Neuveriteľná India

Toľko vnemov, zážitkov a emócií a ja vážne neviem, kde začať. Som v rovnakej pozícii ako postava v najznámejšej reklame o Indii, kde cestovateľ sedí na lavičke nad pohľadnicou v Ladaku a v hlave mu ide jeden zážitok za druhým v rýchlej kadencii. Nakoniec sa zmôže len krasopisne napísať „Incredible India“, čiže neuveriteľná India. Presne takto by sa dali nazvať všetky tie zážitky, ktoré som zažil počas svojich 22 návštev tejto úžasnej krajiny.

India: krajina, kde zážitky prídu neočakávane

Nikdy ich neviete predvídať a keď máte pocit, že už nič bizarnejšie nemôžete zažiť, príde niečo bláznivejšie. Keby sa spojil Jakubisko s Fellinim, ani oni by nedokázali zvýrazniť tie kulisy, ktoré sú okolo vás. Často sa mi stáva, že keď rozprávam svoje skúsenosti a zážitky, nikto mi nechce veriť.

Môj vzťah k Indii prešiel rôznymi štádiami. Od nenávisti až k obdivu. Presne pred 13 rokmi som prvýkrát vstúpil do tejto neuveriteľnej krajiny. Tak ako mnohí cestovatelia, aj ja som ju začal od prvej minúty nenávidieť a povedal som si, že už „nikdy do tej hnusnej smradľavej Indie nevstúpim“. Proste som podľahol prvotnej emócii. Okolo mňa bola tlačenica, vôňa karí, voľne sa pohybujúce kravy. Proste hrôza. Indii som nechcel dať druhú šancu a až zhoda náhod ma priviedla opäť do toho mraveniska. A viete, že sa mi to začalo páčiť? India sa v mojich očiach rozžiarila do krásnych farieb a začala mi chutiť. Vôňa, farby, hluk, špina, smrad, proste krása …

V tomto článku vám chcem predstaviť nielen tu známu Indiu, ako je Tádž Mahal, Dillí alebo Džajpur, ale aj menej známe miesta, ktoré vás presvedčia, že Indía je viac než zaujímavou krajinou a netreba podľahnúť prvotnej emócii, ako to bolo u mňa pred 13 rokmi.

Mnoho cestovateľov najprv navštívi to najzaujímavejšie a zľakne sa. Takzvaný indický zlatý trojuholník zahŕňa prekrásne miesta, ale zároveň sú aj tými najšpinavšími oblasťami Indie. Presne tomuto pocitu podľahnú ľudia, ktorí sem zavítajú len raz. Spýtajte sa vo svojom okolí tých, ktorí sem chodia pravídelne.

Len pokrútia hlavou nad otázkou špinavosti a ihneď vám vymenujú krásne miesta, ktoré ležia mimo klasických turistických trás. A presne o tom je tento článok. O inej Indii. O takej, o ktorej sa toľko nehovorí. Pritom stačí vybočiť z tých klasických turistických trás a pred vami sa odkryje iná krajina. Vstúpte do krajiny, kde sú zážitky najintenzívnejšie a ktoré vám nikto nebude chcieť uveriť.

Najbizarnejšia hranica na svete

Úprimne, kto z nás má rád hranice? Vypisovanie, čakanie a sem-tam aj vybaľovanie vecí pred zrakom colníka. Viete si však predstaviť hranicu, kam by ste išli ako na atrakciu a považovali by ste to za jeden z najväčších zážitkov? Presne taká je najbizárnejšia hranica na svete medzi Indiou a Pakistanom pri indickom meste Amritsar.

Vstúpte na územie, kde bizarnosť strieda bizarnosť. Každý podvečer sa hrnie zástup zvedavcov, aby si pozrel slávnostný ceremoniál uzatvárania hranice medzi Indiou a Pakistanom. Stovky tuk-tukov sa predbiehajú medzi sebou, len aby svojim zákazníkom včasným príchodom zabezpečili čo najlepšie miesto. Môj vodič sa volá Pradeep a teší sa, že ma vezie. „Dnes to Pakistanu natrieme! Musíme byť lepší, hlasnejší a hlavne početnejší! Dám ti najlepšiu cenu, len nech zvíťazíme!“ Z počiatku nechápem zmysel jeho dlhého monológu, ale keď vidím, ako sú Indovia vyfintení a navoňaní, začínam tušiť, že toto bude niečo veľké. Už z diaľky vidím obrovskú vlajku Indie, ktorá sa vznešene trepoce vo vetre a z reproduktorov počujem hlasné zvučky bollywoodskych filmových hitov. Čo to vidím? Tribúna? To azda nie je možné!

