ponúka nám na občerstvenie hrušku a hneď nás vedie na ten správny cintorín. Ihneď sa pasovala do služieb našej sprievodkyne. Jej a naša jazyková znalosť ruštiny sa akosi zosúladila a dokázali sme občas viesť aj plnohodnotný dialóg.

Vďaka znalostiam miestnej ženy sa k nám dostali aj informácie, ktoré by sme márne hľadali po rôznych encyklopédiách. Možno by sme ich aj našli, ale takto to bolo jednoduchšie. Najstaršie khachkari na tomto cintoríne pochádzajú niekde z 10. storočia. Najprv nám bolo divné, že tie najstaršie ležia na zemi a pripisovali sme to veku hrobov. Tu hneď nás naša sprievodkyňa opravila. Je to tak naschvál. Mŕtvy ležia, tak aj náhrobné kamene musia ležať. Dáva to logiku! Navyše v minulosti nebol zvyk veľkých náhrobných kameňov, ale iba malých až zanedbateľných. Po tejto informácii badáme, že celý cintorín je posiaty tisíckami hrobov, a po niektorých sa prirodzene aj chodí.

Tie najstaršie khachkari nemajú vôbec podobu tých dnešných, tie sa vyvinuli až v 16. storočí s bohatou a unikátnou ornamentálnou výzdobou. Najstaršie khachkari prevažne zobrazujú scény z farmárskeho života alebo svadobné výjavy, iné motívy sú späté s povolaním objednávateľa. Niektoré rozprávajú celý príbeh rodiny od narodenia až po samotnú smrť. To nám veľmi pripomína veselý cintorín z Rumunska, kde je podobná tradícia vyobrazená na hroboch.

Keď budeš naozaj pozorne pozerať a skúmať khachkari podrobne, objavíš aj postup pečenia lavašu, ktorý sa do dnešných dní nezmenil.

Na mladších khachkari je ústredným motívom Arménsky kríž, ktorý kombinuje kríž s kvetinovými ornamentami a je bohato zdobený. Dokonca arménsky kríž v sebe zahŕňa vplyvy arménskej zoroastriánskej minulosti. Niektoré kríže podopierajú dve holubice, ktoré akože vynášajú samotný kríž do neba. V strede kríža sa nenachádza tela Kristovo, ale slnečné žiarenie. Zostávajúca časť khachkar je vyplnená komplikovanými vzormi listov, hrozna a granátového jablka. Každý jeden ornament má svoju symboliku a naozaj každý khachkar rozpráva svoj jedinečný príbeh.

Dve pekné legendy

S cintorínom Noratus sa ešte spájajú dve legendy. Prvá hovorí o Timurovej invázii. Podľa príbehu dedinčania položili prilby na vrchol khachkarov a opreli o ne meče. Z diaľky vyzerali khachkari ako ozbrojení vojaci držiaci obranné postavenie, v dôsledku čoho Timurová armáda ustúpila.

Druhá legenda je oveľa zaujímavejšia a ozrejmuje nám aj to, prečo na arménskych cintorínoch sa nachádza toľko skla z rozbitých fliaš. Najprv sme to pripisovali vandalstvu, ale má to hlbší význam.

V 19. storočí mních menom Ter Karapet Hovhanesi-Hovakimyan, z kláštora neďaleko dediny vykonával pohrebné služby v Noraduze. Aby sa vyhol dvojhodinovým cestám z cintorína do kláštora, postavil si v Noraduze malú chyžu. Keď mal 90 rokov, požiadal svojich bratov mníchov, aby ho pochovali zaživa. Jeho posledné slová boli: “Nebojím sa smrti. Chcel by som, aby ste sa ani vy nebáli. Nikdy sa ničoho nebojte, iba Boha. Každý, kto má strach, nech príde ku mne. Vylejte vodu na pohrebný kameň, napite sa vody, umyte si tvár, hruď, ruky a nohy. Potom rozbi nádobu, v ktorej bola voda. Potom ťa strach opustí.” Ľudia dodnes prichádzajú k mníchovmu hrobu, aby vykonali tento rituál, a zanechávajú po sebe rozbité kúsky skla.

