Po kráľovskej ceste naprieč krajinou

Nad rozvalinami starobylej Gadary zapadá slnko. Mesto sa týči na severnej hranici Jordánska a z výšky hľadí na sporné územie. Nižšie na úbočí Golanských výšin sa kľukatí rieka Jarmúk, pretekajúca cez sýrske územie anektované Izraelom v roku 1981. Obďaleč sa v západe slnka trbliece Tiberiadske jazero, zatiaľ čo južnú časť Jordánskeho údolia pomaly zahaľuje tma. Hoci sa izraelsko-palestínsky konflikt odohráva hneď za dverami, z Gadary vyžaruje pokoj. Posledné lúče slnka farbia vyvýšené stupienky rímskeho divadla a stĺpy lemujúce decumanus, rímsku hlavnú cestu, nazlato. Biblickú atmosféru tohto výjavu dopĺňajú tri kravy, ktoré sa pasú na tráve vyrastajúcej zo štrbín medzi dlaždicami. Podľa evanjelia sa v “gadarskom kraji” zdržiaval Ježiš a priviedol tam k viere mnohých učeníkov. Gadara sa spomína aj v knihe Exodus ako jedno z miest na kráľovskej ceste, kde sa zastavili Židia na úteku z Egypta. Táto cesta v minulosti viedla cez tri prekvitajúce kráľovstvá (Edóm, Moáb a Ammón), ktoré ležali na území dnešného Jordánska. Okrem toho po nej putovali Židia v nádeji, že sa dostanú do zasľúbenej zeme, hoci ich cesta nakoniec nabrala iný smer. Ak by ste chceli vyskúšať cestovanie v čase, rozhodne sa vydajte zo severu Jordánska až na juh po ceste číslo 35.

Asfaltová cesta dlhá 400 kilometrov sa vinie zo severu krajiny až po brány púšte. Začína sa kúsok od mesta Irbid a končí sa 50 kilometrov juhozápadne od mesta Ma’an. Vedie cez dve pohoria a náhorné plošiny (Galaád a Abarim), obchádza kaňony, ktoré striedajú erodované štíty a pieskové duny. Cestovateľovi sa tak naskytne pohľad na najrozmanitejšiu panorámu v krajine. Jordánci majú veľmi radi hory, doposiaľ neveľmi navštevované turistami, kde žijú nomádski pastieri a roľníci. Tí obývajú horské dedinky a snažia sa zachovávať tradície a roľnícky spôsob života. Ísť po kráľovskej ceste je ako začítať sa do knihy o dávnej minulosti tohto kraja. Bola totiž hlavnou trasou karaván, ktoré medzi Egyptom a Sýriou prevážali meď, bronz, hlinené nádoby, jačmeň, pšenicu, olivy či dobytok. Napájala sa na ňu cesta vedúca z dnešného Jemenu, po ktorej do Jordánska v minulosti prišlo zlato, kadidlo a myrha opradené legendami. Odtiaľ pochádza aj ďalšie pomenovanie tejto trasy – cesta kráľov. Odkazuje na jedného z troch kráľov z východu, ktorí sa prišli pokloniť malému Ježiškovi a priniesli mu tieto vzácne dary, hoci legenda neuvádza, o ktorého kráľa išlo. Nadšenec archeológie Guy Rachet v knihe Cesta kráľov, na potulkách Jordánskom (Alphée, 1996) uvádza miesta, ktoré v blízkosti cesty osídľovali ľudia už od 8. tisícročia pred Kristom. Opisuje, ako vtedajšie trasy “dokazujú na tú dobu veľmi všestranný spôsob obchodovania. Z Turecka prevážali napríklad predmety a nástroje z obsidiánu, zo Sinaja tyrkys a z brehov Stredozemného mora mušle zvané kaurí, slúžiace ako ozdoba na náhrdelníkoch”. Obchodovanie prostredníctvom karaván pretrvalo do konca 12. storočia. Kresťania a neskôr moslimovia využívali kráľovskú cestu aj na púte na posvätné miesta. Presúvali sa po nej vojaci z rôznych národov a v rôznych érach: Egypťania, Peržania, Nabatejci, Gréci, Rimania, križiaci či Arabi. Na kráľovskej ceste ostala po každej z civilizácií stopa.

