Jadrový reaktor Oklo

2. decembra 1942 sa vedci z Chicagskej univerzity zišli na futbalovom ihrisku, aby s nadšením sledovali, ako sa v ich reaktore CP-1 začína samovoľná štepná reakcia. Verili, že sa jedná o prvú reakciu tohto druhu na svete. V skutočnosti šlo však už o druhú, pretože tá prvá prebiehala v prírodnom jadernom reaktore Oklo už pred takmer dvoma miliardami rokov.

Pôda v Oklo je bohatá na urán, ktorý tu Francúzi taktiež taktiež od 50. rokov 20. storočia dlho ťažili. Pri rutinnej analýze vzoriek z baní Oklo v roku 1972 bolo zistené znížene množstvo izotopu 235U, teda jedného z troch, ktoré sa v uránu prirodzene objavujú. Urán bežne obsahuje 0,72% izotopu 235U, táto vzorka ho však obsahovala len 0,717%. Nám sa to môže zdať ako zanedbateľný rozdiel, vedci však ihneď zbystrili pozornosť a krátko na to zistili, že tu prebieha samovoľná štiepna reakcia.

Reakcia v Oklo začala už v období prekambria, kedy sa prasklinami v zemi pretekala voda, v ktorej sa 235U koncentroval. V bežnom nukleárnom reaktoru absorbuje 235U neutróny, vďaka čomu sa ich jadro štiepi a vzniká tak energia, radiácia a voľné neutróny. Tie sú opäť absorbované do 235U, ďalšie jadrá sa štiepia a tak vzniká reťazová reakcia. Voda pôsobí ako spomalovač neutrónov, a keď sa ich pohyb z rozštiepeného jadra spomalí, reguluje sa tím i reťazová reakcia.

V okolí uránových baní v Oklo bolo nájdených celkom 15 reaktorov. Nachádza sa tu taktiež odpad z jedného z nich, ktorý je uzavretý v betónovom bloku, aby nezišiel do baníckej šachty pod ním.