Za 290 kilometrov odbočte doprava

Západná Sahara je územie rozľahlé ako Veľká Británia, ale na jeho území sa nachádza len 5 miest s počtom obyvateľov nad 10 000. Z toho si viete spraviť hmlistú predstavu o tom, aká je pustá táto krajina. Predstava a realita sú naozaj odlišné veci. Už len keď zadávame do našej navigácie, cieľ našej dnešnej cesty, tak na úseku dlhom viac ako 500 kilometrov máme len jeden pokyn. Po 290 kilometrov odbočte vpravo a pokračujte ďalej do cieľa. Áno, to je jediný pokyn.

Najdlhší dopravníkový pás na svete

Mesto Layoune s prístavom v El Marsa existuje len vďaka obrovskému ložisku fosfátov, ktoré sa nachádza 100 kilometrov juhovýchodne vo vnútrozemí. Keď sa bavíme o obrovskom ložisku, tým chceme povedať, že majú najväčšie zásoby fosfátov sveta. Celosvetové zásoby fosfátovej horniny sú približne 71 miliárd metrických ton a z toho 50 miliárd metrických ton sa nachádza práve tu (Druhé najväčšie zásoby má Čína v objeme smiešnych 5 miliárd metrických ton).

Aby vedeli rozumne túto horninu spracovať a prepraviť na export, postavili dopravníkový pás krížom cez púšť až k oceánu. Tento dopravníkový pás je vidieť aj z vesmíru, vďaka bielemu prachu z kriedovej fosfátovej horniny ktorý vyfukuje cestou. Za hodinu dokáže prepraviť až 2 000 ton.

Práve tento dopravníkový pás križujeme, len čo vyjdeme na dlhú cestu. Nejedná sa o žiadnu obludnú konštrukciu a ľahko ju prehliadnete, keď neviete že ju máte očakávať. Svojimi rozmermi nie je o nič väčšia, ako bežne poznáte, len je neskutočne dlhý, až 98 kilometrov. Tu, pri El Marsa dopravníkový pás končí, ale radi by sme videli aj jeho druhý koniec s obrovskými povrchovými baňami. Túto odbočku ale nemáme vôbec naplánovanú a predpokladáme, že by nás tam ani nepustili. Je to len jedno z menších spestrení na našej ceste.

Len cesta a pustatina

Stále pokračujeme po národnej diaľnici Maroka N1. Síce to nepripomína podľa európskych štandardov diaľnicu, ale v tejto časti stačí obyčajná dvojprúdová cesta. Nie je tu takmer žiadna premávka a akékoľvek auto, vidíte na kilometre ďaleko. Väčšinou tu natrafíte na kamióny smerujúce cez Mauritániu do Dakaru v Senegale. Cesta N1 je totiž súčasťou 7 500 kilometrov dlhej medzinárodnej Káhirsko-Dakarskej diaľnice.

Spestrenia na tomto rovnom úseku si musíte doslova hľadať. Prvým sú samotní účastníci na ceste, ale tých nie je veľa. Občas nejaký ten kamión či osobný automobil a to je tak všetko. Druhým spestrením sú vykrývače mobilných signálov popri ceste, ktoré sú vo veľmi dlhých rozostupoch. Keď jeden miniete, niekde na obzore hľadáte druhý. A medzitým absolútne nič. A týmto je nebezpečná táto cesta. Je až veľmi nudná a už aj mierna zákruta je radšej označená dopravnou značkou.

Sami si robíme spestrenia

Po 120 kilometroch roviny nevieme čo so sebou a na obzore nevidieť nič, že by sa malo meniť. Čas na krátku prestávku. Auto môžete odstaviť doslova kdekoľvek. Nič vám v tom nebráni. Len neustály silný vietor od blízkeho oceánu, ktorý spolu s pieskom vám urobí na tvári neželaný peeling.

Ale zas kde máte možnosť si urobiť fotku uprostred diaľnice, keď nie už tu? Vo vytvorení netradičnej fotky vám nič nebráni. Prichádzajúce auto vidíte už z diaľky, a oni vás tiež. Aktivita pri ktorej sa trochu natiahnete a spestríte cestu. Ak máte so sebou loptu, môžete si na “diaľnici” kľudne zahrať aj futbal.

Boujdour: Koniec sveta

Po necelých 200 kilometroch vidíme v diaľke obrysy jediného mesta na našej ceste. Mesto Boujdour, kedysi označované Portugalcami ako koniec sveta. Preto už z diaľky vidieť aj maják, ktorý dominuje mestu. Tradične nás pred vstupom do mesta vyspovedá policajná kontrola a môžme pokračovať do mesta.

