Cesta domov: Krížom cez Bosnu a Hercegovinu

Dovolenka sa kráti a my sa musíme z Mostaru vrátiť do 240km vzdialeného cieľa do Tuzly, odkiaľ máme let naspäť do Viedne. Táto vzdialenosť sa u nás dá prekonať za nejaké dve hodiny. Lenže Bosna a Hercegovina nemá takmer žiadne diaľnice a autom, ktoré nemáme, to trvá asi štyri.

Ostáva nám len verejná doprava. Autobusom to je 6½ hodiny a vlakom takmer 15 hodín. Ako ste si mohli prečítať v predchádzajúcom dieli, volíme vlak, pretože v Sarajeve máme 8 hodinový prestoj a to sa ešte dá, čo to stihnúť.

Prečítaj si aj ďalšie časti

• Začíname dovolenku: Tuzla
• Ďalšie zastavenie na dovolenke: Sarajevo
• Vstúpili sme na vojenské územie v Bosne a Hercegovine
• Mostar: Veľa povyku pre nič

Plán cesty

Najprv skoro ráno vlakom z Mostaru do Sarajeva, na čo už máme zakúpené lístky aj s miestenkami (2 hodiny cesta). Dokúpiť v Sarajeve miestenky a podvečer nastúpiť na vlak do Doboju (3 hodiny 15 minút cesta). V Doboj máme len 10 minút na prestup na osobný vlak smerujúceho do Tuzly (hodina a 15 minút). Po skúsenostiach s neustálym meškaním vlakom, sme zvedaví či stihneme prestúpiť na posledný spoj. Keď nie, budeme to musieť nejako poriešiť, pretože lietadlo nám odlieta ešte pred obedom.

Prvá časť cesty: Mostar -> Sarajevo

Z Mostaru chodí vlak len 2x za deň a musíme stihnúť ten skoro ráno o 06:30. Potom už nie je šanca sa dostať do vytúženého cieľa. Prosíme majiteľku ubytovania hostelu Nina, či by nám nepripravila namiesto raňajok iba balíčky a neodviezla nás na stanicu. Nemá žiaden problém, ani to, že nás je 5 bez šoféra. Najmladší účastník cestuje v kufri auta, ktorý si na to nesťažuje. Skôr je o to viac spokojný.

Vo vestibule stanice si tradične dávame raňajky pozostávajúce kafé + cigareta a pozorujeme ďalších turistov ako nervózne čakajú v rade na lístky. Asi ešte vôbec netušia, že ich vlak počká kým tie lístky nezakúpia. Vlaková súprava na počudovanie prichádza takmer presne, ale odchod sa pozastavuje práve kvôli kupujúcim v rade. S kľudom rozbaľujeme naše raňajkové balíčky a na peróne si dávame piknik.

Samotná cesta prebehla bez akýchkoľvek zaujímavosti a dokonca fungovala aj občas WiFi sieť, čo je malým zázrakom, pretože v tých horách je vôbec úspech, cez ktoré trať prechádza, ak chytíte mobilný signál. Naopak zas nebol otvorený bar na ktorý sme sa viac tešili. Niektorí cestou dospávali skoré vstávanie a ostatok sledoval nádhernú krajinu. S tradičným meškaním znova vystupujeme v Sarajeve a už sa tu pomaly cítime ako doma.

8 hodinový prestup v Sarajeve

Prvé čo robíme, ideme si dokúpiť miestenky na ďalšiu časť cesty. Na pokladni ukazujeme niekoľko papierov čo sme dostali v Mostare na cestu a vysvetľujeme, že potrebujeme si dokúpiť iba miestenky na úseku Sarajevo – Doboj. Najprv si myslíme, že pani za okienkom nás nepochopila. Vyťahuje akýsi lajster, čo sa podobá na nový lístok. To ju zastavujeme, že lístky nepotrebujeme, ale iba miestenky. Také modré, čo sme doteraz dostávali. Ale na takýto prípad, že už nekupujeme lístky majú zas úplne iný formulár! Tu sa byrokrati asi vyblbli do sýtosti. Nakoniec pripína ďalší lajster k existujúcim lístkom, ktoré sa podobajú skôr na to, že chceme vstúpiť do nejakej zakázanej oblasti a nie na cestovné lístky.

Pršút musí byť vždy

Ďalším krokom je odložiť batožinu do úschovne aby sme mohli vyraziť do mesta. Tá sa vôbec na vlakovej stanici nenachádza a musíme sa najprv prejsť na autobusovú stanicu. Na pomery Bosny je dosť drahé odloženie batožiny, ale nechce sa nám vláčiť s tým celý deň, tak pristupujeme na cenu. Keďže je sobota, prvé kroky vedú do Gradskej tržnice. Máme v pláne si zakúpiť nejaké kúsky pršútu domov. Nakoniec je z toho niekoľko kilogramov, ktoré nám predávajúci ešte zabalí do vákuového obalu. Už z minulej cesty vieme, že na bezpečnostnej kontrole na letisku s tým nebude žiaden problém.

Obed volíme istotu na námestí Baščaršija. ½ kuraťa s ich chlebom a Ayranom. Práve Ayran nám bude asi najviac chýbať. Za celý obed pre 5 osôb zaplatíte iba niečo cez 10,- € a majiteľ je spokojný, že sme sa tu znova zastavili. Tu si naozaj vážia zákazníkov a o to ešte viac, ak sa objavujete pravidelne.

