Zo safari v Hurulu do výšin: Deň, ktorý sa odmietol skončiť

Pozorovanie východu slnka má jednu obrovskú výhodu – jednoducho nespíte zbytočne dlho. Keď už raz vstanete na to zlatisté divadlo na obzore, ťažko si ľahnete späť. Káva, zbalenie tých pár veci a sme pripravení vyraziť. Cesta volá. Tentoraz smerujeme na juh Srí Lanky, kam sme sa ešte počas našich tuk-tuk dobrodružstiev nedostali. Na mape to nevyzerá až tak ďaleko, ale… veď to poznáte – srílanských 150 kilometrov je ako celodenný výlet na druhý koniec krajiny.

Za sebou máme už západné aj východné pobrežie – každé má svoje čaro. Západ je rušný, miestami až príliš európsky, východ pôsobí zabudnuto, pokojne a prírodne. Južné pobrežie nás láka ako posledný chýbajúci kúsok skladačky. Priznám sa, chvíľu sme váhali, či ísť po pobreží, alebo zvoliť vnútrozemie. Pláže sú síce fajn, ale vnútrozemie ukrýva množstvo zaujímavých miest, chrámov, starobylých miest a hlavne národných parkov, ktoré sme si doma poctivo značili do mapy ešte pred odletom. Jedna vec bola jasná – chceme zažiť safari. Nie ako v Afrike, kde vás zvezú k nakŕmenému spiacemu levovi, ale také srílanské. S miestnymi sprievodcami, džungľou, čakaním, kým sa objaví slon, alebo aspoň divoká hydina.

O tom však bude až neskôr. Dnes máme pred sebou iný cieľ – Polonnaruwa. Kedysi kráľovské mesto, dnes archeologické nálezisko a živé múzeum pod holým nebom. Ale najprv sa tam musíme dostať.

Zver na cestách? Bežná vec

Z Trincomalee, kde sme strávili posledné dni, sa musíme vrátiť späť rovnakou cestou asi 80 kilometrov. Nepôsobí to práve dobrodružne – úsek, ktorý už poznáme. Ale má to svoje čaro. Ranný tieň paliem, pokojná premávka a príroda, ktorá tu nikdy nespí. Presnejšie – ráno je aktívnejšia než kedykoľvek inokedy.

Už len pár kilometrov za mestom nás vítajú prvé strážkyne ciest – opice. Makak bandar, srílanský endemit, ktorý žije len a výhradne tu. Tieto opice sú nielen šikovné a drzé, ale aj pomerne spoločenské. Ak im ponúknete niečo z batohu (čo neodporúčame), za chvíľu máte okolo tuk-tuku celú školskú triedu. Hoci sú oficiálne vedené ako ohrozený druh, na cestách ich stretnete úplne bežne – najmä skoro ráno a neskoro večer, keď ešte nie je spaľujúce teplo.

A tým sa to len začína. Srí Lanka je doslova živá učebnica zoológie. Zrazu sa pred nami rýchlo prebehne varan, veľký jašter pripomínajúci komodského draka, no v menšom vydaní. Svoju cestu si križujú aj divoké sliepky a v čase preletu nás ohúri nádherný páv, rozprestierajúci svoj farebný chvost ako živý obraz.

A keď si už myslíme, že to ráno videlo všetko, takmer prejdeme korytnačku. Nie hocijakú. Korytnačka hviezdicová (Geochelone elegans) je ďalší endemit a zároveň zákonom chránený druh. Je zakázané ju odchytiť, chovať, alebo akokoľvek rušiť. My jej len symbolicky „pomáhame“ cez cestu – posúvame ju trochu bokom, lebo tuk-tuky a motorky nemajú vždy trpezlivosť. Dúfame, že pred sebou má ešte dlhý život. Veď sa dožívajú až 80 rokov. A vyzerala byť sotva v tínedžerskom veku.

