Z Kochi do Munnaru: 5 hodín v plechovej krabici, alebo prečo je lokálny autobus lepší než akýkoľvek vlak

Väčšina cestovateľských príručiek o Indii vám dookola opakuje tú istú romantickú mantru: „Ak chcete zažiť skutočnú Indiu, musíte cestovať vlakom.“ Je to pravda. Indické železnice sú fascinujúci mikrosvet, pulzujúci vlastným životom, kde sa vôňa chai masala mieša s pachom naftalínu a nekonečným kobercom ľudí. Ale čo urobíte, keď do vášho vysnívaného cieľa žiadne koľajnice nevedú?

Presne pred touto logistickou prekážkou stojíme my. Náš cieľ je jasný – nechať za sebou lepkavú horúčavu a historické uličky prístavného mesta Kochi a vyraziť hlboko do vnútrozemia, do hôr Západného Ghátu. Našou métou je slávny Munnar a jeho nekonečné čajové plantáže, no konkrétnejšie oblasť Anachal a náš únik pred civilizáciou v Kottoor Farmstay. Keďže Briti síce v minulosti postavili v horách sanatóriá, ale normálnu vlakovú trať do Munnaru z Kochi akosi nedotiahli, musíme našu úroveň cestovateľského masochizmu posunúť na úplne iný, oveľa intenzívnejší level.

Rozhodujeme sa pre štátny červený autobus. Ak je vlak pre turistov exotikou, lokálny autobus v Kerale je čistý, nefalšovaný punk. Pripravte sa, naskakujeme do stroja, kde fyzikálne zákony a dopravné predpisy slúžia len ako veľmi voľné odporúčania.

Vyttila Hub: Ako nájsť ihlu v kope trúbiaceho sena

Naša misia začína ešte v bezpečnej bubline nášho ubytovania vo Fort Kochi. Pri raňajkách sondy u našej domácej odhaľujú prvý dôležitý fakt: autobusy do Munnaru chodia v podstate „stále, keď treba“. Neexistuje tu nič také ako prehľadný online cestovný poriadok s presnými minútami odchodov. Odrazovým mostíkom do hôr je Vyttila Mobility Hub (alebo Vyttila Bus Terminal) v pevninskej časti Ernakulam.

Z nášho ubytovania je to k terminálu presne 16,5 kilometra. Ak idete túto vzdialenosť taxíkom niekde v Európe, vaša peňaženka pravdepodobne plače. My si cez aplikáciu voláme Uber. Cena? Smiešnych 3,70 €. Za túto sumu dostávame nielen odvoz, ale aj prvotriedneho sprievodcu.

Vyttila Hub je totiž miesto, ktoré váš stredoeurópsky mozog na prvý pohľad vyhodnocuje ako absolútny chaos. Je to obrovský, rušný dopravný uzol, kde sa krížia cesty stoviek autobusov, tuktukov a chodcov. Akonáhle vystupujete z klimatizovanej bubliny Uberu, ovaľuje vás hluk. Nadháňači kričia do ampliónov, motory hučia a všade sú obrovské tabule. Problém je, že všetky nápisy na autobusoch a tabuliach sú výlučne v nádhernom, no pre nás absolútne nečitateľnom písme lokálneho jazyka – malajálamčine. Vyzerá to ako zhluk elegantných oblúčikov a slučiek, ale informáciu, či toto monštrum ide do Munnaru alebo na opačný koniec štátu, z toho nevyčítate.

Čas sú peniaze, ale v Indii je čas naťahovací

Na mieste rýchlo zisťujeme, ako funguje ekosystém keralskej dopravy. Na trase do Munnaru (čo je mimochodom zhruba 120 až 130 kilometrov) neoperuje len jeden dopravca. Je to bojisko. O každého cestujúceho tu neľútostne súťažia štátne autobusy spoločnosti KSRTC (Kerala State Road Transport Corporation), ktoré sú typické svojím červeno-žltým sfarbením, a flotily dravých súkromných dopravcov. Súkromníci majú svoje stroje polepené pestrými farbami, často s vlastným brandom, svetelnými nápismi a každý autobus má svoje meno.

Oficiálny cestovný poriadok je tu len akýmsi mýtom. Pravidlo je jednoduché: autobus odchádza vtedy, keď je to pre šoféra a výbercu lístkov ekonomicky výhodné, alebo keď ten pred ním naberá dostatočný náskok.

