Bajkal – ľadová doba

Keď sa začne zemetrasenie, modlitba utíchne. Rozkolísané kríže v rukách veriacich zmeravejú, oči rozšírené strachom prehľadávajú horizont. Otec Jevgenij, s cencúľmi na brade a s ikonou svätého Innocenta v rukách, spozornie. Po ľade sa šíri dunivý rachot. Zosilnie, priblíži sa – potom však zoslabene a nakoniec zanikne. “Z toho nič nebude,” ozve sa niekto do hrobového ticha. „Si si istý?” opýta sa niekto iný.

Otec Jevgenij súhlasne prikyvuje. “Boh je s nami.” Pokračujú ďalej a znova počuť iba vrzgot ich topánok na ľade. A modlitbu k svätej Márii, ktorú veriaci ťahane spievajú do taktu krokov: “Bohorodička a Panna Mária, raduj sa, milostiplná, Pán je s tebou. Požehnaná si medzi ženami …” Deväťhlasne a bez prestávky.

Ráno sa vydali na pochod z východného brehu Bajkalského jazera. Najprv sa brodili snehom, až kým neprešli cez Barguzinský záliv a dosiahli otvorené jazero, kde vietor zmietol všetok sneh a zanechal len ľad priehľadný ako sklo, cez ktorý vidieť do niekoľkometrovej tmavozelenej hĺbky. Ich krížový pochod je akoby zázrak, kráčajú po vŕzgajúcej vode. Zázrak sa začal takmer pred dvomi rokmi, keď vyrazili zo západného brehu, aby po etapách obišli celý Bajkal: v smere hodinových ručičiek a s modlitbami, každé dva týždne niekoľko dní v kuse, v lete po brehu, v zime po ľade. Sotva niekto pozná skutočné rozmery tohto jazera tak dobre ako otec Jevgenij a jeho spolupútnici, v nohách majú už takmer dve tretiny z pobrežia dlhého približne 2 100 kilometrov. A nikto nevie lepšie ako oni, že zemetrasenia, ktoré každý rok až tisíckrát zatrasú Bajkalom, sú zväčša neškodné – keby však niektoré z nich prelomilo ľad, pomôcť im môže iba Boh. Dnes budú pochodovať až do západu Slnka, zajtra takisto a pozajtra znova, na perách bez prestania modlitba k Panne Márii, aby – čo vlastne chcete dosiahnuť, otec Jevgenij?

“Bajkal,” odpovedá päťdesiatpäťročný veľkňaz Jevegenij Starcev, predstavený charlampievskeho Kostola svätého archanjela Michaela v Irkutsku. “Bajkal je dar Boží. Musíme ho zachraniť.”

Pred čím?

V tom už však kňaz obráti svoju osrienenú bradu proti vetru a pochoduje ďalej, pretože slová, ako mi neskôr vysvetlil, sú jedna vec a modlitba zasa druhá. A keďže sa ľade na majú modliť, musí najskôr uplynúť tento zimný deň a až potom mi otec Jevgenij vysvetlí, čo s jazerom nie je v poriadku.

Má viac ako 25 miliónov rokov, je hlboké viac ako 1 600 metrov – je hlbšie a staršie ako ktorékoľvek iné jazero na našej planéte. Žiadne iné jazero neobsahuje viac sladkej vody: takmer 24-tisíc kubických kilometrov, približne jednu pätinu celosvetových zásob. Napriek týmto rozmerom jeho povrch každú zimu celkom zamrzne.

Ľadová pokrývka stuhne v januári a udrží sa až do mája. Zamŕzanie aj roztápanie sa oneskorujú za ročnými obdobiami, pretože obrovské vodné masy sa iba pozvoľna ochladzujú alebo zohrievajú.