Sirup Kitul

Keď sme pred pár dňami cestovali smerom do Trincomalee, všimli sme si pri Kantale Tank niečo, čo spočiatku vyzeralo ako množstvo kvetináčov. Lenže pozor, to vôbec neboli kvetináče! Bola to obrovská ponuka tzv. Mee Kiri, alebo Buffalo curd – fermentovaného mliečneho produktu z byvolieho mlieka. Niečo medzi hustým jogurtom a jemným syrom, ktorý má príjemnú, mierne kyslastú chuť. Čo je zaujímavé, tento dezert sa vôbec nemusí chladiť – fermentácia pokračuje aj pri izbovej teplote, čo je v tropickom podnebí na nezaplatenie. A keď k tomu pridáte sladký sirup Kitul, máte pred sebou jeden z najslávnejších a najobľúbenejších srílanských dezertov.

Sirup Kitul je vlastne ázijsky javorový sirup – prírodné sladidlo vyrábané z miazgy palmy Caryota urens, známej ako kitulová palma. Nejde o obyčajný sirup, ale o starostlivo zbieraný nektár kvetov, ktorý z narezaných kvetov kvapká do nádob a pomaly varí na nízkej teplote, až zhustne do hustoty, akú poznáme od javorového sirupu. Chuť? Neobyčajne lahodná, s jemnými tónmi karamelu, dymu a náznaku kokosu či medu.

Na Srí Lanke je kitulový sirup pomerne bežný a cenovo dostupný – liter kúpite zhruba za 3 eurá. U nás v Európe je však malým pokladom – cena sa vyšplhá aj na 40 eur za liter a viac. Preto sme bez váhania nakúpili niekoľko litrov a balíme ich do batožiny. Tento sirup bude skvelou spomienkou na chuť Srí Lanky, ktorá sa hodí nielen do dezertov, ale aj do čaju či na palacinky.

Ryžové polia

Keď sme dorazili do dedinky Hatares Kotuwa, opustili sme hlavný ťah z východu na západ ostrova a ocitli sme sa doslova na pravom vidieku. Tu už turistov z Európy takmer nestretnete – hoci blízka India a širšia Ázia sem sem-tam zavíta. Premávka úplne ustala, občas prejde tuktuk, ale inak je tu ticho a pokoj, aký sme na ostrove ešte nezažili. Miestni sa na nás pozerajú s otázkou v očiach: „Čo tu robíte? Nezablúdili ste?“ Našťastie, vieme presne kam ideme – len si skracujeme cestu a nechceme premeškať nič, čo sa ukrýva mimo známych trás. A rozhodne sme spravili dobre.

Na oboch stranách cesty sa rozprestierajú nekonečné ryžové polia – zelené, vodou zaplavené, alebo práve pripravené na novú sezónu. Pestovanie ryže tu nie je len poľnohospodárska činnosť, ale životný rytmus a tradícia stará stovky, ba tisíce rokov. Srí Lanka má len dve hlavné ročné obdobia – monzúnové obdobie prinášajúce dažde a suché obdobie, ktoré je zároveň veľmi teplé. Vďaka tomu je tu možné pestovať ryžu až trikrát do roka, čo z ostrova robí jednu z najproduktívnejších oblastí na pestovanie tejto základnej potraviny v regióne.

Ryža sa na Srí Lanke pestuje väčšinou tradičnými metódami – ručne, s pomocou rodín, ktoré sa starajú o malé parcely. Poľnohospodári sa často brodia vo vodou naplnených poliach, sadia sadeničky ručne a starostlivo ich udržiavajú. Tieto „mokré“ polia sú ideálne nielen pre ryžu, ale aj pre množstvo iných organizmov – od drobných rýb, ktoré pomáhajú s kontrolou škodcov, cez žaby a vtáky, až po obrovské množstvo hmyzu, ktorý udržiava rovnováhu v ekosystéme.

