Tarfaya: kedysi slávne mesto je teraz zabudnuté

Prichádzame do pobrežnej rybárskej dediny so španielskou pevnosťou. V minulosti bola Tarfaya významné miesto, ale dnes je už takmer zabudnuté a väčšina cez neho iba prejde. Také malé ospalé mesto, kde jediná hlavná ulica má len 600 metrov a všetko dianie sa odohráva práve tu. A toto je naša zástavka na polceste do Agadiru, aby sme si oddýchli.

Ubytovanie

V Tarfaya si veľmi z ponúkaných možností ubytovania sa nedá veľmi vyberať. Je tu zopár možností, ale pre našu skupinu s online rezerváciou je len jedna jediná možnosť: Hotel El ghazi. Hotel, ak sa to dá nazvať vôbec hotelom, je podivná žltá budova s kvázi reštauráciou a autoumývarkou. A už len stav zvonka vyzerá ako keby sa tu donatáčal nejaký postapokalypticky zombie film. Na druhej strane, veľa ubytovaní v Maroku zvonka klame.

Tentoraz to zvonka ale neklamalo. Sme jediný hostia a evidentne nie sú na turistov pripravení. Izby vyzerajú, že najlepšie roky už dávno majú za sebou. Na niektorých nesvieti ani svetlo, prípadne jednu ešte nám musia pripraviť, pretože to bolo akési provizórne skladisko. V každej jednej izbe nás čaká prekvapenie. Niektoré sú absolútne tmavé, bez akéhokoľvek okná, v ďalších so zimného spánku vyrušíme zopár švábov a niekde skúmame ako vlastne celá izba funguje.

Napriek tomu, uteráky, posteľné prádlo, obliečky sú čisté, aj keď na prvý pohľad tiež tak nevyzerajú. Už ich používajú asi niekoľko desiatok rokov. Ale keď inú možnosť nemáte a cena je len 9,60 € / osoba / noc, tak dosť prižmúrite oči. Navyše izbu potrebujeme iba na osprchovanie a prespatie. Nič viac neočakávame.

Centrum mesta Tarfaya

Samotné mesto Tarfaya vyzerá presne rovnako ako naše ubytovanie. Všetko sa deje na jednej hlavnej ulici. Ľudia tu žijú najmä rybolovom a turizmus nie je evidentne pre nich až tak dôležitý. Preto sa tu dá zažiť autentická atmosféra marockej dediny a my sme hlavnými hercami pre miestnych. Tak ako vo všetkých takýchto dedinách, cez deň je tu ledva nejaký pohyb, ale len čo sa zotmie, všetci vyjdú von ako šváby na našich izbách. Zrazu máme pocit, že sme ocitli úplne niekde inde. Zrazu je z ulice pešia promenáda, o 100% viac otvorených obchodov a v každej bočnej uličke sa na ulici predáva akýkoľvek tovar.

Cez deň sa môžete “pridať” k životu domácich a celý deň byť zavretí na izbách, vysedávať pri čaji v kaviarňach alebo sa potulovať po pláži v blízkosti prístavu. Práve na pláži je jedna z malého počtu pamiatok v meste.

La Casa del Mar

Táto budova, známe tiež aj ako Dar Al-Bahr, či Casamar, je vlastne akési skladisko postavené koncom roka 1879. Obchodné centrum North West African Company malo za cieľ obchodovať s karavánami prichádzajúce z Timbuktu. Pevnosť založil obchodní, cestovateľ a inžinier Donald Mackenzie v dohode so šejkom a podporou vtedajšieho britského vicekonzula na ostrove Lanzarote. Na piesočnatom ostrove bola postavená budova s dvoma poschodiami – prízemie s ôsmimi miestnosťami a horné poschodie s ďalšími ôsmimi pre skladovanie dovážaného a vyvážaného tovaru zo smeru anglického mesta Manchester. Okrem toho bolo vybudovaných šesť nádrži na pitnú vodu, prístav pre nakladanie a vykladanie lodí a vybavený vojenskými delami na obranu proti možným útokom miestnych Saharských kmeňov. Len o tri roky neskôr bola pevnosť v plnej prevádzke.

