Dve tváre Lhasy: Keď sa modlitebné mlynčery točia v rytme čínskeho ekonomického zázraku

Príchod do Lhasy v roku 2026 už dávno nie je tou romantickou expedíciou, akú opisovali cestovatelia pred polstoročím. Dnes vás sem dovezie „Železný drak“ – moderná vysokorýchlostná železnica, ktorá prekonáva horské priesmyky vo výškach, kde lietadlá začínajú klesať na pristátie. Hneď ako vystúpite na stanici, ktorá svojou veľkosťou pripomína skôr terminál v Šanghaji než bránu do duchovného srdca Himalájí, udrie vás do očí prvá z mnohých tvárí súčasného Tibetu. Je to tvár ocele, betónu a neónov, ktorá sa agresívne derie cez nánosy histórie a vonných tyčiniek.

Lhasa už nie je izolovaným mestom na streche sveta. Je to výkladná skriňa čínskej politiky rozvoja, miesto, kde sa miliardové investície pretavili do asfaltových diaľnic a výškových budov. Pre bežného turistu, ktorý sem prichádza s vopred schváleným itinerárom a čínskym sprievodcom za chrbtom, je to fascinujúca metropola plná farieb. Pre tých, ktorí však dokážu čítať medzi riadkami a vnímať ticho v tieni majestátneho paláca Potala, je Lhasa mestom v permanentnom napätí, kde sa starobylá tradícia snaží nadýchnuť pod nánosom riadenej asimilácie.

Potala ako nemý svedok minulej slávy

Dominantou, ktorú nemožno prehliadnuť, zostáva palác Potala. Týči sa nad mestom ako biela a okrová pevnosť, no jeho funkcia sa za posledné desaťročia radikálne zmenila. Od roku 1959, kedy ho musel 14. dalajláma opustiť, sa z duchovného a politického centra stal v podstate skanzen. Dnes je to múzeum, ktoré spravuje Peking, a hoci sú jeho sály stále plné zlatých sôch Budhov a relikvií, pôsobí skôr ako mŕtvy monument než živé srdce národa. Pod palácom sa rozprestiera obrovské námestie, ktoré svojou prázdnotou a prísnou geometriou evokuje skôr pekinské Tchien-an-men.

Práve tu, na tomto rozsiahlom priestranstve, je najviac cítiť prítomnosť „ústrednej moci“. Kým turisti si robia selfíčka s palácom v pozadí, na strechách okolitých budov a v nenápadných stanovištiach hliadkujú vojenské jednotky. Kontrast medzi mníchmi, ktorí sa pokúšajú o rituálnu kora – obchôdzku okolo posvätných miest – a uniformovanými hliadkami s automatickými zbraňami, je v roku 2026 bežnou realitou. Námestie pod Potalou nie je miestom pre tibetské zhromaždenia, je to scéna pre štátne prehliadky a demonštráciu sily, ktorá má svetu ukázať, že Tibet je „stabilný a rozvíjajúci sa“.

Moderná Lhasa sa však nezastavila len pri monumentoch. Mesto sa rozrástlo do šírky aj do výšky. Stará štvrť Barkhor, kde sa kedysi koncentroval všetok život, je dnes obklopená prstencom moderných štvrtí s nákupnými centrami, kde nájdete tie isté globálne značky ako v Paríži alebo Tokiu. Tradičné domy z kameňa a dreva nahradili prefabrikované stavby, ktoré sú síce komfortnejšie, no z hľadiska identity anonymné. Pre Peking je to úspech – odstránenie chudoby a modernizácia. Pre tibetskú kultúru je to však strata koreňov, ktoré sa v betóne neudržia.

Ekonomický motor v rukách cudzincov

Keď sa pozrieme na čísla, Peking má pravdu v tom, že do Tibetu nalial nepredstaviteľné sumy peňazí. Infraštruktúra, elektrifikácia a digitalizácia postúpili míľovými krokmi. Avšak pri pohľade na to, kto z tohto rastu profituje, sa obraz začína kriviť. Väčšina nových podnikov, od stavebných firiem až po reštaurácie a hotely, je v rukách migrantov z vnútrozemia Číny, predovšetkým etnika Chan. Tibeťania sa často ocitajú na okraji tohto ekonomického zázraku, pracujú ako pomocné sily na stavbách alebo ako predavači suvenírov vo vlastnom meste.