My nakoniec nekončíme v štátnom červenom KSRTC, ale naskakujeme do súkromného autobusu s nápisom LMS. Ide o samostatného dopravcu a tzv. „Limited Stop“ spoj. V indickom preklade to znamená, že nezastavuje pri každom strome, ale má vyhradené hlavné body trasy – v našom prípade z Ernakulamu cez Kothamangalam a Munnar s cieľovou stanicou kdesi ďalej v horách (Kanthalloor či Koviloor).

Náš autobus odchádza z terminálu poloprázdny. Cena lístka za túto odyseu? Približne 2 eurá na osobu. Cesta má trvať okolo 5 hodín. Ak si to prepočítate, priemerná rýchlosť tohto stroja je len niečo okolo 24 km/h. Na prvý pohľad sa to zdá byť absurdne pomalé, no čoskoro chápeme, že každý jeden kilometer si musíme tvrdo vybojovať.

Nastupujeme: Anatómia indického autobusu

Zabudnite na európske diaľkové linky s Wi-Fi, toaletou a USB portmi. Tento stroj, konkrétne náš fialovo-biely “Limited Stop” od LMS, je navrhnutý pre prežitie a maximálnu utilitárnosť, no s drobným nádychom modernosti, ktorý by ste v starých štátnych KSRTC červených autobusoch márne hľadali. Prvá vec, ktorú si všímate? Okná! Na rozdiel od mnohých indických legiend, tento autobus má sklenené tabule. Sú to obrovské, posuvné sklá, lemované kovovými rámami. Avšak, nenechajte sa oklamať byrokraciou alebo tým, že tam sklo fyzicky je. Podľa miery opotrebenia a miestnych zvyklostí mám silné podozrenie, že tieto posuvné mechanizmy sú od výroby alebo z číreho pragmatizmu permanentne zaseknuté v polohe „otvorené“. Slúžia skôr ako rám pre prúdenie vzduchu než bariéra.

Ak prší, alebo ak na horských priesmykoch začína fúkať silný vietor, nečakajte ťažkú sťahovaciu kovovú žalúziu. Jednoducho sa snažíte (často s vynaložením značnej sily a modlitieb, aby sa to nezaseklo v polovici) odsunúť tie veľké sklenené tabule späť a zavrieť ich. Ak to nefunguje, máte o zážitok navyše. No v drvivej väčšine prípadov funguje tá najlepšia, najprimitívnejšia a najúčinnejšia klimatizácia na svete: príroda. Vietor vám pri jazde fackuje tvár, prináša vôňu ulice, prach a neskôr aj opojnú vôňu džungle. Ste dokonale prepojení s realitou za oknom, od ktorej vás delí len tenký prúžok kovu, rám skla a občas ružový záves.

Sedadlá sú kapitola sama o sebe. Sú to relatívne moderne vyzerajúce sedačky, čalúnené tmavosivým vzorom, s kovovými držadlami na vrchu. Ale dimenzované sú na lokálnu anatómiu – sú zhruba o tretinu užšie než tie, na ktoré sme zvyknutí doma. Sedieť tu vo dvojici znamená zdieľať intímny priestor nielen so svojím partnerom, ale aj so susedom cez uličku. Je to skúška trpezlivosti, pri ktorej sa vaše kolená spoznávajú s kovovým operadlom pred vami lepšie, než by ste chceli, no ten výhľad von za to stojí.

“Káblovka” alebo manuálny parkovací senzor

Najfascinujúcejšou technológiou celého autobusu nie je motor, ale obyčajný špagát. Posádku autobusu netvorí len šofér, ale neodmysliteľne k nej patrí “Conductor” (sprievodca). Je to alchymista, akrobat a finančný riaditeľ v jednej osobe. Práve on chodí uličkou (alebo skôr visí z otvorených dverí), vyberá peniaze a predáva lístky. Mimochodom, India v digitalizácii neskutočne napreduje – zatiaľ čo u nás občas v bufete nezaplatíte kartou, tento chlapík v rozpadajúcom sa autobuse zrazu vyťahuje z vrecka malý platobný terminál a bez problémov vám berie kartu.