Mesto Boujdour spolu s majákom bolo ešte donedávna len malou rybárskou osadou a podobu mesta začala nadobúdať až od roku 1976. Aj preto nie je dôvod sa tu akokoľvek zdržiavať. Jedine ako občerstvenie, alebo prenocovať po únavnej dlhej ceste. Centrum mesta peši prejdete za 10 minút a maximálne si môžete pozrieť rybársky prístav s tradičnými drevenými modrými loďami.

Už len to, že sa prechádzame centrom mesta, budíme trochu pozornosti. Bieli turisti tu veľmi nezastavujú. Na druhej strane, od klasických turistických miest v Maroku, tu vám nikto nič nenúti, ani vás neťahá za rukáv, aby ste si šli pozrieť ponuku práve jeho obchodu. Sme iba zaujímavý bielou pokožkou.

Kaviareň, kde si dáme aspoň nejakú kávu musíme chvíľu hľadať. Nie je tu tak rozšírená ako čaj, ale na hlavnej ceste nakoniec jednu nachádzame. Káva za necelé euro. Malá, silná, s vynikajúcou chuťou a veľmi bohatou penou. Čo viac si priať. Iba hneď vedľa, v miestnej pekárni/cukrárni si zobrať so sebou na cestu zopár zákuskov. Samozrejme boli zjedené skôr, ako sme stihli prísť k našim autám.

Pláž Aouzioualte

Aj keď sa to nezdá, po ceste je množstvo nádherných skrytých pláži, ale nie sú viditeľné od cesty. Takisto tomu nepomáha ani fakt, že absolútne nie sú zaznačené v Google mapách. Dokonca ani podrobné skúmanie satelitných snímok vám veľmi nepomôžu. Lenže pri skúmaní máp, sme objavili len 20 kilometrov na juh od Boujdour ďalší vrak lode na pláži Aouzioualte (názov pláže sme sa dozvedeli až neskôr).

Ako sa približujeme k poznačeným súradniciam, nachádza sa tu odbočka na rozbitú cestu. Po tejto ceste sa dostaneme klesaním až na úroveň oceánu. Po ľavej strane máme prudký zlom a po pravej strane nekonečnú pláž s oceánom. Aj pre toto sme celý čas nevideli absolútne žiadne osady. Proste existujú vyjazdené cestičky k pobrežiu, kde existujú malé rybárske osady. Stačí že začnete skúmať na mapách pobrežie Západnej Sahary.

Tu sa dostávame k trom stanom. Že tu vôbec niekto žije, je pre nás prekvapením. Veď tu absolútne nič nie je. Doslova nič. No dobre, je tu oceán a jeden vrak lode, kvôli ktorému sme zišli z cesty. Miestny len vykuknú, pozdravíme ich a zas naspäť zájdu do svojho príbytku. Asi tu žijú len z rybolovu, čo vyplaví oceán na breh. V blízkostí sa nenachádza ani žiaden čln, ktorý by im patril.

Neznámy vrak rybárskej vlečnej lode, dotvára túto nádhernú nehostinnú oblasť, kde púšť sa stretáva s oceánom. O akú loď sa jedná, sa nám nepodarilo vôbec dopátrať. Evidentne len uviazla na plytčine, a už neboli financie na to, aby ju niekto naspäť na oceán niekto vytiahol. Práve kvôli tomu sa táto oblasť do 15. storočia volala koniec sveta. Len 2m hlboká voda sa tiahne až 25 kilometrov od brehu.

Práve na takýchto skrytých plážach, kam absolútne nik nechodí, viete objaviť nádherne veľké mušle, či schránky krabov a iných živočíchov.

Moja kaviareň a reštaurácia

Nasledujúcich 120 kilometrov sa absolútne nič nedeje. Zas len cesta, kamióny, nejaké osobné autá, míňame antény mobilných operátorov a tak stále dookola. Občas cesta stúpne o necelý meter a zas klesne. To je celé spestrenie. A do toho pečúce slnko s takmer jasnou oblohou. Dokonca ani ťavy, ktoré sme ešte sem tam videli. Pre introvertov absolútny raj.

Sem tam je nejaká klasická čerpacia stanica, ale naše autá majú nejakú malú spotrebu, takže ani tankovať nemusíme. Do cieľa je to približne ešte asi 250 kilometrov, ale vôbec netušíme ako túto “zábavnu” cestu úspešne zvládneme. Za miernou zatáčkou, označenou patričným počtom zvodidiel, akoby sa jednalo o vysokohorskú prudkú zákrutu nachádzame raj v podobe “mojej kaviarne a reštaurácie”. Aspoň tak nám Google Translator preložil arabské znaky. Doslova oáza uprostred ničoho. Nachádza sa na súradniciach: 24°58’30.5″N 14°48’55.4″W.

