Tá druhá ruská magistrála

Nech je zelené srdce Sibíru lemované betónovým brnením mies a spútané rachotiacou železničnou obručou, len cement a železo dokáže zabezpečiť bratské spojenie všetkých ľudí. Železné spojenie celého ľudstva je možné vybudovať len na betóne a železe, na bratskom spojení ľudí.

Vladimír Zazubrin, I. Sibírsky kongres spisovateľov

Z Tajšetu do Severobajklalsk (20 hodín, 1061 km)

Keď vlak 72 prechádza Bajkalským pohorím, už takmer svitá a za oknami kupé padajú veľké vločky snehu.

Nie je to nadýchaný sneh ako vo vianočných reklamách na Coca-Colu, ale neľútostný ruský sneh, taký ten typ, ktorý človeku dokáže zmraziť očné viečka, sfarbiť pokožku do červena a na nosné dierky zavesí malé cencúľe. Ticho šedá na zimnú krajinu sfarbenú do fialovej, ktorá tu panuje pred východom slnka, a prikrýva nekonečné brezové a borovicové lesy i dávno zamrznuté horské rieky.

V roku 1888 sa do tejto krajiny vydala skupina inžinierov, ktorí chceli preskúmať tunajší terén a postaviť najdlhšiu železnicu na svete – Transsibírsku magistrálu. Keď tu však narazili na Bajkalské pohorie, veci sa skomplikovali. Zistili, že stoja v úplnom zovretí horských vrcholkov a ešte horšie – v zovretí rojov komárov. K čertovi s tým, povedali si inžinieri a plány výstavby železnice upravili. Transsibírska magistrála viedla po novom cez mierumilovnejšiu južnú oblasť, kadiaľ si to vlaky veselo šinú dodnes.

Trvalo takmer storočie, než si ďalšia železnica trúfla na terén, ktorého sa ta Transsibírska zľakla. Nová linka jazdí priamo cez Bajkalské pohorie smerom do najchladnejšej a najopustenejšej krajiny, na ktorú kedy boli položené koľajnice. Vlak 72 začal svoju cestu na Bajkalsko-amurské magistrále (BAM), železnici, ktorá je súčasne triumfálnym i tragickým príbehom hodného minimálne jedného románu od Tolstého.

I keď mimo Rusko sa o BAM veľa nevie, v roku 1974, kedy výstavba železnice začala, bola označená za najväčší konštruktérsky projekt v dejinách ľudstva.

4 300 km dlhá železnica vedie cez zamrznutú divočinu severne od známejšej Transsibírskej magistrály. Sovietsky zväz považoval BAM za súboj medzi Matkou Rusi a Matkou prírodou – a to v jej najmenej hostinnej nálade.

Bol to slávny projekt, ktorého úlohou bolo otvoriť bránu do vzdialených a na minerály bohatých kútov Sibíru. Bol to projekt tak ambiciózny, že sa dá zrovnať s ruským vesmírnym projektom, pretože úlohou oboch projektov bolo prekonať približne rovnakú vzdialenosť.

Tí, ktorí sem nakoniec vyrazia, láka hypnotická nekonečná krajina za oknami vagónu. Jazda na BAM miestami pripomína skôr plavbu loďou ako tradičnú cestu vlakom.

Keď sa vlak vyrúti z tunelu, objaví sa pred nami krajina, s ktorou sa stavitelia BAM museli pobiť hneď na začiatku – lesy pripomínajúce Narniu a ľadovce, ktoré sa leskli v prvých ranných slnečných paprskoch.Jediné známky ľudského života okolo sú odrazy tvári v oknách skla v príjemne prehriatych vagónov, ktoré uháňajú pozdĺž obrovských kôp snehu nahromadených u trate.

V 70. rokoch prichádzali prichádzali pomôcť s výstavbou BAM mladí dobrovoľníci z celého ZSSR. Sovietska propaganda sľubovala novú, utopickú spoločnosť, ktorá mala vládnuť v mestách ležiacich na trati. A pokiaľ potenciálnych dobrovoľníkov neoslovila táto vízia, potom im ešte štát sľúbil auto zdarma. Bol to úsvit novej éry. Keď sa západné generácie pýšili Woodstockom, mladí komunisti sa miesto toho chválili novou magistrálou. Medzi jednotlivými prácami na výstavbe železnice sa dokonca organizovali hudobné festivaly (so sovietskymi glamrockovými kapelami).