Finále bombovej dovolenky: Ticho pred búrkou

Samotný odlet z Indie a presun späť do civilizácie prebieha po našom letiskovom pekle až nečakane hladko. Nastupujeme do lietadla a o pár hodín neskôr pristávame v Spojených arabských emirátoch. Vonku je už síce hlboká tma, no akonáhle sa otvoria letiskové dvere, okamžite nás fackuje to typické, suché púštne peklo. Žiadna lepkavá keralská vlhkosť nasýtená koreninami, len surový horúci fén priamo do tváre.

Ako ostrieľaní tranzitní veteráni už presne vieme, ako to tu chodí. S bohorovným kľudom ignorujeme celú aplikáciu Uber, ktorá sa nám tu snaží nanútiť svoje odvozy, a suverénne mierime priamo k radu bežných, mestských taxíkov. Tie nás totiž dovezú do cieľa za polovičnú cenu oproti moderným digitálnym alternatívam. Nastupujeme a vezieme sa do nášho dobre známeho hotela Corniche Palace. Keď dorazíme na recepciu, čašníčky a personál nás už s úsmevom spoznávajú. Zdravia nás, akoby sme tu boli pečení-varení a chodievali sem minimálne každý druhý piatok.

Ramadán, božská mozzarella samosa a marocký čaj

Keďže v Emirátoch stále zúri prísny ramadán, s nejakým spontánnym žúrovaním alebo otvorenými stánkami s jedlom to po zotmení vôbec nie je také jednoduché. Vychádzkovým tempom sa presúvame do osvedčenej reštaurácie India Palace na ulici Al Muntazah Street, ktorá je od nášho ubytovania vzdialená zhruba 15 minút. Tento podnik, ktorý funguje už od roku 1997, vyzerá so svojimi opulentnými drevenými interiérmi skôr ako palác nejakého lokálneho maharadžu než bežná reštaurácia.

Presne tu robíme náš najväčší kulinársky objav zájazdu. Objednávame si lokálnu špecialitu – Cheese Paneer Samosa. Iste, pravý indický purista z ulice by pri pohľade na tradičnú chrumkavú taštičku plnenú nielen indickým syrom paneer, ale aj slanou fetou a tiahnucej sa talianskej mozzarelly zrejme od hrôzy zaplakal, no pre nás je to po tých dvoch týždňoch čistý božský pokrm. Je to absurdné, úplne fúzne, vyslovene neindické, ale chutí to tak neskutočne dobre, že by sme za ďalšiu porciu v tej chvíli predali dušu. Tento večer už len klasicky zakončujeme na terase nášho hotela, kde s vyloženými nohami a pohárom silného marockého čaju v ruke trávime našu poslednú noc pred návratom.

Ajman Beach, teplotná facka a tajný pizzový hack

Náš let do Viedne odlieta až neskoro večer, čo znamená jedinú vec – musíme tu pretrpieť ešte jeden celý deň ramadánu. Ale my už presne vieme, ako na to.

Doobedie sa rozhodneme zabiť na pláži Ajman Beach. Kým celé mesto je kvôli pôstu vonku paralyzované, v tichej európskej bubline na súkromnej pláži hotelových rezortov život funguje. Úslužný personál tu pekne diskrétne, v tieni a mimo zrakov verejnosti, pre zúfalých európskych turistov bez problémov podáva rannú kávu aj chladené nápoje.

Vrháme sa do vôd Perzského zálivu s miernymi obavami, že to bude opäť tá istá uvarená termálna polievka, na akú sme si zvykli v Indii. Kým Arabské more v Kérale malo začiatkom marca zhruba 30 °C a kúpali sme sa v ňom štýlom metódy sous-vide, Perzský záliv v tomto rovnakom období dosahuje „len“ nejakých 23 až 24 °C. Pre niekoho možno teplotný šok, no pre nás to bola čistá spása. Ten prvotný chlad po vstupe do vody nás okamžite preberie z ťažkej letargie a my po dvoch týždňoch konečne zažívame pocit, že nás oceán reálne osviežil. Namiesto potenia sa pod hladinou si toto jemné schladenie užívame plnými dúškami. Žiadny vriaci indický kúpeľ sa konečne nekoná!

Po návrate na hotel nekompromisne uplatňujeme ten istý ramadánový hack ako pri našej prvej návšteve. Žalúdky sa hlásia o slovo a vonku je všetko naďalej prísne zatvorené, takže znova voláme donášku a objednávame si na izbu obrovskú pizzu. Konzumujeme ju na ľudoprázdnej terase nášho hotela, ktorý večer slúži ako reštaurácia, zatiaľ čo moslimský svet vonku trpezlivo čaká na slávnostný večerný západ slnka.

Návrat cez tichú búrku a o chlp minutá vojna

Večer už len pokojne nasadáme na náš finálny let priamo do Viedne. Sme vysoko vo vzduchu a pod nami v tme ubieha blízkovýchodná krajina. Vôbec nič nenasvedčuje tomu, že by sa tu niečo vážne dialo. Žiadna viditeľná panika, žiadne mimoriadne opatrenia. Akoby tu pred dvoma týždňami vôbec nelietali žiadne balistické rakety, stíhačky a útočné drony. Dokonalá, uhladená ilúzia absolútneho bezpečia.

Až na druhý deň, keď už reálne a bezpečne sedíme doma na Slovensku, vykladáme si nohy na stôl a z nových kufrov vybaľujeme ťažkú vôňu kardamómu, zapíname správy a krv nám na sekundu stuhne v žilách. Zisťujeme, aké šialené, nepredvídateľné šťastie sme vlastne mali. Presne na druhý deň po našom odlete Irán opäť otvoril nebeské peklo a vypustil ďalšiu vlnu rakiet priamo smerom na Emiráty a nebo sa opäť uzvrelo.

Vojna na Blízkom východe náš indický sen nielenže dramaticky začala a zmenila, počas neho nám s ľadovým kľudom zrušila možnosť kúpiť si Big Mac či poriadne keralské Vindaloo, no a nakoniec doslova len o pár hodín minula náš návrat domov. India… bolo to extrémne intenzívne, pálivé, maximálne absurdné a vo svojej podstate úplne dokonalé. A čo je najdôležitejšie – my sme to celé prežili so zážitkami na celý život.