Ale späť k špagátu. Tento kus povrazu je natiahnutý popod celý strop autobusu, od zadných dverí až dopredu nad hlavu šoféra, kde je ukončený zvončekom. Je to geniálny komunikačný systém. V tom hluku premávky šofér nikdy nepočuje, že má niekto vzadu nastúpené.

• Jeden rázny ťah (jeden zvonec): Znamená “Stoj!” alebo “Pribrzdi, niekto naskakuje”.
• Dva rýchle ťahy: Znamená “Všetci sú dnu/vonku, plný plyn, ideme!”
• Rýchle, nepretržité cinkanie: Toto je úplný majstrovský kúsok. Keď sa autobus musí na preplnenej križovatke alebo vycúvať z autobusovej stanice, sprievodca bleskovo uteká dozadu. Postaví sa do zadných otvorených dverí, polovicou tela sa vykloní nebezpečne von do priestoru, zrak upiera za zadný nárazník a rukou pevne zovrie špagát. Ako vodič začne cúvať naslepo, sprievodca vyťukáva rytmus. Čím rýchlejšie a naliehavejšie zvonček cinká, tým bližšie je zadok autobusu k priepasti, stene budovy alebo inému vozidlu. Keď cinkanie prejde do zbesilého, súvislého drnčania, znamená to: “Na brzdy, lebo sme v nich!” Je to dokonalý, analógový, manuálne poháňaný parkovací senzor, ktorý sa spolieha výlučne na odhad a bleskové reflexy jedného muža.

Stratégia pomalého štartu a polhodina v Kothamangalame

Pamätáte si, ako vyrážame z Vyttila Hub poloprázdni? Je to len ilúzia. Autobus totiž nenaberá smer priamo na hlavnú cestu. Účelom tohto stroja nie je len spojiť bod A s bodom B, ale vyzbierať po ceste čo najviac ľudí. Predierame sa nekonečnými predmestiami Kochi a zastávky nie sú zastávkami v našom ponímaní. Autobus často ani úplne nezastavuje. Len spomaľuje, ozýva sa jeden cink, domáci s neuveriteľnou agilitou naskakujú za jazdy, ozývajú sa dva cinky a motor opäť reve. Je to kinetický balet, na ktorý máte doslova len pár sekúnd.

Približne v polovici cesty, po desiatkach kilometrov vyliepania sa z metropoly a neustáleho naberania cestujúcich, prichádzame do mesta Kothamangalam. Toto mesto je považované za bránu do “High Ranges” (vysokých hôr) a pre náš autobus to znamená povinnú 30-minútovú prestávku.

Tu sa deje skutočná India. Ľudia vybiehajú von na chai (sladký indický čaj s mliekom a kardamómom), rýchly streetfood a návštevu toalety. Pre nás je to šanca vystrieť si nohy a vstrebať tú energiu. Práve v Kothamangalame však autobus naberá svoju finálnu masu. Keď sa po polhodine vraciame na miesta, ulička je plná na prasknutie.

Zákon verzus Realita: Pravidlo 269 a imaginárna čiara

Ako sa autobus plní, začíname si všímať zvláštny sociologický fenomén. Všetky ženy sa tlačia do prednej polovice autobusu, zatiaľ čo zadná časť patrí výlučne mužom. Muži dokonca radšej stoja v tlačenici vzadu, akoby si mali sadať na voľné miesto vedľa ženy vpredu.

Cestovateľská zvedavosť mi nedá, a tak po večeroch (keď sme už na farme) študujem indické fóra a miestne zákony. Odpoveď je prekvapivo byrokratická. Indická realita je často chaotická, no skrýva sa za ňou prísny právny základ. V tomto prípade ide o Kerala Motor Vehicles Rules, 1989, konkrétne Pravidlo 269. To doslova nariaďuje, že v linkových autobusoch musí byť vyhradených 25 % sedadiel výlučne pre ženy, a tieto sedadlá sa musia nachádzať v prednej časti vozidla.

V praxi to vyzerá tak, akoby autobusom viedla neviditeľná, no ostro strážená hranica. Ženy nastupujú prednými dverami, muži zadnými. Ak je autobus plný, uličku vpredu zapĺňajú stojace ženy, kým zadok okupujú muži.