Poslednou úlohou je návšteva pánskeho kaderníctva. Tento zážitok si nesmiete nechať ujsť. Väčšinou platí jednotná cena. 5,- € za strihanie a 5,- € za holenie, prípadne 1.5,- € aj za umývanie. Tak ako sa postarajú o vás v každom kaderníctve sa možno u nás postarajú v novodobých barber kaderníctvach za niekoľko násobne vyššie ceny kde sa musíte mesiac vopred objednať. A neodfláknu to. O každý vlas, ktorý trčí mimo strihu je postarané. Všetko na milimeter presne zarovnané. To zarovnávajú ešte stále britvami. Po celej procedúre, ešte ošetria pleť krémom, dostanete parfém a môžete vyraziť znova do ulíc. My jedine znova na električku na vlakovú stanicu.

Druhá časť cesty: Sarajevo -> Doboj

A zas klasické meškanie. A to náš vlak to tu má ako východiskovú stanicu. Meškanie spôsobujú utečenci, ktorý sa chcú dostať do Bihaću, čo je konečná stanica. Odtiaľ to už majú len na skok cez hory do Chorvátska. Ich šéf doniesol z pokladne niekoľko lístkov a výpravcovia ich naženú do vlaku a okamžite je vlak vypravený. V povinne miestenkovom vlaku nie je zvlášť miesto pre nich, tak ich usádzajú tam, kde je voľné miesto. Niektorí domáci frflú a dávajú to evidentne najavo. Dokonca aj k nám sa ušiel jeden. Žiadne problémy s nimi nie sú. Sú vystrašení, nikomu nerozumejú. Jedine vo vagóne, kde ich je viac je dosť špecifická aróma.

Fajčiarska pauza

Ideme radšej do barového vozňa na kávu. Tu sa dávame do reči s oddychujúcimi sprievodcami. Len tak medzi rečou utrúsime poznámku, že ku káve by sa hodila cigareta. Bohužiaľ tieto rýchliky sú jedinými vlakmi v Bosne a Hercegovine, kde sa nemôže fajčiť. Preto sa pýtame, kedy je najbližšia zástavka, že by sme si zapálili. Tu nám vyjde sprievodca v ústrety a sľubuje nám, že pomalšie bude kontrolovať lístky aby sme si stihli zapáliť :).

Nakoniec je všetko inak. Pred príchodom do stanice vyhlasuje sprievodca rozhlasom fajčiarsku pauzu na 10 minút! Takýto dlhý prestoj ani v harmonograme nie je, ale tu si ťažkú hlavu z toho nerobia. Či už mešká vlak 20 alebo 30 minút, je už jedno. Tento oznam vítajú cestujúci s nadšením.

Jediné čo nás znepokojuje, je získané meškanie a vieme že v Doboj máme na prestup iba 10 minút. Síce sa spoliehame sa na permanentné meškanie vlakom, ale čo ak náhodou pôjde na čas. Pre istotu sa s týmto zdôveríme sprievodcovi. Ten nás ukľudňuje, že to nie je žiaden problém a zavolá na stanicu, nech nás vlak počká. Tomu veríme iba čiastočne, ale nejako sa musíme dostať do Tuzly.

Tretia časť cesty: Doboj -> Tuzla

A naozaj! Vlak nás naozaj čaká. A to sme jediní prestupujúci. Z tohto vlaku sa tešíme ako malé deti. Sú to presne tie, ktoré u nás kedysi premávali tak 25 – 30 rokov dozadu. Klasické kupéčka ešte vybavené popolníkmi, sťahujúce okná, hrkotajúce a premávajúce “obrovskou” rýchlosťou. Nie je nad to, za jazdy sa vykloniť z okna a užívať si západ slnka. Moderné vlaky sú síce klimatizované a pohodlné, ale toto je iný level zážitku. Ten si musíme ešte užiť si zapálením cigarety priamo vo vagóne. To už je málo krajín, kde si toto môžete dovoliť a nikto vám nič nepovie. Sme radi, že Bosna a Hercegovina nie je v EÚ. Taký istý postoj majú aj domáci, lebo sa desia tých všetkých nariadení z Bruselu.

Odlietame domov

Ubytovanie máme znova to isté ako na začiatku našej dovolenky. Domáci nás ani nečaká. Kľúče sú vo dverách pripravené pre nás. Ešte v ten istý deň zisťujeme ako sa dostať na letisko. Pátrame po autobuse, ale dopátrať sa k zmysluplným informáciám je nemožné. Kontaktujeme teda domáceho, či by nás za 15,- € nevzal ráno na letisko. Nie je problém, aj keď nás je päť.

Letisko ani pri nástupe nie je o nič lepšie ako pri prílete. Proste stavba kde do odletovej haly sa nezmestia všetci ľudia, čo majú nastúpiť do jediného lietadla. Zo stropu kvapká voda, dutty free obchod predstavuje 10 skríň a o nejakom občerstvení nemôže byť ani reč. Ani sa nečudujeme že aj lietadlo má 40 minútové meškanie. Presne také, koľko trvá samotný let.

Po ďalších 40 minútach pristávame vo Viedni. Víta nás neskutočné teplo a všetci sa niekam ponáhľajú. Najradšej by sme sa vrátili naspäť do Bosny. Ešte štastie že za pár dní tam ideme znova, tentoraz autom.