A keď mi vojak v uniforme vo farbách indickej vlajky hrdo oznámi, že je pre 7-tisíc návštevníkov, padne mi sánka. Dve hodiny pred zatvorením hranice to tu žije. Ľudia tancujú, spievajú a hlavne sú bojovne naladení. Keď prejde niekto s indickou vlajkou, tribúna reve. V tom príde moderátor akcie a oznámi nadšenému publiku, že šou sa začne o 30 minút. Do toho kričí a pýta sa obecenstva. „Kto je najlepší? Kto?“ Ľudia zborovo vstanú a kričia „Hindustan!“ Zrak mi však padne na druhú stranu hranice, kde vlaje ešte väčšia vlajka ako tá indická. Aj tam tribúna, hoci menšia, praská vo švíkoch a moderátor poháňa ľudí kričať „Pakistaaan“.

Uzatváranie hranice sa začne o 17.00, Velitelia každej strany oznámia hlbokým hlasom, že akcia sa môže začať. Ako keby to bola súťaž vo vopred dohodnutých disciplínach. Kto vie dlhšie kričať do mikrofónu? Kto vie lepšie pochodovať? Kto vie vyššie vykopnúť nohu? Kto dá rýchlejšie vlajku dole? V týchto nezmyselných súťažiach víťazia Pakistanci, ktorí sú oblečení do čiernych uniforiem. Odrazu sa rozbehne z každej strany päť najvyšších vojakov. Naraz zastanú pred bielou čiarou, ktorá vyznačuje hranicu. Sú na Indov a Pakistancov nezvyčajne veľkí a predvádzajú sa navzájom ako kohúti. Ukazujú výstražné gestá, dupú do zeme, zlovestne hromžia päsťami a ukazujú svoju silu vzpriamenými telami. Publikum na každej strane je v tranze a ja nechápem, že toto sa deje každý deň. Každý deň túto šou vidia tisíce ľudí. Celé je to zakončené zabuchnutím železnej brány medzi týmito znepriatelenými krajinami.

Po akcii ma čaká Pradeep pri tuk-tuku a pýta sa, kto bol najlepší. „Úprimne? Pakistan.“ Ind je z toho sklamaný a vymenováva argumenty, prečo sa mýlim. Pre domácich je to ako šport a ide im o prestíž. Už ma ani neprekvapuje, že sa o tom píše každý deň v miestnej tlači. Len ma jemne zamrazí, keď si spomeniem, že obe krajiny majú atómový arzenál.

Ani nie o rok ma cesta zaviedla do Pakistanu a išiel som si to pozrieť z druhej strany. V tento deň sa pakistanská strana nenaplnila, lebo mali náboženský sviatok. Indovia ich prehučali, ale mne sa viac páčili tie ich čierne uniformy. Indické vyzerali ako z filmového štúdia, zdali sa mi príliš umelé. „Prosím, povedz u vás doma, že v tomto sme najlepší!“ Pre mňa to bol taký silný zážitok, že keďidem do týchto častí sveta, idem sem opäť. Navštívil som hranicu trikrát a stále sa nestačím čudovať.

Táto hranica dlho viedla v kolónke najbizarnejších zážitkov na svete. Nevedel som si predstaviť, že niečo môže prebiť hranicu medzi Pakistanom a Indiou. Až raz som natrafil na sviatok, o ktorom veľa Slovákov nevie, a pritom patrí medzi najväčšie na svete.

80 miliónov pútnikov – najväčší sviatok planéty v Indii Kumbhaméla

Vedeli ste o najväčšom sviatku v Indii, na ktorom sa zúčastní takmer 80 miliónov pútnikov, aby sa ponorili do rieky, ktorá ich očistí od všetkých hriechov? Mal som šťastie, že som pred piatimi rokmi zažil tento sviatok na vlastnej koži. Nazýva sa Kumbhaméla a je považovaný za najväčšie stretnutie náboženských pútnikov našej planéty.