Pevnosť nemala dlhé trvanie. V marci 1888 zaútočili púštne kmene na pevnosť, pričom zabili veliteľa pevnosti. V roku 1895 sa spoločnosť vzdala pevnosti v prospech marockého sultána a po začiatku španielskej kolonizácie v roku 1916 sa pevnosť začala nazývať Casa del Mar, čo znamená Dom mora. V roku 2014 zriadilo Ministerstvo kultúry projekt na rekonštrukciu a reštaurovanie pamiatky s trvaním piatich rokov a s nákladmi vo výške 60 miliónov dirhamov (6 miliónov euro).

Dnes z La Casa del Mar sú už len ruiny, ktoré viac ako 140 rokov odolávajú každodenným vlnám Atlantiku. K pevnosti sa dá dostať, ale len počas odlivu. Iná cesta k nemu nevedie. Ak nie je odliv úplný, že sa môžete k pevnosti dostať suchou nohou, pod hladinou sa nachádzajú nebezpečné kamene. Veľmi ľahko sa stanete, že silné vlny vás strhnú a prípadne vás odplavia aj ďalej.

Pevnosť nájdete veľmi ľahko. Nachádza sa severne od prístavu na pláži Tarfaya. Na samotnej pláži sa nachádza aj množstvo podnikov, ale tie mimo sezóny nefungujú. Na tej istej pláži objavujeme aj pamätník s lietadlom. Veľmi sa podobá na to lietadlo, ktoré je aj vyobrazené v knihe “Malý Princ”. A vôbec to nie je náhoda.

Aéropostale

Už v roku 1927 začala spoločnosť Aeropostale využívať osadu Tarfaya ako medzistanicu na svojom prestížnom leteckom spojení medzi Južnou Amerikou a Európou. V tom čase bolo mesto len malou osadou, ktorá sa nachádzala na úplnom konci sveta. Avšak vďaka tomu, že ležala na pobreží Atlantického oceánu, sa stala ideálnym miestom pre medzinárodné lety.

Aeropostale vybudovala v meste moderné letisko a zriadila základňu pre svoje lietadlá. Tarfaya sa stala kľúčovým bodom pre dopravu po celej Afrike a Latinskej Amerike. Na letisko bola prepravované pošta, tovar a cestujúci, ktorí mohli využiť spojenia s Parížom, Dakarom a Buenos Aires.

Pre spoločnosť Aeropostale lietal aj letecký pionier Antoine de Saint-Exupéry. V 20. rokoch 20. storočia bol každý let nebezpečným dobrodružstvom a niekedy aj smrteľným. Toto obdobie výrečne opísal Exupéry vo svojich viacerých románoch, napr: Pošta na juh, Letec či Zem ľudí….

Múzeum Antoine de Saint-Exupéry

V blízkosti pláže, na okraji mesta sa nachádza aj múzeum venované práve tomuto spisovateľovi, keďže tu žil približne 2 roky. Aby ste sa vôbec do tohto múzea dostali, musíte sem prísť na 2x. Múzeum je totiž neustále zatvorené, a otvára sa až po telefonickej dohode. Čiže prvý krát sem dôjdete, aby ste si opísali všetky čísla, emaily a sociálne siete. Následne píšete všade. Doslova na všetky kontakty. Telefónne čísla sú dostupné aj na WhatsApp. Potom len čakáte, kým sa vôbec niekto ozve. Následne si dohodnete termín a až následne kvôli vám prídu otvoriť múzeum.

Múzeum je len okrajovo venované príbehu Malého Princa a jeho autorovi, ale primárne sa zameriava na históriu leteckej pošty Aéropostale a jej pôsobeniu v Tarfaya. Na stenách a vo vitrínach je vystavené veľké množstvo dokumentov, dobových plagátov, kníh, máp, rukopisov či nedoručenej pošty, len bohužiaľ je všetko vo francúzštine. Audiosprievodca tu nie je k dispozícii a ani náš správca múzea neovláda anglický jazyk. Čo vám môže pomôcť, je mobilný telefón s Google Translator, ktorý vám rozpozná napísaný text a priamo na telefóne vám ho preloží.

V kancelárii správcu si môžete zakúpiť tématické suveníry. Dokonca aj pohľadnice sú k dispozícii, ktoré môžete priamo na mieste vypísať, prihodiť k tomu pár dirhamov, a správca sa už postará o to, aby vašu pohľadnicu podal na miestnej pošte.