Keď už ľad “drží”, ako hovoria miestni, keď je taký hrubý, že unesie ľudí a autá, a kompaktný, že siaha od brehu k brehu, premení ľadová pokrývka celý Bajkal na schodnú krajinu. Vytvorí cesty tam, kde v lete žiadne nie sú, pritiahne na jazero ľudí, ktorí by sem inak neprišli. Automobilistov. Rybárov. Kresťanov. Vyznávačov šamanizmu. Extrémnych športovcov. Ľudí hľadajúcich zmysel života či niečo iné. A turistov.

Tak, ako je jedinečné toto jazero, je jedinečné celé okolie. Bajkal je napodobenina Sibíri nielien svojimi neuveriteľnými rozmermi, ale aj bohatstvom prírodných zdrojov, svojou nedostupnosťou a riedkym osdlením. Podobne ťažko sa ovláda, má zákutia, ktoré sotva niekto spozná, ponúka útočisko pre spoločenstvá, ktoré inde už takmer vôbec neexistujú – a nachádza sa oveľa bližšie k Pekingu ako k Moskve.

V zime sa v zľadovatenom Bajkale akoby odzrkadľovala celá krajina – so svojimi pôvabmi aj nedostatkami, svojimi obavami, s nervóznym pohľadom na svet.

Dobrých 300 kilometrov od miesta, kde otec Jevgenij napriek vetru a nečasu vedie svoju procesiu, na juhozápadnej strane jazera, stojí na ľade muž. Sám. Vedľa neho malý zelený stan. Ďaleko od brehu, hlboko v sibírskej pustatine.

Jevgenij Apuchtin sa udivene pozerá cez predné sklo. “To sa mi hádam iba zdá,” povie Olegovi Ivanovovi.

O niekoľko sekúnd zabrzdí ich auto pri stane. Apuchtin si prehodí cez plecia bundu uniformy a vystúpi. Odskrutkuje uzáver na termoske. Podá mladému mužovi s ázijskými črtami šálku horúceho čaju. Ten sa načiahne. Pije.

“Rescue service,” vysvetľuje Apuchtin. “Where you from?”
Muž sa usmeje a ukáže na juh.
“Where you go?”
Ukáže na sever.
Apuchtin nechápavo prikyvuje.

Apuchtin nechápavo prikyvuje. Potom mladík ázijského výzoru spustí. Lámanou angličtinou nadšene vysvetľuje, že je z Číny a chce prejsť Bajkal po dĺžke, z juhu na sever a späť, iba so sánkami, na ktorých si po ľade ťahá zásoby, celá výprava má trvať šesť týždňov.

Apuchtin ešte stále nechápavo prikyvuje, ako keby chcel povedať: Dopekla, čo je to za nezmysel?

Číňan si prstami v rukaviciach ukáže na tvár. “Siberian people cold here,” povie. Potom si poklope na hruď. “But warm here.” Vyrozpráva príhodu, ako raz uviazol na letisku, bez letenky, bez peňazí, bez pasu a keby sa tam nebol objavil jeden Sibírčan, ktorý si išiel nohy dolámať, aby mu pomohol, hoci ho vôbec nepoznal, mohlo to dopadnúť všelijako. A preto je teraz tu. Aby zistil, prečo majú ľudia na Sibíri také vrelé srdcia. A kde by to mal zistiť lepšie, ak nie tu, na Bajkalskom jazere?

“Blázon,” zamrmle Apuchtin, keď nastupuje späť do auta.

“Toto jazero bláznov doslova priťahuje.”

Apuchtin a Ivanov, obaja asi 45 rokov, jednoduchí, rozložití Sibírčania, “pracujú” pre ministerstvo pre mimoriadne situácie. V mestečku Listvjanka na pobreží Bajkalu má ministerstvo zriadené zásahové stredisko pre oblasť Bajkalu, okolo jazera ďalších šesť menších základ ní a spolu tu pracuje asi 300 zamestnancov. Mimoriadna udalosť, na ktorú ich dnes odvelili, je maratón na ľade pre extrémnych športovcov. Čínskeho cestovateľa stretli náhodou. Ponáhľajú sa na sever, aby na druhý deň odprevadili po ľade asi dve desiatky rýchlokorčuliarov a cyklistov. “Blázni,” uvažuje nahlas Apuchtin a krúti hlavou, “všetko sú to blázni.”

