Keď Al-Barraqah vyrážala z Ajmanu na more, mohla na palube niesť približne sto ľudí. Smerovali k perlovým loviskám Perzského zálivu, kde sa celé dni striedali potápači pri ponoroch ku dnu a na palube sa hromadili mušle. Loď patrila do sveta, v ktorom dokázala jediná vydarená perlová sezóna zamestnať desiatky mužov a priniesť peniaze veľkému počtu rodín na pobreží.
Al-Barraqah je spojená so šejkom Humaidom bin Abdulazizom Al Nuaimim, vtedajším vládcom Ajmanu a členom dynastie Al Nuaimi, ktorá emirátu vládne dodnes. Humaid bin Abdulaziz stál na čele Ajmanu v prvej tretine 20. storočia, keď more tvorilo jednu z hlavných hospodárskych tepien emirátu. Historické záznamy o miestnom perlovom love uvádzajú medzi loďami vládcov Ajmanu viacero konkrétnych plavidiel a meno Al-Barraqah sa zachovalo medzi nimi. Zaradená bola k typu samaa, tradičnej drevenej plachetnici používanej v oblasti Perzského zálivu. Jej veľkosť musela byť na pobreží neprehliadnuteľná. Ajmanská tradícia jej pripisuje kapacitu približne sto ľudí a zároveň vysvetľuje pôvod mena rýchlosťou, ktorou bola loď známa. Názov Al-Barraqah súvisí s predstavou blesku či záblesku a pri plavidle, ktoré sa počas sezóny presúvalo medzi perlovými loviskami, mala rýchlosť celkom praktickú cenu.
Na veľkej perlovej lodi mal každý svoje miesto. Nakhuda velil plavidlu a rozhodoval o priebehu výpravy, potápači trávili deň opakovanými ponormi ku dnu a saibovia zostávali na palube pri lanách, pomocou ktorých ich vyťahovali z vody. Na veľkých lodiach pracovali aj chlapci vo veku približne desať až štrnásť rokov, ktorí pomáhali so základnými prácami a postupne sa učili životu na mori. Ďalší členovia posádky otvárali mušle, pripravovali jedlo a starali sa o chod lode. Súčasťou výprav býval dokonca nahham, spevák, ktorého piesne a recitovanie sprevádzali posádku počas dlhých mesiacov na mori.
Najťažšiu prácu vykonával potápač. Na nos si upevnil svorku nazývanú fitam, na nohu dostal závažie a okolo krku mal zavesený pletený vak na mušle. Kameň ho rýchlo stiahol ku dnu, kde začal rukami zbierať perlorodky. Keď sa potreboval vynoriť, potiahol za lano a saib ho vytiahol späť k lodi. Niekoľko minút oddychu stačilo na to, aby sa celý postup zopakoval. Takto pokračoval pracovný deň celé hodiny. Mušle sa po návrate na palubu otvárali a prehľadávali, pričom veľká časť úlovku nepriniesla nič hodnotné. Posádka preto potrebovala obrovské množstvo perlorodiek a výsledok niekoľkomesačnej sezóny sa mohol skrývať v niekoľkých mimoriadne kvalitných perlách.
Na palube Al-Barraqah sa preto stretávali desiatky ľudí, ktorých práca do seba presne zapadala. Na pevnine na nich nadväzovali stavitelia a opravári lodí, obchodníci, zásobovači a rodiny čakajúce na ich návrat. Ajmanské pramene spájajú Al-Barraqah s obživou mnohých miestnych obyvateľov a pri lodi schopnej odviezť približne sto ľudí sa dá rozsah takéhoto zázemia ľahko predstaviť.
Perlový obchod mal vtedy v pobrežných emirátoch silu celého priemyselného odvetvia. Výpravy sa pripravovali vopred, posádky dostávali peniaze na zabezpečenie svojich rodín počas neprítomnosti a po návrate sa výnos rozdeľoval podľa postavenia jednotlivých členov. Nakhuda poznal loviská, organizoval posádku a niesol zodpovednosť za priebeh sezóny. Skúsenosť, znalosť mora a schopnosť vybrať správne miesto mohli rozhodnúť o tom, s akým výsledkom sa loď po mesiacoch vráti domov. Odchod flotíl sprevádzalo lúčenie rodín na pobreží a návrat na konci veľkého lovu patril medzi očakávané udalosti roka. Muži mohli zostať preč celé mesiace. Spomienky starých potápačov hovoria o výpravách trvajúcich až štyri mesiace, počas ktorých sa život posádky riadil morom, počasím, modlitbami a každodennou prácou od rána do večera.
Al-Barraqah patrila k majetku samotného vládcu, a tým mala v Ajmane zvláštne postavenie. Humaid bin Abdulaziz Al Nuaimi mal k dispozícii viacero plavidiel spojených s perlovým hospodárstvom a historické záznamy zachovali aj mená ďalších lodí jeho okruhu. Vládnuca rodina tak mala priamy podiel na odvetví, ktoré zamestnávalo obyvateľov emirátu a prinášalo peniaze do miestnej ekonomiky. Celý systém sa v priebehu niekoľkých desaťročí dostal do hlbokej krízy. Už v dvadsiatych rokoch sa na trhoch začali šíriť kultivované perly z Japonska a následná svetová hospodárska kríza zasiahla aj luxusný obchod s prírodnými perlami. V tridsiatych rokoch sa situácia na pobreží dramaticky zhoršila, mnohé výpravy stratili rentabilitu a ľudia závislí od perlového hospodárstva začali hľadať inú prácu. Emirátske historické pramene opisujú toto obdobie ako roky mimoriadnych hospodárskych ťažkostí, ktoré zasiahli celé komunity.
S úpadkom perlového obchodu postupne mizol aj svet veľkých lodí plných potápačov, saibov, chlapcov, spevákov a kapitánov smerujúcich na loviská. Mená väčšiny plavidiel zostali známe iba v rodinných spomienkach a historických záznamoch. Al-Barraqah získala v Ajmane omnoho viditeľnejšie pokračovanie svojho príbehu. Na Corniche sa jej meno vrátilo priamo k moru. Uprostred kruhového objazdu stojí monument, v ktorom z veľkej bielej papierovej lode vystupuje tradičný drevený trup Al-Barraqah. Papierová skladačka prináša motív detskej predstavy plavby a drevené plavidlo pokračuje v jej smere ako loď pripravená na skutočnú cestu.
Celá kompozícia je otočená k Perzskému zálivu. Pri pohľade od mesta drevená Al-Barraqah akoby vychádzala z papierovej lode a smerovala späť na vodu, po ktorej kedysi plávalo plavidlo vládcu s početnou posádkou za perlami. Kruhový objazd tak pripomína obdobie Ajmanu, keď sa každé leto z pobrežia vyplávalo za bohatstvom ukrytým na morskom dne a návrat lode mohol rozhodnúť o živobytí desiatok rodín.