Malá zaujímavosť

Začiatok knihy Malého princa, o tom ako sa rozprávač stane pilotom lietadla aj jeho havárii, inšpirovala Exupéryho vlastná skúsenosť a dva roky pôsobenia v Tarfaya. Sám Exupery totiž koncom roka 1935 havaroval v Líbyjskej púšti. Saint-Exupéry aj Prévot (jeho mechanik a navigátor) haváriu ako zázrakom prežili, lenže v silnej púštnej horúčave čelili rýchlej dehydratácii. Ich mapy boli primitívne a nejednoznačné, takže nemali predstavu o svojej polohe. Ich jediné zásoby stratené medzi piesočnými dunami pozostávali z niekoľkých bobúľ hrozna, dvoch pomarančov, madeleine (francúzske pečivo), litra kávy v otlčenej termoske a pol litra bieleho vína v inej termoske. Mali so sebou aj malú zásobu liekov: “Sto gramov deväťdesiatpercentného alkoholu, to isté čistého éteru a malú fľaštičku jódu”

Dvojica mala tekutiny len na jeden deň. Obaja videli zázraky a zažili sluchové halucinácie, po ktorých rýchlo nasledovali ešte živšie halucinácie. Na druhý a tretí deň boli takí dehydrovaní, že sa prestali potiť. Na štvrtý deň ich objavil beduín na ťave a podal im domorodú rehydratačnú kúru, ktorá im zachránila život. Táto blízka skúsenosť so smrťou má významné miesto v jeho memoároch Vietor, piesok a hviezdy z roku 1939 za ktoré získali niekoľko ocenení. A práve začiatok knihy Malý Princ, ktorá sa začína uviaznutím pilota v púšti, čiastočne odkazuje na tento zážitok.

Zakázaná pamiatka

V Tarfaya sa nachádza ešte jedna nádherná pamiatka v podobe vojenskej pevnosti z čias španielskeho kolonializmu. Je len kúsok od pláže a ruiny sú už z polovice zasypané pieskom. Bohužiaľ sa nevieme do nej dostať, pretože pred ňou sa nachádzajú vojaci, ktorí nás dnu nevpustia a nedovolia ani fotiť. Aj keď je to už zrúcanina, jedná sa o vojenské územie strategického významu a tie je zakázané bez povolenia v Maroku fotiť. Jedine že si vybavíte špeciálne povolenie.

Vrak lode Assalama plaviaca sa medzi Tarfaya a Kanárskymi ostrovmi

Len 4 kilometre južne od hraníc mesta sa nachádza loď Assalama. Ak v meste pobudnete viac ako jeden deň, stojí to za krátku zachádzku. Viacej informácii o tomto vraku nájdete v jednej našej predchádzajúcej časti.

Ochutnajte morské plody, ale i domácu kuchyňu

To, že je Tarfaya takým nevyhľadávaným miestom je aj výhodou. Takmer na každom rohu je k dispozícii naozaj domáce jedlo, ktoré vôbec nie je prispôsobené pre domácich turistov. Len si netreba brať so sebou zvyky z Európy a nastavené hygienické štandardy. Tie tú nepoznajú. A možno aj kvôli tomu tu jedlo tak chutí.

Kefta z najbližšieho stánku je fenomenálna. V živote sme lepšiu nejedli. Za ďalším rohom akurát delia suroviny do predpripravených tajine. Popri tom doslova zakopnete o ryby povaľujúce sa v kýbli na chodníku a ďalej ponúkajú grilované chobotnice. Tarfaya má významne bohaté morské zdroje a je známa kvalitou sardiniek ulovených na jej pobreží. Okrem nich, má významne bohaté zdroje na makrely či pražmy biele.

Zatúlajte sa kamkoľvek

Nebojte sa v meste odbočiť kamkoľvek. V každej ulici nájdete niečo zaujímavého a prekvapujúceho. Aj keď si s miestnymi veľmi nepohovoríte (jedine, že ovládate francúzštinu), len sa usmievajú na vás a sú radi, že niekto znova objavil toto zabudnuté, kedysi významné mesto.

Bežný život ulice v Tarfaya

Objavené graffiti

Vchodové dvere v rôznych dizajnoch