Hrob Ter Karapet Hovhanesi-Hovakimyan

Sevanské ryby

Z jazera Sevan pochádza približne 90% rýb a 80% rakov v Arménsku. Tieto ryby nájdeš najmä v reštauráciach na východnom brehu jazera. Najväčšou pochúťkou je tzv. Sevanský pstruh, ktorý nenájdeš nikde inde na svete. Je to endemický druh ryby, v arménčine známy ako ishkhan. Jedná sa o lososovitú rybu príbuznú pstruhovi potočnému (je veľmi blízky kaspickému pstruhovi). Momentálne sa jedná o ohrozený druh, pretože v jazere boli vysadení rôzni konkurenti a aj kvôli veľkému poklesu hladiny jazera. Preto je dnes sevanský pstruh úspešne nasadený do jazera Issyk Kul v Kirgizsku.

V roku 1976 sa zastavil komerčný lov sevanského pstruha a v súčasnosti sa ryby chovajú v liahňach. Zaujímavosťou je, že samotný pstruh sa ešte líši na odlišné kmene, ktoré sa líšia časom, miestom rozmnožovania a rýchlosťou rastu. Najväčší je tzv. zimný bakhak, ktorý môže dorásť až do 90 cm a 15kg.

Na hlavnom ťahu popri jazere sa nachádza niekoľko podivných svojpomocne postavených predajných stánkov a pri nich sa nachádzajú pulty plné rýb. Niektoré stánky majú aj postavené figuríny, ktoré ponúkajú ryby namiesto predavačov. Aj keď vonkajšia teplota ďaleko presahuje 30 °C, tieto ryby sú ponúkané priamo vonku. Nedá nám to, a zastavujeme pri jednom predajcovi. Pri bližšom skúmaní sa jedná o sušené a údené ryby. Hneď dostávame na ochutnávku jednu rybu. A nič za to nechce! Však ani nemáme žiadnu hotovosť. Práve cestujeme za najbližším bankomatom do väčšieho mesta, aby sme si zaobstarali miestne dramy na najbližšie dni. Vôbec mu to nevadí. Aspoň mu sľubujeme, že pri ceste späť sa určite zastavíme. Ryba je vynikajúca a niekoľkokrát lepšia ako náš udenáč. Je to, akoby si jedol údeného lososa.

Poloha v Google mapách je poznačená, aby sme predavača na spiatočnej ceste neminuli. Ten asi aj na nás zabudol, ale naozaj sa zastavujeme a s radosťou nás víta, že sme slovo dodržali. Dokonca sme pozvaní aj na domáci rybací šašlík. To sa nedá odmietnuť. Približne 15 minút, ako sme zasadli za stôl prichádzajú aj jeho “kumpáni”. Je piatok podvečer a asi sa rozhodli stráviť víkend na brehu jazera. Z auta vyťahujú aj niekoľko fliaš vodky. Aj nás prehovárajú nech zostaneme na víkend.

Po najedení sa, ešte skúšame chladné vody sevanského jazera. Dokonca berieme aj niekoľko údených sevanských pstruhov so sebou. Ryby sa nepredávajú na váhu, ale na kusy. A cena za kus? 500 dramov! To nie je ani euro. Neustále nás Arménsko prekvapuje svojimi neskutočnými cenami.

Jazero Sevan

Kláštor Hayravank

Tento kláštor z 9. storočia nie je ničím významný, a ani žiadne extra legendy sa naň neviažu. Jedine vykopávky v tejto oblasti odhalili fragmenty nádob zo staršej doby bronzovej. Výnimočný je najmä tým, že sem nechodí toľko návštevníkov ako na Sevanavank a ponúka nádherný výhľad na jazero Sevan a jeho okolie. Veľmi príjemné miesto na oddych.

Západ slnka na jazere Sevan

Ešte jednu milú povinnosť si musíme splniť. Okúpať sa v samotnom jazere Sevan. Asi si už vytušil, že to nie je len tak. Aj uprostred leta, keď teploty sa viac približujú k štyridsiatim stupňom, tak teplota vody v jazere málokedy prekročí 20 °C, vďaka svojej nadmorskej výške (1900 m. n. m.). Napriek tomu je na brehu jazera vybudovaných niekoľko rezortov, ale nájdeš tu aj celkom pekné verejné a zastrčené pláže. My zastavujeme na jednej z nich, neďaleko dediny Lchap.