Ako je však v Indii dobrým zvykom, pre zahraničných turistov zákony a spoločenské normy fungujú trochu inak. Miestni sú k bielym návštevníkom neuveriteľne tolerantní a pragmatickí. Bez akéhokoľvek upozornenia alebo zazazretia rešpektujú, že sme pár a sedíme spolu v prednej, “ženskej” časti autobusu. Nikto nás nevyháňa dozadu. Sme “hostia” a pre tých platia výnimky.

VIP „Suicide Seat“: Z nedobrovoľného vyhnanca kráľom predného skla

Na toto exkluzívne miesto, priamo na horúcej plechovej kocke kryjúcej motor naľavo od šoféra, som sa dostal zvláštnou zmesou dobrovoľnosti, slušnosti a indického pragmatizmu. Keď sme do autobusu nastupovali, tá obrovská rovná plocha vpredu vyzerala mimoriadne lákavo. Skúsil som si tam sadnúť, no sprievodca na mňa rázne ukázal prstom a zložito mi v malajálamčine vysvetlil (čo som pochopil z jeho gestikulácie), že je to prísne zakázané, nebezpečné a vyhradené len pre posádku. Sadol som si teda poslušne na bežné úzke sedadlo.

Potom sa však ukázala pravá tvár indickej logistiky. Ako sme stúpali do kopcov, autobus sa naplnil na prasknutie. V uličke sa tiesnili ľudia a nado mnou zrazu stála staršia indická žena. Ako správny stredoeurópsky gentleman som sa postavil a miesto jej uvoľnil. V tom momente sa na mňa sprievodca pozrel, usmial sa od ucha k uchu, ukázal na tú istú „prísne zakázanú a nebezpečnú“ motorovú časť, odkiaľ ma pred hodinou vyhodil, a zavelil: „Sadaj!“ Čo bolo predtým neprípustné bezpečnostné riziko, sa zrazu v mene ušetrenia miesta stalo mojím trónom.

Miesto vedľa šoféra má aj u nás príznačné pomenovanie: „Suicide Seat“ (Sedadlo samovrahov). A majú absolútnu pravdu. Z bezpečnostného hľadiska je to pravdepodobne to najhoršie rozhodnutie, aké môžete v indickej doprave urobiť. Ste v prvej línii. Ak do niečoho vrazíme, nie ste cestujúci – ste ľudský airbag. Ste nárazník.

Ale ten výhľad? Ten pocit? Je to lepšie než 4D kino a horská dráha dokopy.

• Teplo: Sous-vide v priamom prenose Sedenie na motorovej časti nie je len o teple, je to o komplexnom kulinárskom procese. Pod zadkom vám sála naftové srdce stroja, ktoré pravdepodobne pamätá pád Berlínskeho múru. Toto monštrum by v Európe neprešlo emisnou kontrolou ani v roku 1998 – vlastne mám podozrenie, že by naň v Bruseli okamžite uvalili karanténu. Po polhodine jazdy zistíte, že vaše stehná sú tepelne upravené metódou sous-vide a v batohu sa vám roztápa aj to, o čom ste nevedeli, že je z plastu. Je to jediný dopravný prostriedok na svete, kde za cenu lístka dostanete aj bezplatnú návštevu sauny a hĺbkovú termoterapiu krížov.
• Zvuk: Industriálne techno a symfónia medziplynu Zabudnite na odhlučnené kabíny. Tu počujete každé jedno mechanické rozhodnutie. Prevodovka nie je len súčiastka, je to živý organizmus, ktorý pri každom preradení bolestivo kričí. Šofér narába s obrovskou radiacou pákou (ktorá vyzerá ako vytrhnutá tyč z plotu) s takou vervou, že každé „ťuknutie“ sprevádza kovový tresk a poctivý, hrdelný medziplyn. Motor „nezakašle“ len tak odveci – on s vami komunikuje. Keď ideme do kopca, reve ako ranený slon; keď brzdíme motorom, prská ako nahnevaná kobra. Je to mechanický koncert, pri ktorom vám ušné bubienky vibrujú v presnej synchronizácii s piestami.
• Obraz: Stierače ako balet a kúzelná handra Ste nalepení na čelnom skle, ktoré je vaším jediným štítom pred realitou. A áno, tento autobus má stierače! Sú to tie klasické, tenké kovové tykadlá, ktoré sa pohybujú s nečakaným nadšením, no s nulovou efektivitou. Keď sa spustí monzúnový lejak, stierače sa rozkývu v hypnotickom rytme, ktorý pripomína zbesilý indický tanec, pričom vodu na skle skôr rovnomerne rozotierajú, než odstraňujú. Tu prichádza na scénu vrcholný technologický prvok:
• Akustický šok (Klaksón ako preventívna modlitba): Z tohto sedadla počujete klaksón v jeho surovej podobe. V Indii sa netrúbi z hnevu. Trúbi sa, pretože existujete. Je to radar, smerovka aj akustická zbraň. To prenikavé fanfárové „TÁ-DÁ-DÁ-DÁ“ oznamuje všetkým v okruhu dvoch kilometrov, že sa blíži kráľ cesty.

