Claudiove tunely

V dávnych dobách bolo jazero Fucine v Abruzzách v strednom Taliansku veľkým endoreálnym jazerom bez prirodzeného odtoku. Jazero poskytovalo ryby a úrodnú pôdu, ale bolo aj zdrojom malárie a často sa zaplavovalo, preto sa Rimania snažili celé povodie vysušiť.

Na dosiahnutie tohto ambiciózneho cieľa dal rímsky cisár Claudius v rokoch 41 až 52 n. l. vybudovať systém kanálov, tunelov a studní. Predpokladá sa, že systém tunelov ručne vykopalo viac ako 30 000 otrokov a robotníkov.

Hlavný podzemný kanál je dlhý niečo vyše šesť kilometrov a bol najdlhším tunelom svojej doby až do výstavby železničného tunela Fréjus v roku 1871. Hydraulické dielo umožňovalo odtok vody z jazera Fucine do rieky Liri na druhej strane pohoria. Na oslavu otvorenia tunela a odvodnenia jazera Claudius zorganizoval námornú bitku, ktorá sa konala v povodí.

Vďaka týmto prácam sa hladina vody znížila, ale nikdy sa úplne nevyčerpala. Po páde Rímskej ríše nedostatočná údržba a zemetrasenia poškodili štruktúru a jazero sa vrátilo na predchádzajúcu úroveň, kým ho v roku 1878 nevypustili. Odvtedy sa oblasť starovekého tunela zmenila na archeologický park.