Ostrov Great Blasket leží asi päť kilometrov západne od grófstva Kerry a je prakticky jedinou bariérou, ktorá stojí medzi jeho materskou krajinou a Spojenými štátmi – zemou, do ktorej v 19. a 20. storočí odišlo množstvo chudobných obyvateľov Írska. Posledných dvadsaťdva trvalých obyvateľov Great Blasket vysťahovali v rokoch 1953 a 1954. Samotné Írsko bolo vtedy ekonomicky izolované, jeho obyvateľstvo krvácalo a ostrov predstavoval akúsi metaforu – a do istej miery aj mikrokozmos – ostrovného národa, ktorý stál vždy bokom, geograficky aj psychologicky. Obyvateľov Great Blasket susedia z pevniny síce obdivovali za ich húževnatosť a oddanosť spôsobu života, ktorý bol naozaj prostý, ale zároveň neuveriteľne ťažký, no niektorí na nich predsa len nahliadali podozrievavo. Život v takej odlúčenosti na ostrove, kam sa v zlom počasí niekedy nedalo dostať aj niekoľko dní, si vyžadoval isté povahové vlastnosti, ktoré mohli druhých odrádzať.

Zvyšky starobylej pevnosti v Dúne naznačujú, že ostrov bol zrejme obývaný už v dobe železnej. V lodnom denníku lode španielskej Armady, ktorá sa tu pri úteku z bojiska v roku 1588 zastavila, aby doplnila zásoby pitnej vody, sa však žiadna zmienka o obyvateľoch nenachádza. O trvalom osídlení ostrova sa zvyčajne hovorí až od druhej polovice 17. storočia. Podľa sčítania obyvateľstva z roku 1843 tam v tom čase žilo 153 ľudí v približne dvadsiatich ôsmich obydliach. Počas celej svojej dvestoročnej existencie žila blasketská komunita v jedinej dedine tvorenej kamennými domami. Tá sa nachádza na úpätí na východnom konci ostrova smerom k pevnine. Strmý svah tu poskytuje akú-takú ochranu pred slanými víchricami, ktoré ostrov bičujú smerom od Atlantiku. A na Great Blasket prichádzajú víchrice vždy od Atlantiku. Sú také silné, že tu vôbec nerastú stromy, len nízke, vetrom ošľahané kríky. Okrem stromov chýbal Great Blasket, dokonca aj v časoch najväčšieho rozmachu tesne pred prvou svetovou vojnou, kostol, obchod, kolesové vozidlá či takmer akékoľvek stroje. Domáci si museli vystačiť s ručnými vretenami a tkáčskymi stavmi. Peniaze sa používali len pri obchodovaní s pevninou, ostrovania sa medzi sebou zaobišli aj bez nich, rovnako ako bez väčšiny ďalších vecí. Ich život bol založený na pestovaní plodín, love sleďov a makrel a chove oviec a dobytka. K hlavným vývozným komoditám ostrova patrili ryby a vlna. Na pevninu ich prevážali v člnoch zvaných naomhóg a predávali ich alebo vymieňali za vrecia múky a cukru, ale aj za vzácnejšie tovary ako tabak či tmavé pivo. Rovnako keď chceli ostrovania uzavrieť manželstvo, prijať krst, či katolícky pohreb, museli sa vydať z Great Blasket k jasným svetlám Dunquinu. V teplejších mesiacoch roka ostrov navštevovali kňazi, ktorí slúžili omše v miestnej škole postavenej v roku 1860, a na istý čas si tu zriadili misiu aj protestanti.

Medzi sebou sa ostrovania rozprávali výlučne po gaelsky. Ak niekto z nich hovoril po anglicky, nechával si to len na rozhovory s obyvateľmi pevniny. Po vojne za nezávislosť od Británie a následnom vývoji, ktorý viedol v roku 1922 k založeniu Írskej republiky, však v celom národe výrazne vzrástol záujem o gaelský jazyk a túžba znova sa spojiť s koreňmi. V súvislosti s týmto trendom sa z Great Blasket stala cenná studnica staršej a pôvodnej ústnej kultúry. Folkloristi, básnici, bádatelia a lingvisti sa snažili zdokumentovať príbehy a zvyky ostrova a zbierali, prekladali a vydávali práce o miestnej histórii.

Najznámejšou obyvateľkou Great Blasket bola Peig Sayersová, hoci sa narodila na pevnine. Jej autobiografia s názvom Peig bola celé desaťročia povinnou literatúrou pre írskych školákov. Aj preto ju mnohí nemajú v láske. Pravdivý príbeh o živote na nemilosrdnom a chudobnom kuse zeme, ktorý sa dal zniesť len vďaka viere a priateľstvu ostatných ostrovanov, sa zaradil k rovnako neobľúbeným povinnostiam ako telocvik na daždi, školská jedáleň či algebra. Vo svojich časoch si však Sayersovú, ktorá sa na ostrov vydala, vážili ako skvelú rozprávačku a jedna z bývalých obyvateliek Great Blasket na ňu láskyplne spomínala ako na “hovoriaci stroj”. Samotná Peig bola negramotná, jej knihy preto prepisovali z jej rozprávaní a spomienok iní. Počiatočný úspech kníh koncom tridsiatych a začiatkom štyridsiatych rokov 20. storočia bol však zároveň obdobím úpadku rozprávačskej tradície aj samotného Great Blasket ako sebestačnej komunity.

Aj keď je Great Blasket teraz neobývaný, predsa nie je celkom bez ľudí. V letných mesiacoch navštevuje ostrov denne až 300 ľudí. Na dlhé piesočnaté pobrežie ich z pevniny privážajú malé loďky. Bývalý domov Peig Sayersovej, dvojposchodový dom s vybielenými múrmi, je jednou z piatich budov, ktoré tu dala v roku 1910 postaviť írska Congested Districts Board (Rada pre problémové okresy), aby zlepšila životné podmienky ostrovanov. Dnes stojí zrenovovaný a znovuzrodený ako hostel pre platiacich hostí. Od roku 2014 je na ostrove aj kaviareň. Peig aj ostatných blasketských puritánov by však iste upokojilo, že vymoženosti ako tečúca voda či elektrina sú tu naďalej neznáme.

Mimo turistickej sezóny je navyše život na Great Blasket ešte divokejší ako predtým. V škárach medzi kameňmi starých dedinských domov sa usídlila burina, bývalé zemiakové polia si podmanila žihľava a bodliaky a po dunách porastených pieskomilkou sa preháňajú zajace beláky, ktoré tu vypustili len v deväťdesiatych rokoch 20. storočia. Ostrov je domovom štvrtiny celej írskej populácie tuleňov sivých. Hoci ich predkov lovili pre tuk a mäso, dnes si tu žijú nerušene vo svojom prirodzenom prostredí a pod ochranou európskych zákonov.