V arabčine je známe ako Bahr el-Lut, teda Lótovo more, v hebrejčine a medzi židovskou komunitou zase ako Yam Ha-Melah, teda Slané more. Takto sa volalo ešte za biblických čias, pričom po prvý raz sa tento názov objavil v knihe Genezis. V židovskej histórii sa o ňom zvykne hovoriť aj ako o Východnom mori, čím sa jednak odlišuje od Stredozemného mora, no zároveň je jeho názov v hebrejčine z lingvistického hľadiska odkazom na minulosť. V tradíciách aj vo Svätom písme sa v oboch kultúrach spája so zánikom štyroch či piatich miest: Sodomy, Gomory, Adamy a Seboimu (Segor bol ušetrený). Táto udalosť má zrejme základ v dávnej geologickej katastrofe, ktorá sa v regióne odohrala. Predsa však muselo na dnešné meno počkať až do príchodu Rimanov, ktorí sem zavítali po Grékoch a boli očarení jeho pozoruhodnými vlastnosťami. Pomenovali ho Mare Mortuum – Mŕtve more – pretože v mimoriadne slaných vodách jazera, ktoré leží medzi dnešným Izraelom a Jordánskom, nebolo ani známky po živote.
Čakalo ho však niečo ešte horšie. Stredovekí kresťanskí pútnici, ktorí sa pri ňom zastavovali na ceste medzi horou Sinaj a Jeruzalemom, mu hovorili Diablovo more. Verili, že pod jeho hladinou číhajú kadejaké bizarné príšery, a že z neho stúpajú zapáchajúce a škodlivé výpary. Napokon ďalšou prezývkou, ktorá sa s ním spájala, bolo aj Smradľavé jazero. Nepochybne to súviselo so sírnym zápachom, ktorý z neho vychádzal a dodnes vychádza. Až v posledných päťdesiatich rokoch však Mŕtve more vstúpilo do fázy, ktorá preň môže byť naozaj smrteľná.
Pohľad na údolie Mŕtveho mora môže byť skutočne bezútešný. Lemujú ho skalnaté Moabské výšiny a Judská púšť, no predsa tu už od prehistorických čias neustále žili ľudia. K tým najstarším osídleniam patrili napríklad Jericho na severe a Segor na juhu. Samo more má počiatky v tých istých pohyboch tektonických dosiek, ktoré pred niekoľkými miliónmi rokov vytvorili aj Východoafrickú priekopovú prepadlinu. Tá sa tiahne od juhozápadnej Ázie po východnú Afriku a leží v nej aj samotné Mŕtve more. Kedysi bolo zrejme súčasťou ešte staršieho jazera, ktoré siahalo ku Galilejskému jazeru. Je to najnižšie položené miesto na zemskej súši – nachádza sa 427 m pod úrovňou mora. K ďalším takýmto nízko položeným miestam patrí napríklad Asalské jazero v Džibutsku, ktoré sa v porovnaní s ním nachádza len 152 m pod úrovňou mora, alebo Turfanská preliačina v Číne. Na západnej pologuli je to len Dolina smrti v Kalifornii, ale tá sa mu s hĺbkou 85 m pod úrovňou mora ani len nepribližuje. Mŕtve more je až sedemkrát slanšie ako oceány. Napája ho rieka Jordán na severe a tiež rieky a potoky z okolitých pohorí. Jeho mimoriadnu slanosť má na svedomí veľký výpar vody a miestne bohaté ložiská kamennej soli. Soľ tvorí až 33 percent vody jazera, pričom napríklad Veľké soľné jazero v Utahu má prinajlepšom 27 percent.
V 60. a 70. rokoch minulého storočia začali Izrael, Jordánsko a Sýria odkláňať vodu z horného toku Jordánu a rieky Jarmúk, ktorá je hlavným prítokom dolnej časti Jordánu. Potrebovali ju totiž pre svoje rozrastajúce sa mestá a poľnohospodárstvo. Odvtedy začala hladina Mŕtveho mora rapídne klesať. Kedysi 80 km dlhé jazero má teraz na dĺžku sotva 48 km a hladina klesá rýchlosťou 1 m za rok.
V ohrození nie je len jedinečný fenomén, ktorý bol viac ako dve tisícročia charakteristickou črtou celej oblasti a ku ktorému sa viažu posvätné miesta židov, moslimov a kresťanov, ale aj celý okolitý ekosystém. Pri ústupe Mŕtveho mora vzniká množstvo prepadlísk ohrozujúcich neďaleké cesty, pozemky a hotely pre turistov a pútnikov, ktorí sa chcú okúpať v údajne blahodarných vodách mora. V nasledujúcich desaťročiach hrozí Mŕtvemu moru katastrofa, ktorú odvrátia len rázne a drastické opatrenia na jeho opätovné naplnenie.