Máte dokonalý, panoramatický výhľad na to, ako sa váš šofér hrá na boha na asfaltovej ceste. Vidíte presne, koľko milimetrov vás delilo od protiidúceho kamióna a ako často ste za posledných desať minút takmer zomreli. Je to čistý, nefiltrovaný adrenalín.

Pravidlo väčšieho psa (alebo prečo fyzika vyhráva nad vyhláškou)

A práve z tohto VIP sedadla najlepšie pochopíte základný pilier indickej dopravy. Zabudnite na prednosť sprava, pravidlo zipsu alebo to, čo hovoria semafory. Tu platí jediný, neúprosný zákon: „Väčší pes jebe.“ (Pardon za výraz, ale neexistuje presnejší a trefnejší opis).

V Indii môžete mať formálnu prednosť. Môžete mať zelenú. Môžete mať pravdu, medzinárodný vodičák a čisté svedomie. Ale ak ste na motorke alebo v tuktuku a z protismeru sa na vás rúti päťtonový autobus, nemáte vôbec nič. Zákony fyziky tu totiž fungujú ako jediná platná legislatíva a potravinový reťazec ciest je daný hmotnosťou:

1. Posvätná krava: Absolútny vrchol reťazca. Má imunitu, cheat kód na nesmrteľnosť a dokáže zastaviť priestor aj čas.
2. Autobusy (Štátne KSRTC a draví súkromníci): Apex predátori ciest. Králi asfaltu.
3. Nákladiaky: Sú ťažké, ale pomalšie, takže autobusom radšej uhnú.
4. SUV a osobné autá: Tvária sa dôležito, ale pri strete s autobusom rýchlo pochopia svoje miesto v ekosystéme.
5. Tuk-tuky: Hlučný, otravný hmyz ciest, ktorý prežije len vďaka svojej schopnosti uhnúť sa do jarku na poslednú chvíľu.
6. Motorky a skútre: Potrava.
7. Chodci: V podstate len pohyblivé prekážky s pudom sebazáchovy.

Autobusy v Kerale si prednosť vynucujú svojou masou, tempom a neuveriteľne agresívnym štýlom jazdy. Z môjho miesta na motore sledujem prácu s klaksónom. V Európe trúbime, keď sme nahnevaní, alebo keď chceme niekoho upozorniť na chybu. V Indii je klaksón echolokácia. Šofér ním neprosí o miesto a neospravedlňuje sa. On ním suverénne vysiela do éteru správu: „Som obrovský, červeno-žltý kus železa, idem 60 kilometrov za hodinu z kopca, moje brzdy sú skôr teoretický koncept a nehodlám spomaliť. Zmizni mi z cesty, inak ťa asimilujem.“

Náš šofér sedí za obrovským volantom s chladnou, znudenou tvárou budhistického mnícha. Zatiaľ čo ja na kapote potím krv, on na úzkej, kľukatej dvojprúdovke rutinne vytvára regulárny tretí pruh. Rúti sa do neprehľadnej zákruty v plnom protismere, ruku má ležérne opretú o klaksón, zatláča protiidúci Tuk-tuk a dve motorky až do hlinenej krajnice a bez mihnutia oka, ani len nezložiac nohu z plynu, sa zaraďuje späť.

Do toho si KSRTC autobusy a súkromníci neustále merajú sily. Keďže berú tržbu podľa toho, kto prvý dorazí na zastávku, je to pretekanie na život a na smrť. Tieto ťažkopádne monštrá si to rozdávajú v horských serpentínach, akoby išlo o posledné kolo Veľkej ceny Monaka. Sedíte tam, držíte sa oboma rukami studeného madla, zadok sa vám škvarí na motore a modlíte sa ku všetkým miliónom hinduistických bohov, aby si tá lietajúca plechová krava udržala stopu.