Ich obojživelné auto so šiestimi kolesami vyzerá tak, že by sa dobre hodilo aj na výsadok na Mesiaci. Podobne nadpozemsky vyzerá krajina, ktorú vidieť za oknami. Praskliny tenké ako vlas popretkávali ľad, tiahnu sa ako zmrznutá pavučina až k horizontu. Na iných miestach ľad uväznil milióny malých bubliniek metánu. Pomedzi to sa k oblohe týčia kusy obrovských ľadových krýh, ktoré na seba navŕšili vietor a prúdy a teraz v slnečnom jase nádherne žiaria tyrkysovou farbou ako priesvitné sochy. Apuchtin medzi kolenami zviera deformovanú fľašu z umelej hmoty so samohonkou. Je napoly prázdna. Prvým pohárom pokropili ľad, niekoľko kvapiek na každú svetovú stranu. Kto sa vydá na Bajkal, musí si jazero uzmieriť pálenkou a šamanským zariekadlom v buriatčine, vysvetľuje Apuchtin, ktorý nie je ani šaman, ani Buriat – pôvodný obyvateľ tejto oblasti. “Nie som poverčivý, ale je to taká tradícia. Ľudia po stáročia pestujú podobné rituály a je lepšie dodržiavať ich.”

Hneď za Listvjankou je hornatý breh neschodný a takmer ľudoprázdny. Z jazera príkro vyčnievajú skaly, medzi nimi sa ojedinele vynárajú malé dediny, zväčša bez akejkoľvek prístupovej cesty. Spojenie s vonkajším svetom tu je iba po vode alebo po ľade, a keď sa Bajkal topí alebo zamŕza, ich obyvatelia sú uväznení. Preto má ministerstvo pre mimoriadne udalosti na jazere takú hustú sieť základní – z izolovaných sídiel treba z času na čas evakuovať ľudí so zlomeninami, s infarktom alebo pretrhnutou plodovou blanou.

Čím sa dedinčania v tejto pustatine živia? “Čím asi?” začuduje sa Apuchtin a mykne plecami. “Pytliačia.”

Tam, kde je v Rusku riedke osídlenie, sa zákony a praktický život často rozchádzajú a sotva je niekde inde táto priepasť taká zrejmá ako na Bajkale. Napríklad jazda autom po ľade: je dovolená iba na jedinej policajne zabezpečenej trati, ale stopy pneumatík sa tiahnu, kamkoľvek sa pozrieš. Alebo rybolov: bez povolenia je zakázaný, ale ryby chytajú takmer všetci. Lov omula, lososovitej ryby, ktorá sa vyskytuje iba v Bajkalskom jazere a v priľahlých riekach: pre hrozivý pokles jeho stavov je lov dočasne zakázaný, ale nájdete ho na jedálnom lístku všetkých kaviarní na pobreží. Poľovačka na bajkalského tuleňa, jedného zo zriedkavých druhov sladkovodných tuleňov na svete: prísne regulovaná, napriek tomu ponúkajú trhovci na brehu poháre s bielym ligotavým tulením tukom. Keď sa ich spýtate, odkiaľ ho majú, zamrmlú len niečo o tom, že zvieratá zavše uviaznu v rybárskych sieťach.

Jeden z tých, kto by mal pytliactvu zabrániť, spí o jednej hodine poobede tak tvrdo, že Ivanov a Apuchtin ho nedokážu zobudiť. Je to horár. Chrápe a vylihuje v služobnej chatke na brehu jazera. “Vstávaj!” reve Apuchtin. Nad pričňou visia vyblednuté ikony, všade cítiť pálenku. Horár zo sna iba zamľaská. “Ja to vzdávam,” odvráti sa Ivanov.

Na spiatočnej ceste k autu mi vysvetľujú, že horár už nie je tým, čím býval. Od tej nehody. Stratil oboch synov. Utopili sa.