Taroudant: Babička Marakéša

Dnes už mierime do nášho posledného cieľa. Mesto Taroudant. Mesto je známe ako “Babička Marakéš”, pretože vyzerá so svojimi obklopujúcimi hradbami vyzerá ako menší Marakéš. Už v 16. storočí dynastia Saadi používala Taroudant ako hlavné mesto, než svoje kráľovské sídlo presunula ďalej do Marakéša. My dúfame, že tu bude podstatne menej turistov a máme to navyše len hodinu cesty na letisko v Agadire. Letisko Agadir sa totiž nachádza z nášho smeru a tak sa ľahko vyhneme zápcham v tomto veľkom prístavnom meste a cesta z centra Agadiru by nám trvala rovnako dlho.

Taznakht

Kým dôjdeme do Taroudant z čerpacej stanice, ktorá poslúžila ako kulisy pre horor “Hory majú oči”, sa zastavujeme v Taznakht (nezamieňať s Tazenakht). Aj keď má mesto ledva 10 000 obyvateľov, je centrom výroby berberských kobercov. Tie sú tu ručne tkané tradičnými marockými metódami z prvotriednej vlny oviec Siroua (tieto ovce sú dobre prispôsobené skalnatým horským terénom až do výšky 3000 metrov. Aj mäso týchto oviec je veľmi chutné a voňavé vďaka aromatickým rastlinám, ako je žihľava a tymián, na ktorých sa pasú) s použitím Amazigh vzorov a väčšinou zemitých farieb. Nie, koberce nemienime kupovať. My dúfame, že nejako zbalíme to, čo sme už nakúpili za celé tri týždne. Koberce už fakt nemáme kam dať, jedine žeby sme na nich odleteli späť na Slovensko.

Pri prejazde Taznakht nás skôr zaujal čulý ruch priamo v centre mesta na križovatke troch hlavných ciest (smer Agadir, Ouarzazate a Zagora). Priamo pri ceste grilujú čerstvé mäso na počkanie. Tzv.: kefta. Už sa nemáme kam ponáhľať, obsadzujeme celý stánok. Necháme sa prekvapiť, čo za keftu nám pripravia. Nijako nemáme žiadne preferencie, marocká kuchyňa je za každých podmienok vynikajúca. Za našimi chrbtami je čulá prevádzka a my hodujeme na vynikajúcom mäse (nemáme potuchy, čo za druh to je). U nás by ich hygiena len pri pohľade na prevádzku okamžite zavrela.

Taliouine

Odtiaľto už je nám cesta známa. Však pred vyše týždňom sme šli presne po tejto istej trase, len opačným smerom. Aj preto nám nedá, znova pribrzdiť v Taliouine, ako centre šafránu. Dať si ešte raz vynikajúci šafránový čaj a dokúpiť zásoby šafránu a iných byliniek domov.

Zbytok cesty do Taroudant vedie údolím popri vyschnutej rieke Asif Tifnout s nekonečnými hájmi olivovníkov. Len zdĺhavá rovina, bez akýchkoľvek zaujímavých bodov po ceste.

Taroudant: posledné cieľové mesto

Ako prvé po príjazde do mesta, hľadáme ubytovanie, kde zaparkujeme naše prenajaté auto na posledné dni a vrhneme sa do ulíc mediny. Aj ubytovanie máme priamo v medine, aj keď na jej okraji. Väčšinou sa do mediny autom ani nedá dostať. Riad Taroudant Palmiers vyzerá zvonku ako nejaká pevnosť a overujeme si viackrát, či sme na správnej adrese. Za 13.50,- € / osoba / noc je to skvelá cena. Ubytovanie je usporiadané do tvaru riadu a vyzerá to tak, že sme tu jediní hostia. Aspoň celé vnútorné nádvorie je len pre nás.