V Lhase dnes žije viac než 600-tisíc obyvateľov a odhaduje sa, že až 40 % z nich tvoria prisťahovalci. Tento demografický posun je kľúčom k pochopeniu toho, prečo sa mesto tak rýchlo mení. Čínski investori neprišli zachraňovať tibetskú kultúru, prišli budovať trh. Historické uličky, kde ste kedysi kúpili ručne tepané mlynčeky alebo tradičné lieky z Cordycepsu (húsenice čínskej), sú dnes plné obchodov s lacnou bižutériou a rýchlym občerstvením. Dokonca aj predaj tradičných tibetských liečiv prešiel do rúk čínskych konglomerátov, ktoré z nich urobili luxusný exportný artikel pre zbohatlíkov v Šanghaji.

Ironicky, práve turizmus, ktorý mal byť záchranou pre miestnu ekonomiku, sa stal nástrojom asimilácie. Pred pandémiou sa počty návštevníkov rátali v miliónoch a v roku 2026 sú tieto čísla ešte vyššie. Väčšina turistov sú však domáci Číňania, pre ktorých je Tibet exotickým dobrodružstvom, akýmsi spirituálnym „Disneylandom“. Prichádzajú, odfotia sa v požičanom tibetskom kroji pred chrámom Džókhang, kúpia si suvenír a odídu. Tento masový turizmus vytvára tlak na „folklórizáciu“ kultúry – tradície sa zachovávajú len v takej forme, aby boli fotogenické a neškodné.

Zamatová rukavica digitalizácie a strata jazyka

Ak bola v minulosti kontrola Tibetu postavená na hrubej vojenskej sile, dnes má podobu sofistikovanej digitálnej siete. Lhasa je jedným z najviac monitorovaných miest na svete. Kamery s rozpoznávaním tvárí sú na každom rohu, pri vstupe do chrámov aj na trhoviská. Každý pohyb je sledovaný, každá konverzácia môže byť zaznamenaná. Tento „technologický mier“ vytvoril v meste atmosféru, kde sa o politike nehovorí. Miestni vedia, že jedna nesprávna fotka na sociálnej sieti alebo zmienka o dalajlámovi môže znamenať okamžité problémy nielen pre nich, ale pre celú rodinu.

Najväčšia tragédia sa však neodohráva v uliciach, ale v školách. Politika „bilingválneho vzdelávania“ v praxi znamená, že vyučovacím jazykom je čínština (mandarínčina) a tibetčina sa vyučuje len ako doplnkový predmet, podobne ako u nás cudzí jazyk. Mladá generácia Tibeťanov v Lhase už dnes hovorí lepšie po čínsky než vo svojom materinskom jazyku. Sú to deti, ktoré vyrástli na TikToku (v Číne Douyin), jedia v KFC a ich snom je študovať na univerzitách v Pekingu alebo Šen-čene.

Táto mladá generácia je rozpoltená. Na jednej strane majú prístup k technológiám a možnostiam, o ktorých ich rodičia ani nesnívali. Na druhej strane strácajú kontakt s hĺbkou svojej vlastnej spirituality. Večer v Lhase už nepatrí tichému odriekaniu mantier. Patrí karaoke barom a klubom, kde duní čínsky pop. Tibeťan v modernom oblečení, so smartfónom v ruke a šiltovkou dozadu, sa na prvý pohľad nelíši od tínedžera v ktoromkoľvek inom ázijskom meste. A to je presne cieľom asimilačnej politiky – vytvoriť lojálneho občana, pre ktorého je tibetská identita len estetickým doplnkom, nie životným postojom.

Bublina menom Tibetská doga: Príbeh o chamtivosti

Zaujímavým mikrosvetom, ktorý ilustruje vplyv vonkajšieho sveta na Tibet, je osud tibetskej dogy. Pred rokmi sa tieto mohutné psy stali symbolom statusu pre čínsku elitu. Ich cena sa šplhala do miliónov eur a Lhasa zažila „dogiu horúčku“. Chovné stanice vyrastali ako huby po daždi a každý, kto mal kúsok pozemku, chcel zbohatnúť na predaji týchto „levov z náhorných plošín“.

Dnes je táto bublina dávno prasknutá. Trh sa nasýtil, móda sa zmenila a tisíce týchto psov skončili na uliciach alebo v preplnených útulkoch. Je to smutná vizitka toho, ako čínsky kapitalizmus dokáže uchopiť symbol tibetskej divočiny, vyžmýkať z neho zisk a následne ho odhodiť ako nepotrebný tovar. Tibetská doga, kedysi strážca kláštorov a stád, sa stala obeťou rovnakej komercializácie ako samotná Lhasa.