Pre miestnych farmárov je ryža nielen potravou, ale aj kultúrnym symbolom a súčasťou náboženských obradov. Pôda a voda sú považované za dary bohov a preto je pestovanie ryže sprevádzané modlitbami a obetnými rituálmi. Tento rešpekt k prírode a tradícii je cítiť v každom pohybe a na každom kroku.

Krajina, ktorou práve prechádzame, nám pripomína, že aj napriek moderným technológiám a globalizácii stále existujú miesta, kde čas plynie inak, pomalšie a s väčšou úctou k zemi a jej darom. Zrejme je to tá istá oblasť, ktorú sme nedávno videli z vyhliadky Pidurangala – zelené ryžové polia rozprestierajúce sa ako nekonečné vankúše, zrkadliace oblohu a oblaky. Tieto polia sú tichým svedkom stáročí práce, ktorá živí celý ostrov.

Thisal Guest house and Elephant Jeep Safari

Toto ubytovanie sme na Booking.com našli úplne náhodou, keď sme hľadali miesto, kde by sme na pár dní zakotvili a potom pokračovali na juh ostrova. A hneď na prvý pohľad to bola výhra. Nielenže cena bola skvelá – tri izby pre štyri osoby na dve noci za 39 € (čo vychádza asi na 5 € na osobu a noc) –, ale majiteľ má k dispozícii aj vlastný upravený jeep na safari. To znamený, že nemsíme nič extra plánovať a výlet do národných parkov si môžeme dohodnúť priamo na mieste.

Guest house sa nachádza priamo v centre Polonnaruwa, starobylého mesta, ktoré bolo hlavným mestom Srí Lanky v 11. až 13. storočí. Len kúsok odtiaľ leží Bendiwewa – umelo vybudovaná zavlažovacia nádrž, ktorá dodnes slúži poľnohospodárom a je zároveň domovom pre množstvo voľne žijúcich zvierat. Okolie je bránou do aspoň siedmich národných parkov, v ktorých sa pohybujú migrujúce stáda slonov. Už po pár chvíľach sme sa dohodli, kedy a kam vyrazíme na safari, vrátane ceny. Majiteľ nám dokonca prisľúbil, že slony uvidíme určite – ak nie v jednom parku, presunieme sa do ďalšieho. To však znamenalo, že budeme musieť skoro ráno vstávať, lebo horúce slnko cez deň zvieratá vyženie do tieňa, a tak nás čakajú ďalšie krátke noci.

Sám guest house je v staršom rodinnom dome, ktorý má však všetko, čo potrebujeme: pohodlné postele, klimatizáciu, sprchu a možnosť objednať si stravu kedykoľvek počas dňa. Atmosféru dopĺňajú početní domáci gekoni, ktorí sa ukrývajú všade, kde sa len dá. Ticho a pokoj tohto miesta nás upokojili – presne to, čo sme potrebovali po pol dni strávenom v tuktuku.

Po dohode na safari nás majiteľ pred večerou vezie jeepom niekam za mesto. Pôvodne sme plánovali navštíviť samotné starobylé mesto Polonnaruwa, ale keď sme zistili, že vstupné je 30 dolárov na osobu, rozhodli sme sa radšej využiť jeho ponuku. V blízkom supermarkete nakúpime niekoľko pív Lion a smerujeme po hrádzi jazera Bendiwewa smerom na juh.

Dumbutulu Gala

Asi šesť kilometrov južne od Polonnaruwa sa týči osamelý skalný masív – Dumbutulu Gala. Už z diaľky pôsobí majestátne, no keď vystúpime hore, čaká nás výhľad, ktorý si človek zapamätá. Sme tu takmer úplne sami, len občas z diaľky dolieha tiché špliechanie vody a hlasy rybárov, ktorí si na jazere pravdepodobne chytajú večeru.

