Taiwan

Na jednom sa Taiwan a Čína zhodnú: oboje je súčasťou rovnakej krajiny a tá sa volá Čína. Ako by ale mala fungovať, keď má dve oddelené vlády, jednu v Pekingu a druhú v Tchaj-pej? Hovoria tomu „problém dvojitej Číny“. A očividne nikto nepozná správnu odpoveď – jasné je len, že paradoxná situácia trvá od roku 1949. Vtedy čínski nacionalisti prehrali občiansku vojnu a utiekli z pevninskej časti zeme. Usadili sa na ostrove Formosa alebo Taiwan a založili tu Čínsku republiku. Tá sa stala zakladajúcim členským štátom OSN a pre väčšinu krajín sveta platila za jediného legitímneho zástupcu čínskeho národa. Až do roku 1971, kedy sa všetko zmenilo.

Vtedy Valné zhromaždenie OSN schválilo rezolúciu č. 2758, ktorá Čínsku republiku z Organizácie spojených národov vylučovala a naopak za jediného legitímneho zástupcu Číny uznala uznala Čínsku ľudovú republiku (ČLR). Potom sa Taiwan postupne prepadal do väčšej a väčšej medzinárodnej izolácie a uznávalo ho stále menej krajín, navyše väčšinou tie menej významné. V súčasnosti mu legitimitu priznáva len 13 členských štátov OSN (stav v roku 2023), zatiaľ čo 172 nie. Väčšina z nich s Taiwan-om udržuje prinajmenšom neoficiálne styky cez obchodné alebo kultúrne komory – tie v tomto prípade až podozrivo pripomínajú bežné ambasády.

Pevninská Čína zároveň trvá na tom, že je Taiwan jej súčasťou, konkrétne dvadsiata-tretia provincia, navzdory samostatnej taiwanskej vláde, 23 miliónom obyvateľov a vyspelej tržnej ekonomike. Lenže ono je to vzájomné – taiwanská ústava zase vyslovené hovorí, že do právomocí ostrova patrí celá Čína. A práve z toho pramení najväčší paradox celej tejto ľahko absurdnej situácie. Keby totiž Taiwan svoj oficiálny nárok na pevninskú Čínu stiahol, dosť možno by to pekingská vláda považovala za skutočnú deklaráciu nezávislosti a odpovedala by použitím sily.