Olivy, citróny či zelenina. Okolie Džerašu miestni nazývajú jordánskou záhradou

Na dlhú cestu sa vydávame z mesta Gadara, dnes známeho ako Umm Kajs, kde sa dozvedáme o grécko-rímskej minulosti Jordánska. Toto starobylé mesto patrilo do Dekapolisu, zväzku desiatich miest, ktoré založili grécki a macedónski kolonisti približne vo 4. storočí pred Kristom a neskôr v 1. storočí pred Kristom dobyli Rimania. O 64 kilometrov na juh ležia ruiny Gerasy, ďalšieho z miest Dekapolisu. Nájdete tam dve antické divadlá, v ktorých sa stále hrajú predstavenia, či vynikajúco zreštaurovaný víťazný oblúk postavený na počesť Hadriánovej návštevy. Oblúk dnes obklopuje moderné mesto Džeraš (súčasné pomenovanie Gerasy), no historická pamiatka je taká zachovaná, že sa bez námahy dokážeme preniesť do minulosti a predstaviť si bežný život 20 000 obyvateľov vtedajšej Gerasy. Umelci tvoria v ateliéroch na ulici typu cardo maximus, čo bola 800 metrov dlhá cesta lemovaná 200 stĺpmi. Úradníci sa zhromažďujú na najväčšom fóre Rímskej ríše zvanom Oválne námestie. Veriaci stúpajú po obrovskom schodisku do chrámu Dia či bohyne Artemis … Do istej miery vďačila Gerasa za pompéznosť úrodnej pôde v okolitých oblastiach mesta, ktoré dnes nazývame jordánskou záhradou.

Cesta číslo 35 sa ďalej prediera pomedzi kopce posiate borovicami a pretína údolia zdobené vinicami, ovocnými sadmi či zeleninovými záhonmi. Neďaleko Džerašu stretávame 43-ročného Nadžeha Gogaziho a jeho pracovníkov. Usilovne pobehujú v sade plnom storočných olivovníkov. Nadžeh si prácu pochvaľuje: “Pracujeme v každom ročnom období. Od polovice októbra do polovičky decembra zbierame olivy. Po zvyšok roka oberáme figy a citróny v okolitých dedinách alebo pomaranče a zeleninu južnejšie, v Jordánskom údolí.”

Scenéria sa mení 50 kilometrov na juh. V tejto oblasti dominujú náhorné plošiny, ktoré pretínajú údolia – wadi (vádi). Prvé také údolie, cez ktoré prechádzame, sa nazýva Vádi Šu’ajb. Cesta sa zvažuje popri holých stráňach, sem-tam posiatych olivovníkmi. Za poslednou zákrutou sa nám naskytne pohľad na Mŕtve more. Po pätnástich kilometroch sme sa z výšky 200 metrov pod úrovňou mora dostali do bodu 429 metrov pod úrovňou mora, čo je najnižšie položené miesto na zemi. Na brehoch jazera sa hromadia vrstvy soli. Akoby nám chcelo naznačíť, že slaná vodná plocha pomaly upadá do agónie. Nadmerné čerpanie vody z Jordánu, ktorý je zásobárňou jazera, a vyparovanie vody z nádrží na ťažbu fosfátu spôsobujú, že ročne hladina klesne o jeden a pol metra. Jordánci si tak jazero užívajú, kým môžu. Je piatok, v Jordánsku teda prvý víkendový deň, a miestni zapĺňajú tých pár bezplatných pláží, ktoré sú hneď vedľa luxusnej kúpeľnej oblasti Sweimah. Na rozdiel od zahraničných turistov im ani nenapadne splývať na hladine jazera, ktoré je pre vysoký podiel soli šesťnásobne slanšie než ktorékoľvek more na zemi. Miestni sa idú len ovlažiť kúsok od brehu, pričom ženy sú úplne zahalené, a pod prístreškom z palmových listov si vychutnávajú občerstvenie. Keď príde čas modlitby, niektorí si rozložia koberčeky a vzývajú Alaha. Paradoxne, o 9 kilometrov ďalej nájdete al-Magtas, kam sa z celého sveta zbiehajú kresťania. Podľa Jánovho evanjelia tam na brehu Jordánu ležala Betánia, kde pokrstili Ježiša. V roku 1994 tam archeológovia odhalili pozostatky kostolov a krstiteľníc z 3. a 4. storočia, a tak toto miesto v roku 1991 Vatikán uznal za miesto Ježišovho krstu. V roku 2015 bolo zapísané do Zoznamu svetového kultúrneho dedičstva UNESCO. Izrael napriek tomu vyhlasuje, že Ježiša pokrstili na mieste Kasr al-Jahúd, ktoré leží na opačnom brehu rieky v okupovanom Predjordánsku. Každoročne tam prichádza okolo 400 000 turistov a pútnikov, hoci archeológovia na mieste dosiaľ nevykopali žiadne pozostatky.