S pivom v ruke sa usádzame na hrane skaly, nohy vyložené, pred nami zapadajúce slnko odrážajúce sa na hladine. Po celom dni natriasania v tuktuku je to dar z nebies. Nič neriešime. Len čakáme na znamenie, že večera je hotová – ako kedysi dedinčania čakali na zvuk bubna, ktorý zvolával na hostinu.

Bohatá hostina na večeru

Večer sa vraciame späť do guesthousu, kde nás už víta vôňa kari, korenia a niečoho neidentifikovateľného, ale lákavého. Opäť nechávame výber jedla na domácej kuchárke. Nemáme špeciálne požiadavky – len chceme to, čo jedia aj oni. A rozhodne sa nemýlime. Prichádza tradičné „Rice and Curry“, ale v podaní, ktoré by si zaslúžilo miesto v sprievodcoch.

• Parippu curry – jemný šošovicový dhal, krémový, s kúskom cesnaku a náznakom kokosového mlieka,
• Zelené fazuľky v ostrej omáčke s horčičnými semienkami a čili,
• Zemiakové kari, ktoré pripomína indickú aloo masalu
• Mallung – strúhané zelené listy zmiešané s kokosom, cibuľkou a limetkovou šťavou,
• Seeni sambol – sladko-pikantná cibuľová omáčka, ktorá chutí ako niečo medzi chutney a džemom,
• Vadai – zeleninové fritters
• Papadam – tenké, chrumkavé šošovicovo-cícerové lupienky, ktoré pri každom zahryznutí hlasno puknú.

Stôl sa prehýba pod váhou jedla, a my – hoci sme štyria a hladní – kapitulujeme skôr, než všetko zvládneme. Ako bonus na záver prichádza tanier so šťavnatým mangom, melónom a ďalším ovocím, ktorému nevieme povedať nie. Je to jednoduché, bežné jedlo – no pripravené s úctou a domácou láskou. A to je presne ten dôvod, prečo si ho vieme predstaviť každý deň.

Na Srí Lanke je to tak – o jednu ulicu ďalej môže vyzerať rovnaké jedlo úplne inak. A práve to nás na tejto krajine baví.

Srílanské safari

Na safari vyrážame veľmi skoro ráno, často ešte za šera, alebo až tesne pred západom slnka. Najväčšia šanca vidieť zvieratá je však práve skoro ráno, keď sa všetko pomaly prebúdza. Niekoľko dní po sebe vstávame ešte skôr, unavení a hladní, ale vždy vieme, že to stojí za to. Ešte za tmy nastupujeme na korbu jeepu a vyrážame niekam na sever. Presný cieľ poznáme až podľa informácií sprievodcu o tom, kde práve videli slony.

S príchodom východu slnka sa prebúdame spolu so svetom okolo nás. Slony, ktoré nie sú ešte ani v národnom parku, sa voľne pohybujú popri ceste. Počas jazdy máme šťastie zazrieť aj jeleňa axis, elegantného a plachého tvora, ktorý sa vyskytuje v mnohých oblastiach Srí Lanky. No a potom prichádza on – národný vták Srí Lanky, kura džungľová (Ceylon junglefowl, Gallus lafayettii).

Kura džungľová – národný vták Srí Lanky

Kura džungľová je fascinujúci vták, endemitický pre Srí Lanku, čo znamená, že žije len tu. Je to predok všetkých domácich sliepok, no na Srí Lanke má oveľa divokejšiu a nádhernejšiu podobu. Samce majú ohnivočervené a oranžové perie s jasnými modrými odleskami, ktoré ich robia jedinečnými.

Pre miestnych ľudí nie je iba obyčajným vtákom, ale nesie symbol národnej hrdosti a prírodného dedičstva. V legendách a folklóre Srí Lanky vystupuje ako znak odvahy, krásy a ochrany domova. V prírode je zároveň dôležitým ukazovateľom zdravia ekosystému – jeho prítomnosť signalizuje, že les je stále v dobrej kondícii.