Súčasťou komplexu, hneď pri riade je zároveň aj reštaurácia a kaviareň. Viac nám k dokonalosti nechýba. Klasickú presso kávu sme už nemali niekoľko dní a do mesta sa nám už veľmi nechce ísť. Sme tu predsa dve noci. Radšej uvítame teplú sprchu, z útrob batožín vytiahnuť posledné zvyšky čistého oblečenia, či najmenej prepoteného a len oddychovať.

medina Taroudant

Stále sme sa nepoučili a nezvykli si. Maročania a všetky obchody začínajú pomaličky fungovať až o 10:00 ráno. Kávy a ani raňajok sa nedočkáme v túto “nekresťanskú” skoro rannú hodinu. Neostáva nám nič iné, len dúfať, že v medine bude hádam niečo otvorené. Našťastie áno.

Aj keď netušíme kadiaľ ideme, cieľom je ostať v obkolesení obvodových múrov a bezcieľne objavovať zákutia Taroudant. Netrvá veľmi dlho a objavujeme kaviareň. A hneď vedľa stánok s meloui. Meloui v preklade z marockého arabského slova znamená “valcovaný”. Jedná sa o vrstvené marocké palacinky, ktoré sú pred pečením zbalené do rolky. Za pár centov vynikajúce raňajky. A nájdete ich fakt všade, len sme netušili, ako sa toto jedlo nazýva.

Dva trhy v rámci mesta

To sa už nachádzame neďaleko typického marockého trhu, akých vidíte dostatok v rámci každého väčšieho mesta v Maroku. Nájdete tu všetko, najmä korenie úhľadne vystavené, množstvo orechov, ovocia a zeleniny, ale aj tradičné marocké lampy, alebo bežné domáce a kuchynské potreby, akoby ste vbehli do Tescomy. Tu je našim cieľom zakúpiť aj dva obrovské kufre (maximálny rozmer, ktorý letecká spoločnosť RyanAir povoľuje), kam by sme zbalili všetky naše suveníry. Zopár stánkov obehneme a skúšame zjednať cenu. Nechceme nič drahé, len previezť suveníry. Čiže kufre na jednorázové použitie. Nakoniec sa nám to aj podarí. Približne za 30,- € za oba kufre nám predajca niekde zo skladu vyťahuje nepredajné kusy. Všetci sme spokojní.

Mysleli sme si, že trh sme absolvovali, kým nás neosloví domáci obyvateľ. Vysvetľuje, že to je len “bežný” trh, ale v blízkosti sa nachádza ešte jeden, tzv.: “arabský trh alias moslimský”. Vedie nás úzkymi uličkami, kam by nás nenapadlo ani zabočiť uprostred dňa. Aj keď je tu po ceste nenápadná smerová tabuľa ukazujúca na akýsi trh vo francúzštine “marché”. Ani nie po dvoch minútach sa objavujeme v úplne inom svete. Je tu spleť množstva prekrytých uličiek, ktoré sú plné obchodov. Tu nás náš sprievodca opustí a my tu stojíme v nemom úžase, ktorým smerom sa vybrať. Ani nie po 10 minútach sme úplne dezorientovaní. Nevadí, však stačí sa držať jedného smeru a niekde už vyjdeme von. Ak by ste to niekedy hľadali aj na mape, treba hľadať “Grande marché de l’artisanat“. Tu už fakt nájdete všetko, ako v nákupnom centre. A nielen samotný nákup, ponúkajú sa tu aj služby či rôzne opravy. Za málo peňazí tu nakúpite akékoľvek jedlo či suroviny, alebo autentické suveníry priamo v antikvariátoch. Množstvo hlinených tažínov sa tu povaľuje na dvore za smiešne ceny. Záleží, či chcete obyčajný tažín, alebo nejaký väčší a či na pečenie/varenie alebo prestieranie. Ale tie klasické sa tu pohybujú od nejakých 5,- €.