Pútnici sa v bielom rúchu ponárajú do bahnistých vôd

V porovnaní s izraelskou stranou rieky navštívi al-Magtas štyrikrát menej turistov. Môže za to nedostatok bohoslužobných miest a malá ubytovacia kapacita. Jordánske úrady však začali štedrejšie udeľovať parcely kresťanským cirkvám. V oblasti už vyrástlo asi 10 nových kostolov (katolícke, koptské, ruské a grécke ortodoxné). Zarážajúcejší je pohľad na protiľahlé brehy Jordánu. Na izraelskej strane vybudovali obdivuhodné kamenné nábrežie, zatiaľ čo na jordánskej nájdete len skromnú drevenú plošinu. Medzi nimi preteká rieka široká ani nie 10 metrov. Uprostred nej pláva na hladine línia bójí – štátna hranica. Horliví a zároveň plesajúci pútnici v bielom rúchu sa na oboch brehoch ponárajú do bahnistého prúdu. Číňania si celý proces natáčajú na kameru GoPro, Rusi sa dávajú pokrstiť u popa, Mexičania spievajú chválospevy, zhromaždení Filipínci z Los Angeles sa modlia okolo svojho kňaza, Indky odeté do sárí sa kropia posvätnou vodou z fliaš … Mnohí z nich pôjdu ďalej po kráľovskej ceste a navštívia aj ďalšie významné biblické miesta. Len 26 kilometrov východne leží vrch Nebo, z ktorého vraj Mojžiš pred smrťou zazrel zasľúbenú zem. Vrch, na ktorom stál, naozaj ponúka panoramatický výhľad na Mŕtve more, oázu vôkol Jericha či na judské a jeruzalemské pohoria. Okrem toho ukrýva pozostatky baziliky zo 6. storočia, prekrásnu mozaiku zachytávajúcu život pastierov a lovcov. O necelých 10 kilometrov ďalej leží jordánska kolíska tohto umenia, mesto Madaba. Nájdete v ňom asi dvanásť byzantských kostolov, v ktorých mozaika pokrýva aj podlahu. V meste ešte aj dnes žije najpočetnejšia skupina kresťanov. Z celkového počtu obyvateľov (86 000) tvoria zhruba tretinu.

Pred strednou školou, ktorú vedie Kostol sv. Jána Krstiteľa, sa lúči skupinka dievčat. Mnohé majú na sebe závoj. “Moslimovia vedia, že sa k ich deťom správame úctivo,” vysvetľuje 39-ročný páter Petros Hidžázis. “Študuje u nás 500 žiakov rôzneho vierovyznania, pričom jednotlivé náboženské skupiny vychádzajú medzi sebou dobre.” Farár nám ďalej vysvetľuje, že kresťania a moslimovia z tejto oblasti historicky patria do jedného kmeňa Hidžázinov. “Naši spoloční predkovia boli beduíni, ktorí kočovali v arabskom regióne Hidžáz a od 6. storočia sa začali obracať na kresťanstvo. V priebehu ďalších storočí sa usádzali v Jordánsku, pričom niektorí si zachovali kresťanskú vieru a iní konvertovali na islam.”

Abú Mússa patrí do kmeňa Džahalin, ktorý pochádza z Palestíny. Neďaleko kráľovskej cesty, južne od Madaby, si rozložil stan, odkiaľ dohliada na svoje stádo kôz. Abú je 58-ročný pastier, ktorý nežije pravým kočovným spôsobom života. Na rozdiel od svojich predkov sa nevydáva na dlhé púte. So stádom sa presúva len raz ročne, no potom sa vždy vrácia na pôvodné miesto. Vzďaľuje sa len pár desiatok kilometrov. “V novembri zostupujeme do údolí, občas až k Mŕtvemu moru. Tam je teplejšie. Vo februári sa vraciame do hôr, aby sa stádo stihlo napásť na novej tráve, ktorá vyrastá v apríli.” Spôsob života jordánskych beduínov však nemá veľkú perspektívu do budúcna. Posledné národné sčítanie obyvateľstva z roku 2015 ukázalo, že zo 6,6 milióna pôvodných Jordáncov (plus tri milióny utečencov, zväčša z Iraku, zo Sýrie a z Palestíny) sa za potomkov beduínov považuje 98 %. Väčšina z nich však žije na dedine alebo v meste. Napoly kočovným spôsobom života, podobne ako Abú Mússa, žije len 10 % “údajných” beduínov. Za kočovníkov v pravom slova zmysle sa považuje iba 0,75 % populácie. Dôvod sa skrýva v politike usídľovania, ktorú jordánska vláda uplatňuje od 80. rokov minulého storočia. Cieľom je stabilizovať kočovný národ, ktorý považujú za nekontrolovateľný. Za klesajúcimi percentami stoja aj beduíni, ktorí dnes sami uprednostňujú pohodlie domova a dostupnosť služieb pre verejnosť, ako napríklad školy či nemocnice.

Prémiový obsah