Keď ho vidíme behať popri ceste alebo sa mihnúť v kroví, vždy nás to poteší. Je to taký malý zázrak, ktorý pripomína, prečo je Srí Lanka takou výnimočnou krajinou.

Hurulu Eco Park – srdce sloních koridorov

Hurulu Eco Park je jedným z najvýznamnejších prírodných rezervácií Srí Lanky. Nachádza sa v elefantiom koridore medzi dvoma veľkými národnými parkami, Minneriyou a Kaudullou, a plní tak kľúčovú úlohu v ochrane a migrácii divokých slonov. Je to vlastne akýsi most, ktorý umožňuje stádam presúvať sa medzi miestami s bohatými zdrojmi potravy a vody počas rôznych ročných období. Bez tohto koridoru by bola ich populácia izolovaná a ohrozená.

Park s rozlohou 25 000 hektárov je prevažne hustým lesom s vysokými kríkmi, ale pre turistov je sprístupnených len asi 1 000 hektárov, aby sa minimalizoval dopad na divokú prírodu. Hoci je park relatívne malý, Hurulu ponúka jedinečný pohľad do života slonov a ďalších endemických živočíchov v ich prirodzenom prostredí.

Atmosféra safari v Hurulu

Na parkovisku naskakujem do robustného jeepu s otvorenou korbou, no vďaka silným plechom a pancieru máme istotu bezpečia. Motor zahučí a pomaly vychádzame na nespevnené cesty, ktoré vedú hlboko do parku. Po ceste nás sprevádza svieži lesný vzduch a zvuky džungle, ktorá sa postupne prebúdza – štebot vtákov a šušťanie listov.

Každý z jeepov si hľadá vlastnú trasu, a hoci sú v parku desiatky áut, vďaka obrovskej rozlohe sa navzájom veľmi nevidíme a ani nepočujeme. Všade je ticho, občasné šušťanie v kroví prezradí, že niečo žije len kúsok od nás.

Hľadanie slonov – lov bez strelných zbraní

Prvých niekoľko desiatok minút jazdíme po rôznych cestách a chodníkoch, snívame o tom, že práve teraz uvidíme stádo. Slony sú totiž veľmi inteligentné a opatrné zvieratá, ktoré často menia svoje trasy a miesta kŕmenia podľa sezóny, počasia a prítomnosti ľudí. Náš sprievodca má informácie od rangerov a ďalších vodičov, no často je to aj otázka šťastia.

Sila a kľud majestátnych obrov

Sledovať slony na dosah ruky je zážitok, ktorý sa ťažko opisuje slovami. Nie sú to iba obrovské zvieratá, ale bytosti s jemnou dušou a zložitou sociálnou štruktúrou. Mláďatá trávia čas pri matke, staršie samice si pomáhajú, a vodcovia stáda majú vždy oči a uši otvorené na všetko, čo sa deje.

Ich pomalý, dôstojný pohyb, nehybnosť pri pasení, a občasné trúbenie vytvárajú akúsi hudbu prírody. Vždy sa pohybujú s rešpektom jeden k druhému a ku svojmu prostrediu.

Jedinečnosť Hurulu a Srí Lanka v safari

Srí Lanka je známa svojou pestrosťou a Hurulu je toho perfektným príkladom. Na rozdiel od veľkých, rozľahlých afrických parkov je tu kontakt s prírodou trochu intímnejší, hlbší a zároveň plný rešpektu. Nejde tu o rýchle „pozeranie“ zvierat, ale o tiché pozorovanie života, ktorý sa odohrával dávno pred nami a bez nás.

Vyhliadka uprostred parku

Po niekoľkých hodinách jazdy tichými cestami Hurulu si doprajeme zaslúženú prestávku. Náš jeep zastáva pri mohutnej skale, na ktorej vrchole sa týči jednoduchá, ale pevná drevená vyhliadková veža. Je to jedno z mála miest v parku, kam sa autom dostaneme a ktoré ponúka rozhľad ponad nekonečné koruny stromov.

