Aokigahara: Les démonov

Lesy poznáme často z rozprávok. Zvyčajne sú to trošičku nebezpečné miesta, ktoré obývajú veľké zlé vlky a nezbedné prízraky, ale všeobecne sú rozprávkové lesy skôr čarovné než diabolské a desivé. Aokigahara, les, ktorý leží na úpätí japonskej hory Fudži, je však úplne iný prípad.

Tabuľa pri vstupe do lesa nalieha na tých, čo sem prichádzajú, aby mysleli na svoje rodiny. Nie je tam len tak. Aokigahara je totiž druhým najobľúbenejším miestom na samovraždu na celom svete. Prebieha ju už len most Golden Gate v San Franciscu.

Z húštin jeho vždy zelených stromov, drevnatých lián a skalných ostrovčekov vynesú každý rok päťdesiat až sto tiel. Niektoré tam môžu ležať neobjavené až roky. Tento les je skutočne strašidelné a nemilosrdné miesto. Aokigahara je známa aj ako More stromov, Les démonov či neprekvapivo Les samovrahov. Je dosť zradná aj pre tých, čo ešte majú pud sebazáchovy. Terén je nerovný, s množstvom potenciálne smrteľných nástrah, ku ktorým patria odhalené korene, husté mladiny, previsy a skryté jaskyne. Navigácia tu zlyháva dokonca aj v dnešných moderných časoch elektroniky, a to pre ložiská magnetického železa pod lesnou pôdou, ktoré rušia signál mobilných telefónov, GPS systémov a znefunkčňujú kompasy.

Hoci sem, nanešťastie, chodí väčšina ľudí s jasným zámerom ukončiť život, práve charakter krajiny si často vyžiada aj životy tých, ktorí sa ešte celkom nerozhodli alebo si nie sú istí. Dôvod, prečo chodia samovrahovia práve do Aokigahary, je predmetom diskusií. Vznik tohto jej kultu smrti sa pripisuje románu Siecha Masumota s názvom Kuroi Jukai (Čierne more stromov), ktorý vyšiel v roku 1960 a ktorý sa končí tým, že dvaja milenci spáchajú v lese samovraždu. História však naznačuje, že tento fenomén jestvoval už predtým. V dávnejších časoch, keď ľudia žili v biede, vodili do lesa slabšie deti, chorých a starých ľudí, ktorých tu nechali napospas takmer istej smrti, aby odbremenili ich rodiny. Podľa miestnej mytológie odvtedy ich duchovia pozývajú ostatných, aby sa k nim pripojili na onom svete.

Samovražda bola kedysi v Japonsku záležitosťou elitných samurajov. Seppuku (alebo harakiri) bol rituálny spôsob ukončenia vlastného života, pri ktorom si samuraj rozpáral brucho. K takémuto činu sa uchyľovali preto, aby uchránili svoju česť alebo aby sa vyhli mučeniu či poprave nepriateľom. Toto “cnostné” dedičstvo čiastočne vysvetľuje znepokojivo vysokú mieru samovrážd, ktorá v Japonsku pretrváva do dnešných dní.