Zaparkujeme takmer na brehu a už len samotným vystúpením z auta sa upiera na nás zrak domácich. Asi nie je zvykom, že sem turisti zablúdia a nebodaj že sa idú kúpať. Navyše pozdvihnutie obočia spôsobuje aj moja polovička. Aj keď sa nachádzame v kresťanskej krajine, asi tu nie je zvykom, že sa ženy kúpu v plavkách. To zisťujeme až neskôr, keď sa jedna osoba ženského pohlavia odváži tiež vojsť do jazera. Vchádza tak ako je. Kompletne oblečená v rifliach a v tričku a neustále pokukuje po nás. Asi nám závidí 😉

Samotná voda v jazere Sevan má približne 16 °C (podľa informácii z internetu), ale napriek tomu je kúpanie osviežujúce a až takmer gýčové. Slnko sa približuje nezadržateľne k obzoru a voda sa stáva príjemnejšou. Aj domáci nám súhlasne prikyvujú a oceňujú že, do vody sme sa vrhli takmer po hlave. Čím dlhšie sme vo vode, tým menej sa nám menej z nej vyliezť. Slnko už nemá tú silu, aby nás následne zohrialo.

Lchap, Armenia
Nezabudnite sa natierať, lebo takto dopadnete 😀

Zajtrajšie plány

Po ceste sa ešte zastavujeme v Tsovasar Sevan Restaurant, ale škoda slov. Z ponúkaného menu nemajú ani polovicu. Obsluha nie je tiež nič moc, účtujú aj to, čo sme si objednali, ale nakoniec ani nedonesú. Ešteže aspoň ten arménsky guláš je požívateľný. Za to na našom ubytovaní v Sevan Writers House, nás prevádzkar, kuchár a chyžný v jednom ponúka neidentifikovateľnou vodkou z kategórie 60% a viac. To neodmietame. Zopár poldeci dáme, aspoň sa nám bude lepšie spať. Zajtra nás očakáva presun na sever krajiny do blízkosti hraníc s Gruzínskom s množstvom zaujímavých zástavok.

Prečítaj si ďalšie články

india_kable

Je India krajina 3. sveta?

India je pre mnohých ešte exotika a pri informáciach z internetu chudobná a špinavá krajina, kde treba všemožné očkovania. A zájazdy s cestovnou kanceláriou nejdú pod 2.000,- €. Naozaj?

Hotel Anaklia, Georgia

Anaklia! Do letného rezortu na pobreží Čierneho mora

Včera sme sa ešte brodili takmer po pás v snehu a dnes prichádzame na pobrežie Čierneho mora s jediným úmyslom. Okúpať sa začiatkom marca v mori!

Katedrála Zvartnots

Požičiavame si auto a spoznávame Jerevan a okolie

Keďže nechceme celých 14 dní v Arménsku stráviť v Jerevane a cestovanie miestnou dopravou zvanou maršrutky je síce zážitok, ktorí sme si užili do sýta v susednom Gruzínsku, rozhodli sme sa radšej si požičať na celý čas auto. A v týchto krajinách nie je lepšej voľby, ako nesmrteľná a legendárna Lada Niva. Ako sme neskôr…

WizzAir, Kutaisi - Viedeň

Ťažko sa nám opúšťa Gruzínsko

Týždeň v Gruzínsku nám veľmi rýchlo ubehol, ale hneď na prvý krát sme si ho zamilovali. Nie všetko sme stihli, ako sme mali naplánované, niektoré unikátne miesta ešte máme v zálohe a jedlo je tu božské. Domov odchádzame s tým, že sem ešte určite prídeme.

Nezabudni o tom povedať aj ostatným

Chýba ti niečo v článku?

Môžeš nám napísať a opýtať sa.  My túto informáciu dodatočne doplníme aj do článku.

Náš Instagram