Nezabudnite si dať vynikajúci pomarančový džús z čerstvo vylisovaných pomarančov. Absolútne nič do džúsu nepridávajú. Ani štipku cukru, ľadu či vody. Len čistý pomaranč. Občas môžete naraziť aj na predajcov, ktorý ponúkajú džus len z cukrovej trstiny. Niektorí majú naozaj pekné predajné stánky a pustia vás do svojho priestoru a dokonca i za pult. A hneď vedľa si k tomu kupujeme msemmen, ktorý sme si tiež veľmi obľúbili a môže sa jesť či na sladko alebo na slano. Ideálne kombinácia oboch. Figový med s kozím syrom. Msemmen je tradičný plochý chlieb pôvodom z Maghrebu (západna časť Severnej Afriky od Nílu až po oceán vrátane Alžírska, Líbye, Mauretánie, Tuniska a Maroka). Je zložený do štvorcových placiek s viacerými vnútornými vrstvami a upečený na rošte.

Blúdením po meste objavujeme aj niečo, čo nám pripomína naše šišky, ale s dierou uprostred. Vysmáža sa to takisto v oleji. Dá sa povedať, že tvarom pripomínajú americké donuty. V Maroku sa im hovorí sfenj. Ďalšiu pochúťku objavujeme okolo obeda, keď pracujúci chodia na “menu” do blízkych stánkov. Nás zaujme, kde je naozaj fakt veľké množstvo ľudí a ani netušíme čo podávajú. Napriek tomu sa postavíme do radu. Keď sa dostaneme na radu, bez slova nám vtisnú do rúk papierové vrecko a zaplatíme v prepočte 1,50,- €. Z neznámeho obsahu sa vykľujú vysmážané sardinky v cestíčku.

Pamiatky v Taroudant

Veľa turistických atrakcií v samotnom Taroudant sa nenachádza. Zdroje uvádzaju najbežnejšie dva. Samotný obvodový múr okolo centra mesta a samotná Medina Taroudant. Môžete sa prejsť okolo celého múru po obvode, čo predstavuje 6,6 kilometra, až dorazíte k jednej vstupných brán. Ideálne k Bab El Kasbah. Pri tejto vstupnej vstupnej bráne sa dá vyjsť hore na hradby, odkiaľ je nádherný výhľad na širokú Avenu Moulay Rchid.

V blízkosti Bab El Kasbah sa nachádza námestie 6. novembra, kde je uprostred umiestnený obrovský pamätník s čajníkom. Súvislosti vôbec netušíme. Jedine čo sme dohľadali, je, že sa pred vybudovaním námestia tu nachádzalo futbalové ihrisko. Samotný čajník má predstavovať pohostinnosť Maroka.

Ostatok dňa sa bezcieľne túlame uličkami Mediny, a pozorujeme život miestnych. Niektoré objavené veci sú celkom zaujímavé až bizarné. Viď nižšie vo fotogalérii.

Odlet domov

Našťastie odlet naspäť do Viedne máme v podvečerných hodinách. Na samotné letisko to máme necelých 70 kilometrov a nie je nikam sa náhliť. Jedine s čím máme problém, umyť autá. Tu sa do autoumývarky treba objednávať. A to nepochodíme na žiadnej ani po ceste. Musíme naše autá také, v akom stave sa nachádzajú, a že si za tie celé tri týždne toho zažili dosť. Od púštneho prachu až po sneh. A je to na nich aj vidieť. A veľmi ťažko tie nánosy idú ďalej. Pri odovzdávaní platíme len 10 € “pokutu” za neumyté auta. V umývarke by sme asi nechali rovnako, tak nás to ani veľa netrápi.

Ešte záverečný “tetris” hráme na samotnom letisku s našou batožinou a suvenírmi, keďže máme nadváhu, ale všetko úspešne vieme zvládnuť. Neostáva už nič iné, len odletieť a dúfať, že znovu niekedy opäť sem zaletíme späť.