Zároveň však, a to je na Indii to najkrajšie, po čase vidíte, že ten šofér má ten stroj absolútne v ruke. Táto symfónia deštrukcie a chaosu má svoj prísny, skrytý rytmus. Všetci účastníci premávky presne vedia, aké sú ich úlohy a kto je väčší pes. Je to divoké, je to nebezpečné, no po pár hodinách s nemým úžasom zisťujete, že to tam vonku fascinujúcim spôsobom proste funguje.

Anachal: Keď rev motora strieda ticho džungle (a vôňa biryani)

Ako stúpame vyššie do Západného Ghátu, horúci a lepkavý vzduch z pobrežia definitívne nahrádza chladnejší horský vánok. Roviny ustupujú strmým útesom a spoza okna sa začínajú vynárať prvé neskutočne sýtozelené čajové terasy. Po viac ako štyroch hodinách natriasania, kedy sme spotení, vytrasení a ubolení, sa konečne blížime k cieľu.

Nevystupujeme v samotnom Munnare, ktorý je v sezóne preplnený turistami. Našou bránou do hôr je Anachal, menšia obec ležiaca na strategickom hrebeni. Keď sa po piatich hodinách predierame von z autobusu a ozývajú sa dva krátke cinky na rozlúčku, zostávame stáť na prašnej ceste. Biely turista tu veru nie je bežným zjavom; miestni na nás pozerajú so zmesou zvedavosti a pobavenia, kým my sa snažíme zorientovať v tom, kde vlastne končí cesta a začína divočina.

Prvý bod programu po takomto transportnom výkone je jasný: Kalórie. Hneď cez cestu narážame na nenápadný, ale život zachraňujúci Friends Hotel. Ak v Indii vidíte v názve podniku „Hotel“, nečakajte recepciu a čisté obliečky – je to lokálna vývarovňa, kde sa jedlo servíruje rýchlo, úprimne a bez zbytočných rečí.

Sadáme si k obitému stolu a objednávame si lokálne biryani. Je to presne ten moment, kedy sa čas na chvíľu zastaví. Dostávame kopu aromatickej ryže, pod ktorou sa skrývajú kúsky niečoho, čo by pri troche fantázie mohlo byť kura, no v tom nánose korenia a masaly je pôvod aj druh proteínu absolútne neidentifikovateľný. Vlastne na tom nezáleží. Je to pálivé, sýte a po tej ceste chutí ako manna nebeská. Práve tu, nad tanierom dymiaceho jedla, kontaktujeme nášho hostiteľa Sibiho. Sme totiž v bode, kam už žiadne autobusy nechodia a čoskoro sa tu stratí aj pevná cesta.

Sibi prichádza o chvíľu na motorke s úsmevom, ktorý okamžite zmazáva zvyšky nášho cestovateľského stresu. Autobusové šialenstvo je oficiálne za nami. Sibi nám na mieste bleskovo dohaduje lokálny tuk-tuk – tentoraz už bez aplikácií, bez Uberu, čisto na podanie ruky a za ozajstné „lokálne“ ceny.

Nakladáme naše batohy do tuk-tuku. Tieto nenápadné ruksaky sú to jediné, čo nás v tejto exotike spája s civilizáciou – skrýva sa v nich celá naša existencia od oblečenia, cez nabíjačky, až po dezinfekčné gély. Sú našou mobilnou pevnosťou proti džungli a zároveň poslednou spomienkou na „domov“. Tuk-tuk odpáli svoj typický drnčivý zvuk kosačky na trávu a my vyrážame po rozbitej ceste hlbšie a hlbšie do džungle smerom na Kottoor Farmstay v oblasti Muthuvaankudi. Asfalt mizne, nahradzuje ho červená hlina a kamene a vzduchom sa začína šíriť opojná vôňa kardamómu a čierneho korenia.

Cesta lokálnym indickým autobusom nebola len transport. Bol to päťhodinový filmový zážitok, iniciačný rituál a tá najlepšia škola indickej povahy. Za dve eurá sme dostali lekciu z fyziky, sociológie aj náboženstva. Kto toto prežije, zje svoje biryani v zaprášenej vývarovni a na korbe tuk-tuku pokračuje s úsmevom do džungle, ten je pripravený na celú Indiu.