Palác Sans-Souci

Keď sa povie Haiti, väčšine ľudí napadne čokoľvek, len nie bezstarostnosť. Táto najchudobnejšia krajina Ameriky prežila dvadsaťdeväť krvavých rokov pod vražednou diktatúrou Françoisa “Papa Doca” Duvaliera a jeho syna Jeana-Clauda “Baby Doca” a naďalej ju sužuje politická korupcia a násilné gangy. Pomerne nedávno Haiti spustošila aj séria tropických búrok a zemetrasení. V roku 2010 zasiahlo hlavné mesto Port-au-Prince najhoršie zemetrasenie za posledných 200 rokov, pri ktorom zahynulo 200 000 ľudí a milión ich zostalo bez strechy nad hlavou. Bezprostredne po ňom na Haiti vypukla epidémia cholery, ktorá pripravilo o život ďalších 6 000 ľudí. “Bezstarostnosť” sa však skrýva za názvom najznámejšej, aj keď pomerne poškodenej haitskej stavby – Sans-Souci.

Sans-Souci sa pravdepodobne inšpiroval letným palácom Fridricha Veľkého v Postupime, ktorý bol zas odpoveďou pruského kráľa na francúzsky kráľovský palác vo Versailles. Vyrástol v zelených kopcoch na severe krajiny nad bývalou plantážou Milot ako sídlo haitského kráľa Henriho Christopha. Táto honosná stavba s klasicistickou fasádou, barokovým dvojitým schodiskom, terasami, vodnými dielami, záhradami, arzenálom a kasárňami mala byť od začiatku silným symbolom jeho postavenia a moci. Christophe bol však hrdinom haitskej revolúcie. Narodil sa v roku 1767 v otroctve na Grenade, ale čoskoro sa dostal na slobodu (podľa niektorých údajov bol dieťaťom nedávno oslobodených otrokov) a podľa všetkého pracoval najprv ako plavčík na francúzskej fregate a neskôr sa vyučil za kuchára a pracoval v hoteli v Cap Français, hlavnom prístavnom meste vtedajšej francúzskej kolónie Saint-Domingue. Krátko po vzbure otrokov v roku 1791 sa Christophe zapojil do ozbrojeného boja za zrušenie otroctva a zvrhnutie koloniálnej nadvlády, ktorý viedol Toussaint L’Ouverture. Z toho boja vzniklo Haiti v roku 1804 ako prvý nezávislý suverénny štát vedený černochmi, v ktorom povstanie otrokov úspešne zvrhlo otrokársku spoločnosť.

Nový štát sa premenoval na Haiti – výraz, ktorý používali pôvodní obyvatelia, Tainovia, pre celý ostrov Haiti – avšak v roku 1806 sa po vražde prvého vládcu Jeana-Jacquesa Dessalinesa rozdelil na dve časti. Christophe sa stal hlavou štátu Haiti na severe, zatiaľ čo jeho niekdajší spolubojovník, teraz úhlavný nepriateľ Alexandre Pétion, bol prezidentom samostatnej republiky Haiti na juhu a západe.

Christophe, ktorého jeden z európskych diplomatov opísal ako “driečneho, formálneho a zdvorilého”, si dopisoval s anglickými abolicionistami Williamom Wilberforceom a Thomasom Clarksonom či ruským cárom Alexandrom. Clarksona požiadal aj o radu pri nábore učiteľov z Anglicka a USA, ktorí mali v školách vyučovať potomkov haitskej elity. Život ľudí na nižších priečkach však nebol zďaleka taký ružový; oslobodení otroci museli väčšinou zostať na pôde, alebo ich využívali ako pracovnú silu na Chritophových projektoch. A projektom, ktorým bol posadnutý najviac, bola výstavba opevneného paláca pre neho samého. Výstavba Sans-Souci sa začala v roku 1810, ale až keď v marci nasledujúceho roka vyhlásil čoraz tyranskejší Christophe štát za kráľovstvo, seba samého za kráľa Henryho Christopha I. a svoju manželku za kráľovnú Marie-Louise, získal tento plán kráľovský rozmer. Ako anglofil, ktorý pri svojej korunovácii pripíjal anglickému kráľovi Jurajovi III., zbožňoval honosnosť a pompéznosť a začal vytvárať aristokraciu podľa európskeho vzoru, rozdával tituly verným pobočníkom a prijal pravidlá obliekania a zložité spôsoby hannoverskej dynastie a im podobných.

Sans-Souci malo byť patrične veľkolepou kulisou pre honosné plesy a bankety, čo Christophe neskôr organizoval pre Haiťanov, ktorých povýšil do šľachtického stavu, a hodnostárov, ktorí prišli na návštevu. Zahraniční návštevníci palác označovali za “jednu z najveľkolepejších stavieb Západnej Indie”.

Jeho výstavba však trvala takmer desať rokov a stála životy stoviek, možno aj tisícov obyčajných Haiťanov, ktorí pracovali v hrozných, často smrtiacich podmienkach a ktorým hrozila poprava zastrelením aj za tie najmenšie priestupky.

Diktátorského samovládcu napokon oslabila séria osobných tragédií: jeho syn zahynul pri nehode, keď blesk zasiahol sklad pušného prachu, pričom následný výbuch zničil blok kráľovských apartmánov, a 15. augusta 1820 dostal Christophe v kostole záchvat, po ktorom mu ochrnula celá pravá strana tela. Keď sa vojaci z jeho vlastných regimentov spolu s jeho osobnými strážcami pridali na stranu Jeana-Pierra Boyera, Pétionovho nástupcu v republike Haiti, Christophe 8. októbra 1820 spáchal samovraždu. Zastrelil sa jedinou striebornou guľkou nabitou v jeho revolveri. Haiti sa za Boyera opäť zjednotilo a palác Sans-Souci takmer zničilo zemetrasenie v roku 1842. To, čo z neho zostalo, však predsa len prežilo traumy nasledujúcich dvoch storočí ako symbol výstrelkov z prehnanej moci a zároveň nemý svedok často ešte desivejších činov útlaku, od ktorých sa Haiti snažilo oslobodiť.