Pohľad z veže je akoby z vtáčej perspektívy — zelený oceán listov a vetiev, ktorý sa rozprestiera do diaľky a len zriedka prelomí nejaká lúka alebo cesta. Nie je to však otvorená savana, kde by ste videli stáda živočíchov na horizonte. Práve naopak, je to hustá džungľa, kde je život skrytý a tichý. Aj keď sa nám zdá, že sme ďaleko od civilizácie, v skutočnosti sme len kúsok od cesty — asi 1,5 kilometra — čo nás núti vážiť si, ako chúlostivé a zároveň krehké je toto útočisko divočiny.

V tieni stromov si oddýchne nielen náš sprievodca a šofér, ale aj my, unavení z námahy a vzrušenia hľadania divých slonov. Po krátkej pauze, keď do seba nasajeme pokoj a vôňu lesa, vyrážame na poslednú tretinu safari.

Na love varanov veľkých

Hurulu Eco Park nie je len domovom slonov a vtáctva, ale aj miestom, kde sa nachádzajú rozsiahle močaristé územia, pravidelne zaplavované počas dažďovej sezóny. Práve tieto periodické mokrade sú ideálne pre život varanov veľkých, ktorí tu nachádzajú dostatok potravy a úkryt.

Krajina je tu zvláštna a fascinujúca: na zelených vodách stojí množstvo suchých stromov, ktorých korene sú trvalo pod vodou. Nedostatok kyslíka vedie k ich postupnému odumieraniu, a tak vytvárajú akýsi prírodný monument mŕtvych stromov, ktoré pripomínajú tiché strážcov močiarov.

Napriek tomu, že varany sú tu podľa sprievodcov bežné, naše snaženie ich objaviť končí neúspechom. Slnko už vystrčilo všetku svoju silu a vzduch začína byť ťažký a horúci. Zvieratá sa ukrývajú do tieňa, rovnako ako my — príroda sa dnes rozhodla ostať skrytá.

Návrat a korenie Srí Lanky

Po ceste späť do Polonnaruwa sa ešte pokúšame pomocou nášho domáceho sprievodcu navštíviť pravú . „Spicy Gardens“ – miesto, kde by sme našli pestrú ponuku typického srílanského korenia. Srí Lanka je predsa svetoznáma korením, a tak sme dúfali, že si odnesieme aspoň niečo, čo využijeme v kuchyni. Lenže namiesto toho sme skončili znova v ajurvédskej záhrade plnej byliniek a liečivých rastlín, ktoré sú možno zdravé, ale kuchynskému použití sa veľmi nehodia. Napriek tomu objavujeme niečo zaujímavé v ponuke – pravé, pomleté nepražené srílanské kakao.

Srílanské kakao je skutočnou raritou. Na rozdiel od bežného kakaa, ktoré je často fermentované a pražené, toto kakao je nepražené a pomleté na jemný prášok. Je menej sladké a má zemité, intenzívne ovocné tóny, ktoré pripomínajú čierny čaj s bylinkami. Jeho svetlá, červenohnedá farba naznačuje, že ide o kvalitný produkt.

Na Srí Lanke sa kakao pestuje prevažne v oblastiach ako Matale, Kandy, Badulla, Kurunegala, Kegalle a Monaragala. Prvé rastliny kakaa boli na ostrov zavedené v roku 1819 a dnes sa považuje za významnú plodinu, ktorá sa často pestuje v tieni kokosových a kaučukových stromov. Aj keď produkcia kakaa nie je hlavným hospodárskym sektorom, stále prispieva k národnej ekonomike. V roku 2019 Srí Lanka vyprodukovala približne 1 499 metrických ton kakaa a bola 32. najväčším producentom kakaa na svete.

Ak sa vám podarí zohnať pravé srílanské kakao, určite ho vyskúšajte. Je to autentický zážitok, ktorý vám priblíži skutočnú chuť Srí Lanky.