Toto podujatie sleduje celá India. A to nielen pútnikov, ale aj svätých mužov, ktorí na tento náboženský festival prichádzajú. Všetky indické denníky, ale aj televízie ho pokrývajú vo svojich správach a prinášajú každodenné reportáže. Som v Triambkeshware, kde pramení jedna z posvätných riek hinduistov – Gódávarí. Tu sa odohráva najväčší sviatok na planéte. Podľa indických agentúr sem má prísť okolo 80 miliónov veriacich. Svätá rieka Gódávarí je opradená legendami o najvyššom božstve Šivovi. Ľudia sa tu podobne ako v najposvätnejšom meste Váránasí ponárajú do prameňa rieky, aby zmyli všetky svoje hriechy a aby sa vyslobodili z nekonečného kolobehu života. Okolo mňa nie sú len veriaci, ktorí neustále odriekajú posvätné texty, ale aj typický indický kolorit, bez ktorého by India nebola Indiou. Nad hlavami mi skáču opice, pobehujú okolo mňa túlavé psy a všade sa potulujú bezprizorné kravy, ktoré sú očami božstva Šivu. Napriek tomu, že nie som hinduista, sa idem ponoriť do rieky, ktorá pôsobí neuveriteľne mysticky. Prameň sa nachádza uprostred stredovekého chrámu, ktorý je rozdelený na mužskú a ženskú časť. Vyzliekam sa do spodnej bielizne ako nejeden z tisícky pútnikov. Moje biele telo akoby sem ani nepatrilo. Nad otázkou čistoty vody sa vôbec nepozastavujem a len verím, že svätá rieka nemôže byť špinavá. Miestni ma pozývajú k sebe a za hlasného povzbudzovania sa ponáram do svätej rieky. Kumar sa pri mne zastavuje a podáva mi ruku. „Celý život som sa tešil na okamih, keď sa sem dostanem. Je to jeden z najväčších sviatkov nás hinduistov, na ktorý musíme ísť.“

V novinách sa však šíria správy o tohtoročných zlých hygienických podmienkach. Ich dôvodom sú záplavy, ktoré postihli tento región. V meste Udždžain stretávam miestneho podnikateľa, ktorý vlastní pár hotelov. „Tento rok som chcel ísť so svojimi priateľmi na festival Kumbhaméla, ale záplavy a plné hotely nám v tom zabránili. Nabudúce sa však lepšie pripravím a rezervujem si všetko včas.“ Milióny pútnikov smerujú na jedno jediné miesto. Z celej Indie putujú veriaci v skupinách. Niekto cestuje indickými polorozpadnutými autobusmi, niekto vlakmi a tí najortodoxnejší sa vybrali zdolať pešo aj tisíce kilometrov. Zastavujem sa pri jednej skupine, kde polovica pútnikov v oranžovom oblečení nemá topánky. Sú na ceste už 23 dní a podľa ich slov majú pred sebou ešte ďalších desať. Ako sprievodné vozidlo im slúži traktor, ktorý im hrá nielen bollywoodske hity, ale aj posvätné piesne o Šivovi. Na tvárach majú šťastný výraz a čím sú bližze k mestu, tým sa ich entuziazmus zväčšuje. Prespávaju popri cestách, nevadí im, že obdobie dažďov sa už malo dávno skončiť. Celá India je v pohybe. Noviny nepíšu o ničom inom ako o Kumbhaméle, ktorá sa striedavo uskutočňuje v štyroch rôznych mestách. Tentoraz sa konajú slávnosti v meste Našik. Je to jedno zo štyroch miest, na ktoré podľa legendy spomínanej v Rámájane dopadli kvapky nesmrteľného nektáru, ktorý nieslí bohovia, keď utekali pred démonmi. India je asi jedna z mála krajín, ktorá žije veľmi intenzívne nielen svojím náboženstvom, ale aj všetkými príbehmi, ktorým našinec nie vždy porozumie a ktoré niekedy vyvolávajú na našich tvárach úsmev. Napríklad na školách sa učí, ako sa hlavné božstvo Šiva nahneval, keď mu zomrela manželka Párvatí. Od samotnej zlosti ju roztral na tisíc márnych kúskov a tam, kde dopadla jej vagína, Indovia postavili chrám.

V okolí mesta sa tvorí stanové mestečko. Na jednej strane sú stany, kde sa pre všetkých pútnikov bezplatne podáva jedlo a tvoria sa niekoľkostometrové rady, v ktorých sa nikto nepredbieha. Podáva sa výlučne vegetariánska strava a kvôli sviatku je v celom meste zakázané konzumovať mäso a piť alkohol. Všetko tu žije Kumbhamélou. Vstupujem do kuchyne, kde dobrovoľníci pripravujú ryžu, indickú šošovicu daal a indický chlieb roti. Iná časť tábora je vyhradená pre pútnikov, ktorí majú peniaze, aby sa tu mohli ubytovať. A ten kto nemá? Ľahne si, kde chce. Na cestu, k rieke či k odpadkom. Stačí sa prekryť igelitom pre prípad dažďa. Ak by ste čakali, že ľudia sú nešťastní z ťažkých podmienok, ste na omyle. Neriešia to. Sú šťastní, že tu vôbec môžu byť.

