Feninčania sú známi ako výnimoční moreplavci. Na mohutných lodiach, zdobených konskými hlavami na počesť boha mora Yamma, podnikali neohrozené výpravy, a to vďaka pokročilým vedomostiam o navigácii. Ich svet pozostával z niekoľkých nezávislých mestských štátov ležiacich na pobreží Stredozemného mora na území dnešnej Sýrie, Libanonu a severného Izraela. Pripisuje sa im vynájdenie lodného kýlu, abecedy, purpurového farbiva a pravdepodobne aj skleného riadu. Dokonca im prisudzujú privezenie domestikovanej mačky do Európy. Fenickí moreplavci si totiž všimli, že mačky výborne chytajú potkany, preto ich s radosťou brali na paluby svojich lodí. Takto ich priviezli do Talianska a ešte ďalej. Fenické výrobky sa našli až na severe vo Veľkej Británii, a jedno z najvychytenejších miest Rímskeho impéria Leptis Magna vzniklo ako obchodná zástavka Feničanov Lpqy v 7. storočí pred n. l.
Leží na stredomorskom pobreží severnej Afriky a Maltu s Talianskom má na dosah ruky. Nachádza sa v súčasnej Líbyi pri ústí vádí Lebda do mora. Feničanov na tejto polohe zaujala hlavne potenciálna príležitosť dostať sa k vnútrozemským karavanovým trasám. Sídlo, ktoré sa sústredilo okolo prístavu na vádí Lebda, sa podľa všetkého rozrástlo na obrovskú fenickú kolóniu a neskôr padlo do rúk Kartágincov. Akýkoľvek obchodný či architektonický rozmach (ktorý sa čoskoro stratil pod novými úrovňami mesta) však bledne v porovnaní s tým, aký význam dosiahlo mesto v rukách Rimanov.
Už od čias prvého rímskeho cisára Augusta patrilo Leptis Magna do rímskej provincie Afrika, a hoci mohlo stále slúžiť ako obchodná zastávka, oveľa známejšie bolo svojím poľnohospodárstvom a najmä výrobou olivového oleja. Na väčšine okolitého územia sa rozkladá polopúšť, no mesto malo to šťastie, že v jeho tesnej blízkosti bola veľmi úrodná pôda. Ukázalo sa, že je mimoriadne vhodná na pestovanie olivovníkov. Okrem toho tu bola sieť občasných riek – vádí – ktoré pri nedostatku zrážok pomáhali zavlažovať úrodu. Leptis Magna vďaka olivovému oleju neuveriteľne zbohatlo. Pre všetkých od cisára až po otrokov predstavoval hlavný zdroj tukov v strave. Mydlá na báze olivového oleja sa zase starali o hygienu a lampy, v ktorých horel olivový olej, osvetľovali temnotu. Z miestneho prístavu sa do celého Rímskeho impéria vyvážalo nespočetné množstvo amfor plných olivového oleja.
Leptis Magna sa zmenilo na jedno z najviac romanizovaných miest v severnej Afrike a bohatá elita mesta navzájom súperila o to, kto postaví dôležitejšiu verejnú budovu. Takto vznikli chrámy, fórum, divadlo, akvadukt a verejné kúpele, amfiteáter, pretekárska dráha pre vozy (hipodróm) a tak ďalej. Leptis Magna tak malo rovnaké výhody ako hlavné mesto ríše.
Status mesta významne narástol, keď jeden z jeho rodákov, Lucius Septimus Severus, zasadol v roku 193 nášho letopočtu na trón celej Rímskej ríše. Podľa popredných historikov, ktorí sa venujú tomuto miestu, to bol prvý naozaj provinčný cisár. Severus nezabudol na svoje korene a rodné mesto poctil tým, že ho pasoval za skutočné rímske mesto. Okrem tohto čestného postavenia mu doprial značné daňové úľavy a financoval rozsiahlu prestavbu s cieľom spraviť z mesta metropolu hodnú cisára.
Po týchto zmenách, ktoré boli dokončené až po Severovej smrti za vlády jeho syna a nasledovníka Caracallu, viedla k prístavu mramorová kolonáda.
Mesto dostalo obrovské nové fórum, baziliku a víťazný oblúk zdobený podobizňami severovskej dynastie, ktorý stál uprostred hlavnej križovatky. Po páde severovskej dynastie sa rozvoj mesta spomalil, presne ako sa dalo čakať. Stavby, ktoré už stáli, boli vystavené sérii zemetrasení v 60. rokoch 4. storočia n. l. a nájazdom nomádskych kmeňov v rovnakom období. V 5. storočí sa mesto pod východorímskou (byzantskou) vládou trochu spamätalo, ale vtedy už bolo len zlomkom svojej predošlej slávy a prístavu hrozilo, že ho pochovajú nánosy. Keď v roku 643 celú oblasť ovládli Arabi, mesto bolo podľa všetkého už opustené. Tie isté pohyblivé duny, čo vytvárali cesty pre karavány, ktoré Feničanov prilákali, napokon pohltili aj ruiny mesta Leptis Magna.
Až do viktoriánskej éry mesto ticho spalo. Jeho pokoj narúšali len občasné výpravy s cieľom ulúpiť z neho, čo ostalo. Napríklad v 17. storočí odtiaľ Claude Lemaire, francúzsky konzul v Tripolise, odviezol kusy mramoru do Paríža, kde sa zrejme stali súčasťou oltára v Kostole Saint Germain des Prés. Architektonické poklady Leptis Magna však v plnej miere odhalili až archeologické vykopávky v 60. rokoch minulého storočia. Politická situácia v Lýbyi a nastolenie režimu Muammara Kaddáfího na nejaký čas ukryli mesto pred zrakmi sveta. Celá situácia sa ešte zhoršila po Kaddáfího smrti v roku 2011, keď sa Líbya kvôli vnútorným konfliktom zmenila vojnovú oblasť.
