Predtým, ako utečiete zo stresu veľkomesta do upokojujúceho náručia niektorého rajského ostrova, nezabudnite si o svojom vybranom eldoráde zistiť dostatok informácií. Práve to zanedbali členovia veľmi nadšenej skupiny, ktorí na samom začiatku 20. storočia vyplávali z madagaskarského prístavu hľadať sľubný malý ostrov, ktorého potenciál si okrem nich zrejme nikto nevšimol. Ich dobrodružstvo však nabralo rýchly spád jednoducho preto, že na ostrove sa nedalo nájsť ani minimálne množstvo sladkej vody potrebnej na život. Situácia sa potom zmenila na drámu, keď sa niektorí z kolonizátorov rozhodli opustiť tento neúrodný kus zeme na kanoe a všetci do jedného sa utopili.
Bola táto výrečná „premiéra“ rozhodujúca pre ďalšiu kariéru ostrova? O tom dnes môžeme len špekulovať, isté však je, že o niekoľko rokov neskôr chceli ďalší kolonizátori tento experiment zopakovať a ich príbeh by určite vypredal sály: jedny „osadníci“ vtedy zabíjali iných pod zámienkou, že im zneuctili manželky, a tie isté manželky krátko nato za nevysvetliteľných okolností zomreli. Nakoniec zostali len dvaja preživší, ktorí neskôr podali svedectvo o svojom strastiplnom pobyte. Ich desivý, ale pravdivý príbeh mimochodom poslúžil reunionskému spisovateľovi Danielovi Vaxelairovi ako námet na jeho vynikajúci a mrazivý román L’île des damnés (Ostrov zatratených).
Od začiatku sa toto miesto javilo dôverčivým rojkom v tom najlepšom svetle: jeho poloha prakticky na obratníku Kozorožca zaručuje dostatok slnka, Mozambický prieliv je bohatý na ryby a relatívne blízko (tristo kilometrov na východ) je Madagaskar, odkiaľ sa dajú dovážať ťažké materiály… Ale ako prežiť na neúrodnej, čiastočne morskou vodou zaliatej skale s rozmermi šesť krát sedem kilometrov, s pôdou pozostávajúcou zo soľnej stepi a koralového vápenca, ktorá by zlomila aj toho najtvrdšieho záhradníka? Útechu nenájdete ani vo vodných radovánkach: nie sú tu žiadne pokojné zátoky na výlety loďou a plavci si kúpanie dvakrát rozmyslia, keď zistia, koľko je tu žralokov. Dokonca aj svedomití technici na meteorologickej stanici, ktorá tu bola postavená v roku 1950, nakoniec usúdili, že ich prítomnosť nie je veľmi potrebná a že na meranie úplne postačí automatický systém. V súčasnosti na mieste zostáva len skromný vojenský oddiel, ktorý pripomína susedom, že Europa je skutočne francúzske územie patriace k Roztrúseným ostrovom (čo je, mimochodom, úplne absurdné súostrovie, keďže jeho päť častí je roztrúsených na východ, sever a západ od Madagaskaru). Vojaci rýchlo pochopia, ako to tu funguje: vychádzajú len na čo najkratší čas a dávajú si pozor, aby sa za súmraku dobre ukryli pred mračnom komárov, ktoré noc čo noc robia z ostrova peklo.
