Prázdna končina

PRÁSK! Robustný náboj kalibru 5,45 mm rozštiepi modrú oblohu a presviští okolo okienka môjho auta. Výstrel z pušky vyvolá chaotickú ozvenu po celom suchom kaňone. Zhlboka sa nadýchnem. Sme napokon v Jemene, chudobnej krajine na južnom cípe Arábie, kde je kultúra strelných zbraní taká zakorenená, že táto krajina patrí k najdôkladnejšie vyzbrojeným spoločnostiam na svete. Napriek množstvu zbraní sa tu však dodržiavajú správne spôsoby, zvlášť medzi beduínskymi pastiermi. Ako teda žiada tradícia, pokračujeme bližšie k bin Hasanovmu stanu a nechávame ho dokončiť privítanie.

PRÁSK! Ďalšia guľka otrasie popoludňajšou oblohou. Presekne vzduch nad mojou hlavou, opäť sprevádzaná zahrmením pušky.

Ajda bin Hasan nás už privítal. Pod žeravým slnkom zastavujeme konvoj v úctivej vzdialenosti, približne tristo metrov od jeho stanu.

Z prvého auta mi Awad, jemenský armádny dôstojník pridelený ako sprievodca, dáva rukou znamenie, aby som počkal. Medzi beduínmi platí, že či k ich táboru prídete na ťave alebo autom, z prichádzajúcej skupiny musí vystúpiť jeden zástupca a po hostiteľovom pozdrave oznámiť úmysly prichádzajúcich. Awad teda so svojím terénnym vozom opúšťa náš konvoj, zastaví dvesto metrov pred stanom a vystúpi.

Niekoľkokrát zvolá smerom k stanu „Salám alejkum!“ – mier s vami – a máva otvorenou pravou rukou vo vzduchu, aby ukázal, že nie je ozbrojený. Keď dôjde dolu, vyhodí vysoko do vetra hrsť piesku, tiež pravou rukou. V tejto oblasti je to starobylé znamenie mieru.

Za sivou skalou neďaleko stanu vstáva zo svojho úkrytu bin Hasan, vychudnutý muž s dlhou sivou bradou. Je oblečený v tradičnom bielom arabskom rúchu, v Jemene nazývanom thawb, a na hlave má červeno-bielo kockovanú šatku, ktorej sa tu hovorí masadda. Zdvihne pušku nad hlavu, čím dá najavo, že všetko je v poriadku. Keď potom Awad vykročí k bin Hasanovmu stanu, zamáva mi, aby som ho nasledoval.

Kým som dorazil do stanu, vnútri sa zhromaždila skupina mužov. Sedeli na orientálnom koberci, pred sebou kanvicu čaju a strieborný podnos plný prázdnych šálok. Keď som vošiel, bin Hasan sa mi predstavil a zároveň predstavil svojho jednookého, sivobradého brata Hámida. Obaja majú vyše sedemdesiat.

„Ako človek zo Západu možno nerozumiete beduínskemu pozdravu,“ hovorí bin Hasan. „Ale takto sme to robili vždy. Keď sa priblíži hosť, privítame ho, aj keby bol z nepriateľského kmeňa. Potom má právo na všetko, čo máme: jedlo, čaj, odpočinok, starostlivosť. Tak to u nás chodí. Aj svojim nepriateľom dáme všetko, ak prídu v mieri.“

Hneď sa ho pýtam, čo sa stane, ak sa niekto priblíži inak než priateľsky.

V tej chvíli vstupujú do stanu jeden za druhým štyria bradatí, slávnostne oblečení mladí muži. Pušky, ktoré držia v rukách, vyzerajú, akoby sotva držali pokope. Ukladajú svoje zbrane vedľa bin Hasanovho kalašnikova.

„Videli sme vás prichádzať už zďaleka,“ hovorí bin Hasan a podáva mi dymiacu šálku sladkého čaju. „Moji synovia a synovci,“ kývne smerom k príchodzím, „vás obkľúčili, keď ste sa približovali. Keby ste prejavili akýkoľvek náznak nepriateľstva, naše strely by s každým vaším krokom mierili bližšie k vám. Čoskoro by ste pochopili, že bude múdrejšie vrátiť sa.“

Vitajme teda v Rub al-Chálí, čiže Prázdnej končine, vo svete drsných extrémov, ktorý môže byť zároveň najnehostinnejším aj najpohostinnejším miestom na Zemi. Do Arábie som prišiel v januári 2004 s fotografom Georgeom Steinmetzom a plánom preskúmať Rub al-Chálí. Kým sa naša osemtýždňová expedícia skončí, prejdeme viac než 8 500 kilometrov po Saudskej Arábii, Ománe a Jemene. Budú po nás aj strieľať – tým najpriateľskejším spôsobom – nie raz, ale viackrát. Po streľbe bude vždy nasledovať pozvanie na čaj.

Toto územie sa celé tisícročia vzpieralo ľudskému osídleniu ako jedna z najteplejších, najsuchších a najneúrodnejších oblastí na zemeguli. Je však aj domovom hrdej beduínskej spoločnosti, ktorá sa snaží prispôsobiť svoju zmes islamu, dávnych kmeňových zvykov a čerstvo objaveného ropného bohatstva náročnému a rýchlo sa pohybujúcemu modernému svetu.

Rub al-Chálí, doslova Prázdna štvrť, alebo jednoducho Piesky, zaberá pätinu Arabského polostrova a je najväčším piesočným morom na svete. S rozlohou viac než 580 000 štvorcových kilometrov zahŕňa podstatnú časť Saudskej Arábie, ako aj časti Ománu, Jemenu a Spojených arabských emirátov, a vytvára vyprahnutú pustatinu väčšiu než Francúzsko. Má približne polovicu množstva piesku ako Sahara, ktorá je pritom pätnásťkrát väčšia než Rub al-Chálí, ale skladá sa hlavne z kamenistých plání a skalnatých výbežkov.

Pre tieto piesočné priestory, o nesmiernej horúčave ani nehovoriac, boli Piesky dlho považované za príliš drsné pre všetkých okrem tých najvynaliezavejších. Chápali sa skôr ako pustatina, ktorou treba prejsť, než ako krajina, kde sa dá usadiť. Napriek tomu tu už od čias, z ktorých neexistujú písomné záznamy, prežíva na okrajoch púšte a občas si trúfne prejsť cez ňu asi tucet kmeňov húževnatých a nebojácnych beduínov, známych najmä v Arábii aj ako al-badu.

Prémiový obsah