Po ceste k posvätnému prameňu sú vybudované ášramy, niečo ako pocestné kláštory, v ktorých prebývajú svätí muži hinduistického učenia. Najpopulárnejší sú nágovia, ktorí chodia nahí a kážu slovo božie. Bez oblečenia, posypaní popolom, ktorý symbolizuje silu boha Šivu. Popritom pofajčievajú cigaretu plnú ópia. Jeden nága, ktorý sa vola Višnunaga, sa mi krásnou angličtinou prihovára a vyzýva ma, aby som si k nemu sadol. Je to preňho druhý sviatok Kumbhaméla v živote a on bude počas nej celý čas sedieť v provizórnom stané a pomáhať verlacim. „Ja viem, že vás Európanov zaujíma, že prečo chodíme nahí a chcete si nás odfotiť. My to tak neberieme. Takto nás stvorili božstvá, a preto sa netreba hanbiť.“ Napriek tomu mi zapózuje a ponúkne cigaretu. Alkohol je zakázaný, ale drogy povolené. „Drogy, ako ích nazývate, môžeme požívať len my. Oslobodzujú našu myseľ a približujú nás k nášmu stvoríteľovi.“ Okolo neho sedía ďalší nahí nágovia, ktorí sú uź mysľou niekde vo vesmíre a rozprávajú sa así so stvoriteľom. Ani nie o 200 metrov ďalej je ďalší ášram, v ktorom si jeden svătý muž navíja svoj penís na železnú tyć. „Niektorí svätí muži si vybrali svoj trest,“ hovorí mi jeden z prizerajúcich sa Indov. Nága si nakrúti svoj penis dvakrát okolo tyče a potom si na ňu sadne. Vraj necíti žiadnu bolesť a dáva rozhrešenie ostatným pútnikom. Naľavo od neho je starší muž, ktorý má na ruke už poriadne dlhé nechty a jeho ruka je stále zdvihnutá. Dal si záväzok, že kým vydrží, nedá svoju ruku dole. V priemere vydrží štyri hodiny. Okolo neho postávajú policajní dôstojníci a so zopnutými rukami si od neho pýtajú radu. Na konci si títo služobníci indického národa kľaknú a pobozkajú nohy svátému mužovi. Z provizórneho ášramu je vyvedený amplión a zvoláva veriacich. Všetko je bezplatné, ale nik sa nebráni malej pozornosti alebo príspevku, ktorý umožní chod ášramu.

Šivov lingam

Idem s tisícovým davom k jednému z dvanástich najposvätnejších chrámov v hinduistickom svete. Je v ňom uložený Šivov lingam, ktorý každé ráno umývajú mliekom a veriaci sem prinášajú kvety. Každý z davu si chce uchmatnúť aspoň chvíľku, aby sa pomodlil k čiernemu falusu symbolizujúcemu najsilnejšie božstvo. Rad sa tiahne niekoľko stoviek metrov. Čím je dav početnejší, tým je fanatíckejší. Niekto zakričí nahlas „Šiva“ a dav to zborovo zopakuje. Ľudia sa pretláčajú, pchajú sa a vystierajú ruky, aby boli ćo najbližšie k posvátnému miestu. Ochrancovia chrámu držia dav od falusa, aby brahmani – najvyššia kasta v Indii – malí priestor na vykonávanie náboženského obradu. Celé miesto je presiaknuté niečím neidentifikovateľným a cítim to aj ja. Napriek tomu, že som ateista. Kravy sa potulujú okolo chrámu a Indovia k nim pristupujú a hladkajú ich po čele. Veria, že ich vidí Šiva a v osudný deň sa za nich prihovorí. Pri vstupe sú náboženské skupiny spievajúce o Krišnovi, další svätý muž trúbi do lastúry a zvoláva nebeské sily a sprievod veriacich, čo dorazil po niekoľkotýždňovom putovaní, sa nahlas teší z ukončenia púte. Do toho sa mieša vôňa kari, čierneho čaju, ľudského potu, ale aj kravských výkalov, po ktorých všetci chodia naboso. Celých 24 hodín, každý deň počas celého mesiaca, tu bude prebiehať Kumbhaméla. Dnes, 15. augusta, v Deň nezávislosti Indie sa má do rieky ponoriť najväčší dav. Indická vláda posunula kvôli bezpečnosti o pár dní hlavný deň slávnosti. Pred mesiacom dav ušliapal 17 ľudí pri oslave oveľa menšieho sviatku a dnes sa začína aj ďalšia veselica oslavy Šivovho syna Ganéšu, ktorému podľa hinduistických tradícií vlastný otec nechtiac odsekol hlavu a neskôr nasadil sloniu. India žije sviatkom a v ťažkých časoch, keď sa nedarí ekonomike a finančná kríza dolieha na ľudí, sa chce zabaviť každý.

Som pozvaný k ďalšiemu svätému mužovi, ktorý dal sľub najvyššiemu božstvu, že sa nedotkne zeme. Sedí na provizórnej hojdačke a keď sa potrebuje premiestniť na iné miesto, ochotní služobníci ho prenesú. Dáva rady ďalším vysokým hodnostárom a pritom sa hojdá. Celé je to akési bizarné, rovnako ako Kumbhaméla.