Komerčný obed

Na obed sme späť v Polonnaruwa a pretože sme si nestihli nič objednať, rozhodli sme sa skúsiť niečo netradičné – Pizza Hut, ktorý sme ráno zazreli pri odchode na safari. Je zaujímavé, ako medzinárodné reťazce dokážu prispôsobiť svoje menu miestnym chutiam a zároveň ponúknuť aj klasiku, ktorú poznáme z celého sveta.

V ponuke sú tradičné pizze ako Quattro Formaggi alebo Margherita, no nechýba ani Hawaii verzia Navyše je tu niekoľko jedál, ktoré kombinujú miestne koreniny a chute – napríklad Chicken kofta, Teriyaki Chicken, Curry Chicken, Tandoori Chicken, Spicy Fish a mnoho ďalších zvláštnych kombinácii. My sme sa rozhodli vyskúšať Spicy Chicken, ktorá bola podľa popisu pripravená z tradičných srílanských korenín. Chuťovo bola mierne pikantná a príjemná, ani príliš ostrá, ani úplne jemná. Bola to skvelá voľba, ktorá nás príjemne prekvapila, a určite by sme ju radi videli aj v ponuke našich domácich reštaurácií.

Na oddych nie je priestor

Plán po obede bol jednoduchý: nakúpiť nejaké pivá a víno v blízkom supermarkete, prejsť sa peši na ubytovanie a potom uvidíme. Lenže náš domáci sprievodca mal iné predstavy. Ani nás nenechal vyraziť do mesta a čakal nás v blízkosti pizzerie, s odôvodnením, že v tejto horúčave je to veľmi nebezpečné prechádzať sa po meste. Začal nám plánovať ďalší program, a nám bolo jasné, že s manželkou a matkou tráviť čas nechce, a my sme mu boli akousi výhovorkou, prečo doma nemôže byť.

Lesný kláštor Dimbulagala

Jeho plán viedol približne 50 kilometrov od Polonnaruwa k lesnému kláštoru Dimbulagala. Vstupné tu neexistuje – asi preto, že toto miesto ešte turisti príliš neobjavili. A pritom má veľký historický i duchovný význam. Kláštor vznikol už v 3. storočí pred naším letopočtom, v období Anuradhapury, kedy tu pútnici a pustovníci žili v skalných jaskyniach.

Lokalita bola dôležitým centrom reformy budhistickej sanghy a výučby Pálijského kánonu počas vlády kráľa Parakramabahu I. v 12. storočí. Okrem duchovného významu je to aj vzácne archeologické nálezisko.

Najskôr si spravíme krátku obhliadku kláštora a priľahlých budov. Pekné miesto, to áno, ale veľa nám to nevraví. Už pomaly myslíme na návrat, keď sa pri nás objaví náš domáci sprievodca s presvedčivým návrhom, že určite musíme ísť aj na vyhliadku k nebeskému chrámu Ahasmaligawa. Keď zdvihneme pohľad, vidíme ho – chrám niekde hore, asi 250 výškových metrov nad nami. V tom teple sa nám veľmi nechce, ale sprievodca je neoblomný. Vraj je to krátky nenáročný výšľap. V duchu rátame: hodina hore, chvíľa oddychu a 40 minút dole. Tri hodiny, ktoré si nechce nechať ujsť čo by nemusel byť doma. Zdá sa, že mu na tom záleží viac než nám.

„OK, uvidíme,“ hovoríme. Ak nebudeme vládať, niekde si sadneme a povegetíme. To je plán.

Keď prídeme pod kopec a zbadáme strmé schody natlačené do svahu na krátkom, ale brutálne prudkom úseku, okamžite sa uchyľujeme do bufetu v tieni. Dáme si pauzu, niečo malé, počkáme… možno aj dve hodinky. Lenže nie. Sprievodca nás nájde aj tu a s úsmevom zahlási, že ak chceme stihnúť západ slnka zhora, je čas vyraziť. Tak teda ideme.