Okrem nás, je tu len jedno zaparkované auto s ďalšími cestujúcimi. Tí iba zdvihnú oči, venujú nám krátky pohľad a ďalej sa venujú svojim čajom. Kávu tu absolútne nemajú, takže zvolíme tiež presladený marocký čaj. Na zemi sa absolútne vynikajúco dobre oddychuje, a v lete, keď horúčavy určite atakujú 50 °C (však teraz v januári je tu 24 °C, a to je ich najchladnejší mesiac) tu musí byť určite príjemný chládok v rámci možnosti. Táto kaviareň nemá absolútne žiadnu elektrinu či iné vymoženosti modernej civilizácie.

Elektrina je zabezpečená iba pomocou solárnych panelov na streche, plyn iba pomocou plynových bômb a toaleta na arabský štýl s blízkym vedierkom s vodou na splachovanie. Radi by sme vedeli, odkiaľ má vodu, či mu ju tiež vozia. Ak by niekto čakal prirážku za pohostenie uprostred ničoho, opak je pravdou. Tu bola najnižšia cena počas celého nášho pobytu v Západnej Sahare a Maroku.

Posledných 195 kilometrov do cieľa

Patrične natiahnutí sa odhodlávame na posledný úsek cesty. Ešte 195 kilometrov do dnešného cieľa cesty a absolútne nič nie je po ceste. Zas len tá nekonečná rovina. Čím viac sa blížime k Dakhla, terén je trochu viac členitý, asi tak, ako na území Žitného ostrova. Už kde tu, vidíme aj stáda tiav.

Pred poslednými 100 km vidíme rybársku osadu. Ak sa to dá nazvať vôbec osadou. Je to vlastne slum s jednou murovanou budovou, kde spracúvajú svoje úlovky a pravdepodobne ich veľkoobchodne predávajú. Len pár metrov odtiaľ sa nám naskytne nádherný pohľad na množstvo tradičných drevených lodí vyložených na breh. Evidentne dnes už majú svoju smenu za sebou.

Ešte míňame ďalšiu pre nás bezvýznamnú rybársku osadu N’Tireft a prichádzame k dôležitému kruhovému objazdu, ktorý absolútne okupuje polícia. Vľavo sa ide do Bir Anzerane (tam vás asi nepustia), kde prebieha mohutná výstavba veterného poľa s kapacitou 200 megawatt, rovno sa dá pokračovať do Mauretánie (už len 340 kilometrov) a vpravo je náš poloostrov. Už len formalita: kam ideme, čo tam budeme, kde sme ubytovaní, atď….

Raj s morskými plodmi

Dakhla je významným miestom pre prvotriedne chobotnice, ustrice a ďalšie morské dobroty. O pozadí radšej pomlčíme, lebo rybolov je tu veľmi drsný v medzinárodnom meradle. Ale ak chcete tie naozaj čerstvé jedlo z plodov mora, nezájdite priamo do mesta Dakhla. Ešte pred mestom, za kitesurferskou zátokou sa nachádzajú výnimočné reštaurácie. Napríklad Talhamar Huitres, ktorý je aj dodávateľom ustríc. Akonáhle dôjdete po šotolinovej ceste, všimnete si, že ustrice sa chovajú priamo na pláži v drevených konštrukciách. Čerstvejšie sa už ani nedá mať.

Pre predstavu, u nás jedna ustrica stojí približne 2 € a to ešte nevieme ako dlho je skladovaná a ani pôvod. Tu je cena za jednu ustricu približne 0.40 €. Za podobné ceny vám tu pripravia plný plech morskej ryby, či girlovanej sépie. A o kvalitu sa nemusíte obávať, tu je to všetko čerstvé. Preto si aj chvíľu patrične počkáte, kým sa vám to dostane na stôl. A toto je jedna z tých drahších reštaurácii.

Znova po tme do Dakhla

Celý presun, aj keď mal tvať niečo pod 6 hodín, v konečnom dôsledku trval o tri hodiny dlhšie. Preto už do do Dakhla prichádzame za absolútnej tmy. Znova sa opakuje scenár spred niekoľkých dní. Nie nadarmo sa všade píše, že jazda v noci po Maroku sa vôbec neodporúča. Žiadne reflexné prvky na okraji cesty, žiadne osvetlenie, žiadne čiary na ceste a ešte k tomu nedostatočné reflektory na aute. Sme radi, že nájdeme naše rezervované ubytovanie Ayouz House Hotel v absolútnom centre mesta.

Izby sú obrovské a hotel poskytuje všetko, čo potrebujeme. Čistú posteľ, teplú sprchu a WiFi aby sme vedeli domov povedať, že sme všetci všetci v poriadku. Dokonca na recepcii sa vieme dohovoriť po anglicky, čo je pre nás absolútnym prekvapením. Najbližšie dni vyrážame objavovať mesto a blízke okolie.