Stúpanie je brutálne a po ceste nestretávame nikoho – iba jedného mnícha, ktorý nás obehne tak ľahko, akoby išiel po rovine. Niet divu, kto by v tomto teple šliapal hore? Po pár metroch lapáme po dychu. Krátka prestávka, druhá, tretia… nakoniec zvedavosť vyhrá – keď už sme tu, poďme to dať. Obuv? Samozrejme klasický cestovateľský „outdoor basic“ – sandále, šľapky, crocsy. Ideálne na strmé schody v tropickom lese. Napriek tomu (alebo práve preto) sa po asi 40 minútach skutočne dostávame hore.

Na vrchole nás víta budhistická stúpa. Presne to, čo by tu človek čakal. Je tu aj fontánka s vodou – pôvod neriešime, len sa osviežime. Naše zásoby tekutín došli. (Nakoniec bola pitná – nič nám nebolo). V okolí postávajú či kde-tu miznú mnísi, väčšinou zalezení pri stúpe v tieni.

Posadáme si a sledujeme, ako sa slnko pomaly skláňa za obzor. Výhľad na džungľu a krajinu je úžasný – konečne chvíľa pokoja, keď sa nikam netreba ponáhľať. Ale len na chvíľu.

Len čo slnko zmizne za horizontom, nastane realita: musíme dolu. Ak nechceme ísť za úplnej tmy musíme ísť. Žiadne turistické značenie, len chodník a intuícia. Našťastie smer je jednoduchý – dole kopcom. Aj tak ideme opatrne, svetla je málo, kolená prosia o milosť.

Keď sa konečne vyhrabeme späť na parkovisko, čaká nás náš sprievodca – široký úsmev, ako by si len odskočil po čaj. My sme úplne hotoví. Deň sme začínali za tmy a znova je tma a stále nie sme v posteli. V máji sa tu stmieva okolo 18:30, ale pocitovo sme dnes na nohách dva dni v kuse. A večera? Tá sa vraj už chystá…

Nekonečné čakanie na večeru

Po návrate z nebeského chrámu už nemáme v pláne nič. Iba jesť. Osprchovať sa. A spať. Naše predstavy sú jednoduché – večera v príjemnom tempe, možno s pivom v ruke a gekonmi na stenách.

Domáci sa však rozhodnú, že nás poctia ako vážených hostí. Prestierajú v tej najväčšej a najkrajšej miestnosti domu, s veľkým stolom a krásnym dreveným stropom. My sa ale po celom dni cítime ako rozbité cigánske hračky a formálnosti nás nelákajú. Radšej požiadame o večeru vonku na terase.

Stôl sa prestrie. Sme pripravení. Teda… my sme pripravení. Ale večera nie. Netušíme, v akej fáze príprav sa kuchyňa práve nachádza, no po hodine čakania to prestávame riešiť. Po dvoch už nemáme čo piť. Vychladené pivá padli, aj fľaša vína vzala za svoje. Hlad síce stúpa, ale nálada je ešte stále fajn.

Až keď uplynie 2 a pol hodiny, povieme si, že sa neoplatí asi čakať a skúsiť zistiť, či sa ešte večera varí, alebo máme ísť do obchodu. A vtedy príde zistenie: domáca vraj celý čas čakala, kým jej dáme pokyn, že môže začať nosiť jedlo. My sme si mysleli, že čakáme na ňu, ona že čaká na nás.

Klasický príklad srílanského tichého nedorozumenia. Všetko sa deje s úsmevom, v dobrom úmysle – len nie nutne v rovnakom čase.

Jedlo nakoniec chutí výborne, aj keď by sme ho najradšej ochutnali o dve hodiny skôr. Do postele padáme ako kabele. Únava je taká, že možno sa do rána ani nepohneme. A zajtra? Ďalší presun na juh, a určite nás Srí Lanka niečím prekvapí….